Potřebuji tě✔

32. Sto motýľov

Čítal/a si:

*"Kam jdeš?" otočím sa "Emm idem ...za Matyášom. Chudák je tam dole sám s rodičmi. No kto by tam bol dobrovoľne?" zasmejem sa aby to vyzeralo realistickejšie "No dobře. Tak pak dojdi" povedala Agáta "Áno ešte ... prídem" zavriem dvere. Vzdychnem si a otočím sa. Otočím tvár rovno do Matyášovej košele. Cúvne o krok "Ako dlho za mnou stojíš. Skoro som chytila infarkt" poviem mu a vložím si tvár do rúk "Už bylo načase mě jít vysvobodit. Déle bych to dole nevydržel" zasmial sa Maty "Ani ja. Hentam to je niečo strašné" ukážem palcom na dvere za mnou "Tak to ti věřím" potom obaja na chvíľu zmĺkneme "Jestli bys chtěla tak mužme jít ke mně do pokoje" povie Matyáš "Áno dobrý nápad" poviem a usmejem sa. Aj Maty sa usmeje. Potom sa Matyáš obráti a ide smerom ku jeho izbe. Chvíľu stojím na mieste a potom idem za nim.*

(ak nedáš vote na kapitolu tak si čaj😡)

"Myslíš si že by som vyzerala dobre s blond vlasmi?" opýtam sa Matyáša random otázku. Ležíme na jeho posteli. Ja z jednej strany a on z druhej "Kdyby se ti to líbilo tak jo. Osobně si tě neumím představit jako blondýnu. Hlavně všechny mé bývalé přítelkyně byly blondýny a nemám na to moc dobré vzpomínky ale jinak hej" chvíľu som ticho. Potom si uvedomím že čaká že mu odpoviem "A-ano určite. Teda nechystám si farbiť vlasy len sa pýtam. Podľa mňa by sa mi nehodili. Možno skôr rúžové alebo zelené" "Ne jen to ne. To bych tě asi neměl rád. Fuj. Vypadala bys hrozně" na chvíľu zmĺkne "Tedy ne. Měl bych tě rád ...jako kamarádku ale vypadala bys špatně. Ne ne vypadala bys dobře ale ne. Bylo by to divné... divné tak dobrým způsobem. Jako pěkné. Ty vlasy ... by byly hezké" vykoktal sa Matyáš. Chvíľu som bola ticho no potom som sa rozosmiala "Takže idem na zeleno?" zasmiali sme sa obaja "A co já? Co kdybych měl rúžový vlasy?" opýtal sa "To by si neurobil" "Jo máš pravdu ale kdyby" namietol "Asi by sa ti hodili teda vlastne nie bol by si úplne škaredý. Vlastne áno" napodobnila som Matyáša. Znovu sme sa zasmiali. Mám rada chvíle keď sa spolu smejeme. Naše typy smiechu sa ku sebe dokonale hodia. Znie to ako pieseň. Dokázala by som ju počúvať celé hodiny. Hlavou mi prejde otázka ktorá ešte nemá svoju odpoveď "Koľko si mal frajeriek že tak neznášaš blondíny?" Matyáš sa posadí a nechápavo sa na mňa pozrie "A záleží na tom?" povie "No vlastne ani nie. Len tak sa pýtam" posadím sa tiež aby som ho videla. Odkloní pohľad akoby sa snažil zahodiť tú otázku. No stále nemám odpoveď. Niečo ako ja. Otázka ktorá si hľadá svoju odpoveď. Ranila som ho? Ak áno tak by som sa mu mala ospravedlniť "Co ten smutný výraz?" opýta sa Matyáš "Predstavuješ si mě s rúžovýma vlasama?" usmejem sa "Nie nie to nič" chvíľu sa na mňa pozerá "Co se stalo?" "Nechcela som sa ťa dotknúť ...tou otázkou o tých priateľkách. Prepáč ja som stále trochu stratená v týchto témach a neviem si to úplne predstaviť. Navyše to ani nemalo-" "Ale co jsi. Jsem naprosto v pořádku. Vůbec jsem se za to neurazil ani nic podobného. Nechci aby ses trápila pro takové blbosti" povie s úsmevom a jemným hlasom. Ani som nevedela že niečo také vie. Sadne si vedľa mňa "Pokud je to naposledy co se vidíme tak chci abys něco věděla" spomeniem si na vetu ktorú povedal chvíľu pred tým než sme sa pobozkali. Srdce mi začne biť rýchlejšie, skrúti sa mi žalúdok a zatočí sa mi hlava. Už som na to skoro zabudla. Už to bolo skoro ako predtým. No vlastne to nebolo až tak zlé. Mohlo to dopadnúť horšie. Mohla som mu vlepiť facku, no neurobila som to. Prečo Lara, prečo? Nebodaj sa ti to páčilo. Pravdu ani sama neviem. Na jednej strane by som mu vážne vlepila ale na druhej. Na druhej strane by som to urobila ešte raz. Len jeden malý bozk. Ani nie sekundový. Stačilo by mi keby sme obaja zavreli oči a hrali by sme sa že sme si spojili pery v jeden dlhý bozk.

"Aké to je šťastie že sa naši poznajú z práce a my zo školy. Podľa mňa je to obrovské šťastie. Vieš si vôbec predstaviť aká malá pravdepodobnosť je že sa ti to stane?" "Tak to tedy ne. Kdyby se naši neznali tak byste se odstěhovali dakde úplně jinde a už bychom se nikdy neviděli" usmejem sa "To máš pravdu" pozrieme sa na seba. Vtedy si uvedomím že z Matyášovho okna je vidieť na môj balkón. Takto sa budeme môcť rozprávať bez toho aby sme opustili izbu alebo išli von. Pozriem sa späť naňho. Sedíme pri sebe dosť blízko. Dosť dosť blízko. Otvorím ústa aby som niečo povedala no ešte v ten moment na to zabudnem. Jeho oči ...ma hypnotizujú. Strácam sa v nich. Znovu sa to deje. Znovu sa približujeme. Naše tváre sú od seba asi len 10 centimetrov a vzdialenosť medzi nimi sa stále zmenšuje. Pozeráme si navzájom na pery. Pomaly zatváram oči až ich úplne zavriem. No v tom sa zastavím. Lara! Jediné čo nás približovalo boli jeho oči. A keď ich zrazu nevidím tak nevidím ani dôvod aby sme sa pobozkali. Ale sú to ozaj len jeho oči? Je to aj jeho úsmev čo na ňom má rada. Aj hlas, vlastne úplne všetko. A to zistím teraz keď si obaja dýchame do tváre. Zadržím dych a vyplním medzeru. Matyáš sa mierne mykne. Nečakal to. Ani ja som to nečakala. Viem že o chvíľu budem ľutovať tohto činu no nemôžem si pomôcť. Naše pery sa znovu vzďaľujú, no nie na dlho. Znovu pritisne svoje pery na tie moje. Jeho pery sú nežné. Ako to že niekto ako on má také pery? Jemne mi chytí tvár až po zátylok a ďalej pokračuje. Prameň vlasov si dám za ucho. Položím svoju dlaň na jeho tvár. Usmievam sa pomedzi bozky. Matyáš bozk predĺži a pritiahne si ma bližšie. V bruchu mi lieta sto motýľov a každý sa snaží vyletieť von. Najradšej by som bola keby to nikdy neskončilo. Obaja sa usmievame. Jeho dlaň je teplá, ohrieva môj chladný krk "Laruška, ideme domou!" zaznie z dolu hlas mojej mamky ktorý všetko toto preruší. Otvorím oči a odlepím sa od Matyáša. Úsmev mi zmizne z tváre. Čo si to zas urobila Lara? Pobozkala si Matyáša?! A nie raz! Pozerám sa naňho ako na cudzieho "L-l-lar-ra..." vykokce Matyáš moje meno "J-ja ...musím ísť!" postavím sa na nohy tak rýchlo ako nikdy predtým a rýchlim krokom odídem z izby. Čo to do pekla bolo? "Lara poď rýchlo! Už odchádzame" obujem si tenisky a bez rozlúčenia odchádzam. Hlava mi priam padá pod ťarchou otázok. Vážne sa to stalo? "Jinak tohle si nechala u Ester v pokoji" zatriasla som sa "Čo? Ja?" otočila som sa na Agátu. V ruke držala môj mobil a podávala mi ho "Jo. Tvuj mobil" zakývala som hlavou a zobrala som si mobil. Bolo 17 hodín. Mala som dva zmeškané hovory od Lenky a šesť nových správ. Wifi mi chytá aj u susedov takže som otvorila messenger. Písala mi Lenka. Písala iba že jej mám zdvihnúť a že čo robím a tak.