30. Nezabudol

261 15 25
                                    

Čítal/a si:

*O krok jsem ustoupil a snažil jsem se na všechno zapomenout. Zapomenout na to, že jsme se poznali, že jsem ji políbil, že se stahuje, prostě snažil jsem se vymazat tento večer .Proklínal jsem sebe, svou mamku a taťku že se vůbec poznali, svou existenci, úplně celý můj život. Než jsem se vzpamatoval, odešla. Odešla bez rozloučení, aniž by mi řekla že jsem debil a už mě nikdy nechce vidět, že to takhle nikdy necítila "Tysi to dokázal! Políbil si Laru" zvolala Lenka vedle mě "Já jsme to dokázal. Políbil jsem Laru..."*

Pohľad Lary

Ráno

Zobudila som sa o ôsmej. Nato že som v noci skoro oka nezavrela kvôli tomu že som spala na zemi, sa cítim veľmi dobre. Posadila som sa zapla som mobil. Všimla som si že mám 17 nových správ na whatsappe. Písala mi Lenka.

Lenka 🤓

Co to bylo?😳😳

Jebe ti Laro!

Proč se stehuješ?

Už spíš?

(Táto správa bola odstránená)

Laroooooo BAHABHAHAHBHBHHAHAHA😭😭😭😭😭😭😭

Vzbuď seeeeee😭

Jebnu tě!!!! 

(Táto správa bola odstránená)

(Táto správa bola odstránená)

Mužu být družička na vaší svatbě?

(Táto správa bola odstránená)

Matyáš tě políbil a ty spíš? Bože muj prosím pomoz mi ji vzbudit

Ó svatý Allah prosím řekni jí ať se vzbudí a aby si přečetla mé zprávy. Budu tě chválit a zůstanu pannou do své smrti

Allah neexistuje?😳😭

Laro prosííííííííím vzbuď se! Potřebuji s tebou mluvit

...nebo spíš psát

Potom to asi vzdala. Písala mi o pol noci a to som už spala. Včera som zaspala hneď ako som si ľahla. No akože moc som nespala ale môžeme sa tak hrať.
Zišla som zo schodov. Na mieste kde bola kedysi obývačka stála mama a s niekym telefonovala "Dobre jasné. O chvíľu vyrážame ahoj" dopovedala a zrušila telefonát "Kto ti volal?" "Kolegyňa" "Hmm. Kedy príde Marek a Agáta?" opýtala som sa a pretrela som si oči "Už sedia v aute" povedala vysmiata mama. Vyvalila som na ňu oči "To už ideme? Akože teraz hneď?" "Áno. Choď si po mobil a môžeš si ísť rovno sadnúť do auta" vzdychla som a vybehla som po schodoch do izby. Vzala som si mobil. Chvíľu som stála pri otvorených dverách a spomínala som si na to ako to tu vyzeralo a čo všetko som tu prežila. Dvere som zavrela a vybehla som von ku autu. Sadla som si dozadu vedľa Agáty "Mužeme jít?" opýtal sa Marek. Brala som to ako rečnícku otázku takže som to nijak nekomentovala, zato moja matka to brala inak "Počkaj ešte som na niečo zabudla" otvorila dvere auta a prišla ku tým mojím. Otvorila dvere, skôr vytrhla z pántu "Otoč sa" nechápavo som sa na ňu pozrela, no keď mi neodpovedala, otočila som sa. Mama mala v ruke nijakú šatku, ktorú mi previazala cez oči "Mami čo to robíš?" "Čo nevidíš?" povedala a ja som využila šancu na blbú poznámku "No predstav si že nie" "To je dobré" mama zas tresla dverami a sadla si na sedadlo. Super takže posledný krát som v tomto meste a ani sa s ním nemôžem rozlúčiť. Ah ja tak milujem tú moju mamu. 

Po desiatich minútach som sa naklonila ku Agáte "Hej vieš kam ideme?" opýtala som sa jej potichu "Hej" odvetila hlasnejšie no cez pesničky v rádiu to nebolo počuť "Jak to že ty to vieš a ja nie?" "Jsem starší. Asi si myslí, že jsem zodpovědná a budu s touto informací zacházet velmi opatrně" povedala "Wtf? Tak to je blbosť" odvetila som a Agáta div že neprepadla do záchvatu smiechu. Sadla som si späť "Mami to budem mať celú cestu túto handru na očiach? Potia sa mi z nej oči. Neviem či to je možné ale strašne ma to irituje a je mi z toho zle" mama moju námietku odignorovala a ďalej si spievala pesničku z rádia. Chytali ma z toho nervy "Neboj už sme skoro tam" kámo tak to je asi celkom blízko. Cestu som si predstavovala v hlave no teraz mi vychádzalo že sme zastavili uprostred cesty. Všetci vystúpili z auta a mama mi otvorila dvere. Keď pôjde niekto okolo tak si asi bude myslieť že som jebnutá. Aspoň to nebudem vidieť. Vystúpila som z auta "Ako prvé ťa chcem zoznámiť s našimi susedmi" povedala mama akoby ma to malo zaujímať. Bude to iba divné že budem mať cez oči nijakú šatku. Ešte si pomyslia že som slepá. Ale keďže cesta trvala tak krátko, bude to dakde poblíž Prahy "Mami už si to môžem dať dole?" skôr ako som sa dočkala odpovede mi mama priložila ruky na uši. Čo to do riti zas robí? Takže teraz sa mám orientovať podľa chuti? Či mám tu chodiť po zemi a ňuchať ako pes? Pohode mne to nerobí problém. To ja bežne robím "Mami prestaň!" skríkla som no niekto mi priložil ruku na ústa. Lets goo! Takže teraz už nemôžem robiť absolútne nič iba stáť a čakať. Zistila som že to je Agátina ruka lebo mi do nosu udrel jej parfum. Keď je teraz chvíľka ničoho tak som vám zabudla povedať že Marek a moja matka budú mať svadbu. O dva týždne. Áno dozvedela som sa to nedávno a áno, Agáta to vedela skôr ako ja. Zasa. Svadba bude na Slovensku kvôli mojej babke. V Česku nie je skoro žiaden kresťanský kostol a babka by nezniesla pohľad na to keby sa mama nebrala v kostole. Ja osobne som v kostole bola pred ... asi šiestimi rokmi keď som musela ísť na prázdniny ku babke. Takže keď sa stretneme asi ma zabije. Ale v poslednej dobe ma chce zabiť veľa ľudí. Mala by som si začať robiť zoznam "Mami bože už fakt prestaň" odkryla mi oči, akoby to až teraz počula. Oči mi oslepilo slnko a preto som si oči rovno zakryla. Po chvíli si moje oči začali zvykať a preto som sa rozhodla pozrieť na nových susedov. Dúfala som že budú mať aspoň dcéru. 

Snažila som sa zaostriť zrak. Uvidela som štyri siluety ľudí. Dvaja vysoký a dvaja nízky. Ešte asi päť krát som zažmurkala očami a už som videla susedom i do tváre. Nižšie postavy boli dve ženy. Jedna asi vo veku mami a druhá trochu mladšia ako ja. Žena mi bola odkiaľsi povedomá. No teraz ma to netrápilo. Očami som prešla na dvoch vyšších členov rodiny. Muž stál pri tej žene takže bol pravdepodobne jej manžel. Zahľadela som sa na poslednú neznámu osobu. No len čo som tak urobila, akoby mi osud jednu vrazil. Chalan vysoký ako žirafa s modrými očami a vlasmi akoby sa nečesal dva mesiace. 

Je to on? Je to ... Matyáš? Naše pohľady sa stretnú "M-matyáš?" poviem naraz ako on vyslovil moje meno. Stojíme od seba asi desať metrov. Je to on? Je to on... Pomaly ale isto sa mi na tvári objavuje úsmev. Matyáš otvoril ústa no miesto toho aby niečo povedal sa začal usmievať. Pomaly urobil päť krokov vpred. Rozbehla som sa za ním a skočila som naňho. Z tých piatich krokov polku vrátil lebo som ho skoro zhodila. Chvíľu sme tam stáli a objímali sa. Toto bolo síce ešte trápnejšie ako keby ma videl niekto so šatkou na očiach, no čo iné sa dalo robiť. Boli tam naši a ani sa nemusím pozrieť na mamu, viem si predstaviť ten jej úsmev. A ešte trápnejšie je to že približne pred pätnástimi hodinami sme sa pobozkali. A ja nemám tušenie čo vlastne teraz robím. Prečo sa s ním objímam keď sme si dali navždy pá pá a on povedal niečo, čo vlastne povedať nemal. Mohol si to nechať pre seba a obaja by sme boli šťastnejší. S námahou a postavenie sa na pevnú zem som spustila svoje nohy. On ma pustil. Pozerali sme sa na seba. Zabudol na to? Dúfam že ... ani neviem. Asi by bolo lepšie keby na to zabudol ale ... na druhú stranu keby na to nezabudol, chodilo by mu hlavou toľko isto otázok ako mne. Pozeráme sa navzájom do očí. Pohľad mi skĺzne na jeho pery. Po asi dvoch sekundách sa pozriem späť na jeho oči. Celé zle, celé zle. Jeho oči sledujú moje pery tiež. Nezabudol.

...

Áno ja. Mŕtvy človek, vaša obľúbená spisovateľka, áno ja som vstala z mŕtvych. Fakt strašne strašne veľmi nevyčísliteľne sa vám ospravedlňujem za moju aktivitu, ktorá v poslednej dobe úplne vyhasla. Nemám teraz moc času a ani moc motiváciu. Rozpíšem kapitolu a potom nemám nápady na jej dopísanie. No myslím, že tento koniec nie je až taký zlý xd. Budem rada za folow a vote. Ďakujem za vašu podporu a pozitívne komentáre <333

Vaša Sedmokráska

1387 slov

Potřebuji tě✔Where stories live. Discover now