29. Teraz alebo nikdy

340 17 16
                                    

Pohľad Lary

Konečne. Konečne je to tu. Posledný školský deň. V niečom je to super a v niečom nie. Stále som im to nepovedala. Hovoríte si 'Lara jak môžeš byť tak blbá?!' hej tiež si to hovorím. Nedokážem to. Proste to neviem. Je mi ľúto že to musím hovoriť. Dnes po škole sa máme všetci traja stretnúť. Mám v pláne im to povedať. Vlastne im to musím povedať. Keby som im to napísala prvý prázdninový deň asi by boli už dosť nahnevaný. Predsa len deje sa to už zajtra. Zajtra je ten hrozný deň kedy sa zas sťahujeme "Je mi líto, že tohle všechno končí. Jelikož zvoní za pět minut můžete si vzít věci. Nebudu vás zdržovat vždyť máte ještě své plány" dorozprávala triedna učiteľka. Všetci si pobrali veci a vyšli na chodbu. Ostala som tam sedieť ako posledná. Je to naozaj koniec? Už žiadna škola? Žiadne náladové učiteľky? Hodila som si do taška mobil a zavesila ju na plece. Vyšla som z triedy. Všetci už odišli. Bola som posledná ako vždy. Z triedy kúsok od nás vyšlo pár Lenkiných spolužiakov a nakoniec i ona. Išli druhým smerom. Zakývala mi. Odkývala som jej a vydala som sa ku schodom dolu.

Dvere sa za mnou zavreli. Naša trieda stála pred školou. Všetci sa navzájom objímali a dačo si hovorili. Učiteľka stála na boku a dačo hovorila Matyášovy a ďalším dvom chalanom. Usmiala som sa a postavila som sa za Matyáša. Zrazu ma niekto objal "Budeš mi chybět. Děkuji že jsi mi tolikrát poradila při písemkách" povedalo dievča ktoré sedávalo vo vedľajšom rade. To o tých písomkách, bolo to vzájomné. Mala som ju celkom rada "Za málo. Aj ty mi budeš chýbať. Veľa šťastia na výške" ešte raz ma objala. Na kraji cesty bolo auto. Vodič v ňom zatrúbil a vysunul si okienko "Tak poď" bol to priateľ tej dievčiny. Usmiala sa a vydala sa jeho smerom. Všetci už boli preč. I učiteľka. Stála som tam ja a vedľa mňa Matyáš. Pozeral sa na auto a kýval tomu chalanovi. Keď auto zmizlo z dohľadu prehovoril "Tak jdeme?" "Jasne" odpovedala som a vydali sme sa smerom moja ulica. Zrazu mi do hlavy udrela myšlienka: Je bežné že ľudia v mojom veku majú priateľa alebo priateľku? Všetci niekoho majú len ja som zas divná. Alebo aspoň niekoho mali. Matyáš ich mal toľko že si ich už ani nepamätá, Lenka mala tiež dvoch priateľov, Samo má Anitu, Vitaa Beátu, Agáta má priateľa, Klára je s Dominikom (neviem ešte sa mi neozvala ale predpokladám že sú spolu) a takto by som mohla pokračovať až do nekonečna. Prebehli sme cez cestu a pokračovali sme ďalej "Nechceš jít ku nám?" vytrhol ma z premýšľania Maty "A-asi nie. Veď sa vidíme o piatej. Ale môžem ťa odprevadiť" "Budu rád" usmiali sme sa na seba. Jeho úsmev ma ukľudňoval. Zahnal všetky zlé myšlienky a akoby hovoril 'Všetko bude dobré'. Stačilo si naň len spomenúť. A keď sa zrovna neusmieval chodilo mi hlavou 'Aké by to bolo pobozkať jeho pery?'. Jeho oči boli ako drogy. Raz skúsiš, už nedokážeš prestať. Zastavili sme pred Matyášovým domom "Tak o 5" povedal Maty "Jasné" objala som ho. On ma objal tiež. Zazvonil na zvonček pri vchodových dverách. Po chvíli sa otvorili. Stála v nich jeho mama. Pár krát som ju už videla. Za ňou stálo dievča asi rovnako vysoké ako ja. Kto to len môže byť? Potom sa opýtam Matyáša. Stála som asi dva kroky za nim "Ahoj Laro" pozdravila ma jeho mama "Dobrý deň" "Tak o páté" povedal Matyáš a zabuchol za sebou dvere. Chvíľu som tam stála a rozmýšľala nad tým neznámym dievčaťom. Potom som sa otočila a išla som domou.

Vybrala som kľúče z tašky. Odomkla som dom a zas ho za sebou zamkla. V kuchyni stála mama a pozerala do mobilu "To už si doma? Niako skoro dnes" obrátila na mňa zrak "Hmm neviem. Mali sme osem hodín" mykla som plecami a vyzula som si tenisky. Prekročila som pár krabíc s kuchynským riadom a vyšla po schodoch do svojej izby no v mojej izbe nebolo už nič. Vrátila som sa na chodbu "Mami kde sú moje veci?" "Už sú v novom dome" zakričala z dolu mama "Čo? Ja som sa chcela prezliecť. A kde budem dnes spať? Na zemi?" znechucene som prevrátila očami "Áno. Všetko okrem pár vecí už je preč" vrátila som sa do izby. Tašku som chcela prevesiť cez stoličku ale uvedomila som si že tam už nie je. Hodila som ju na zem a vybrala som z nej mobil. Sadla som si chrbtom ku stene aby som sa mala o čo oprieť. Super takže do piatej tu budem takto sedieť a čumeť do mobilu. Chcela som spať. V noci som skoro vôbec nespala. Otvorila som instagram a skrolovala storky.

Potřebuji tě✔Where stories live. Discover now