Chapter 7

121 18 22
                                    

"Kedy sa konečne naučíš, ako robiť veci správne?" Matthewove zelené oči ma doslova prepichli. "To si teraz budeš do práce chodievať, akoby to bol holubník?"

Cítila som, ako mi po rukách steká krv a do uší mi dolieha tlmený zvuk jej dopadu zakaždým, keď sa horúce kvapky stretli s povrchom dlážky.

"Ja-" habkala som, kým sa ku mne pomaly približoval, "nechcela som."

"Aha, takže ty si nechcela," zachechtal sa a zlomyseľne sa usmial.

Nechty som bezmocne zaryla do koženej stoličky v jeho kancelárii a ostýchavo som sa rozhliadla navôkol. Dvere boli ďaleko a viditeľne zamknuté, v dôsledku čoho sa mi pomedzi pery predral bezmocný vzlyk. Spotené stehná sa mi intenzívne lepili na kožený povrch stoličky a horúca krv mi zmáčala chabú látku oblečenia, ktoré sa mi pod jej ťažobou úmorne lepilo na kožu. Modlila som sa, aby ma nezaskočila žiadna ďalšia bolesť a rýchlym zažmurkaním som sa pokúsila vyhnať slzy zbabelstva z mojich očí. Odrazu ku mne Henders sčista-jasna podišiel, predklonil sa a dal svoje ruky na operadlá stoličky, čím mi znemožnil akýkoľvek možný útek.

"Nemám rád, keď si zlá, Laura," zašepkal mi do ucha a ľadovými perami sa mi prisal na krk.

"Prosím, nie," plakala som, kým ho bozkával a ľavou rukou siahal pod sukňu. Bola som úplne paralyzovaná, neschopná pohybu.

"No ták," šepkal čoraz náruživejšie, s rukami celými od mojej krvi.

"Prestaň!" kričala som a pohľad sa mi zmáčal červenou farbou. "Nie!"

"Laura!"

Otvorila som oči a prudko sa posadila na posteli. Dych sa mi zasekol v bránici a od neúnosného nutkania na vracanie som sa v okamihu rozkašľala, keď mi v tom tvár chytili dve mužské dlane a nežne mi ju podvihli.

"Bol to iba sen, dobre?" hľadel mi Flynn do očí a bruškami prstov mi pohladil líca. "Iba sa ti to snívalo."

Pomaly som prikývla a dych sa mi začal upokojovať, no možno to bolo len vďaka tomu, že sa mi vo svetle nového dňa naskytol pohľad na dosiaľ neprebádané črty jeho tváre. Líca mu zdobili pehy, rovnako ako mne, jeho bezchybná pleť mala bláznivo bledý odtieň a plné pery mal tak sýtej farby, akoby si ich maľoval. Strapaté kučery po uši mu z hlavy vytŕčali na všetky svetové strany a pod nekonečnou hĺbkou jeho tmavých očí sa mu z deficitu spánku črtali takmer neviditeľné kruhy fialovkastej farby.

"Koľko je hodín?" opýtala som sa potichu.

"Štvrť na osem," zašepkal a priložil mi ruku na čelo, akoby zisťoval, či nemám horúčku.

Pod dotykom jeho dlane sa mi svojvoľne privreli oči a konečne som bola schopná zalapať po dychu. Vtom mi však došiel význam jeho slov.

"Štvrť na osem?" vyhŕkla som preľaknuto. "Nie, nie, nie, nie, nie!"

V momente som zo seba strhla Flynnov teplý hnedý sveter, vyskočila som na nohy a pobehla k neďalekému zrkadlu. Slinami som si začala oduševnene zmývať rozmazanú špirálu okolo očí a naprávať si zaležané náušnice, keď sa mi konečne naskytol pohľad na moje bizarné zranenie. Opuch nosa sa cez noc pekne vstrebal a teraz na ňom svietila už len veľká červená odrenina.

"Kedy mi ide autobus?" spýtala som sa, kým som pokračovala v pobehovaní po izbe ako splašená a zelenou šatkou som si vypínala strapaté vlasy.

"Laura, teraz ti určite žiadny autobus nepôjde," povedal Flynn otrávene, zatiaľ čo ma pozoroval, a sadol si na svoju posteľ. "Poď si ľahnúť a spi ďalej."

Fragrance of FeelingsWhere stories live. Discover now