valHALA. /ATEEZ/ ×DOKONČENÉ×

Na mňa to nezabralo.

Toto mi nemal hovoriť. Tak som sa na ňom začala smiať, že mi opäť vyšli slzy von.

Počas môjho nervového zrútenia som počula ako si Woo Young hlasno vzdychol. Potom som pocítila jeho ruku na mojom chrbte. Začal ma jemne ťahať smerom ku kinu.

„To nemyslíš," nadýchla som sa, „ vážne." Nič som nevidela, len svetlá pouličných lámp a svietiace kino.

„Myslím," odpovedal. „Min Gi mi povedal, že občas chodíte načierno do kina, že to tam máš rada."

Konečne som sa dala dokopy a utrela všetky slzy. Woo Young nevyzeral, že by si zo mňa robil srandu. 

„Koho si zbil, aby sme mali kino len pre seba? Nie," opravím sa, „ koho si podplatil?"

Nadvihne sa mu kútik úst dohora. „Mne stačí, aby som sa len na niekoho pozrel a mám čo chcem."

Pregúlim nad jeho poznámkou očami. Idiot Woo Young je späť.

„Na mňa to nezabralo," zašomrem tak aby ma počul.

Woo Young sa krátko zasmeje. „Nie," pritaká a pokračuje , „ pri tebe mi stačilo ukázať ruky a už si bola na kolenách."

„HEJ!" šľahnem mu so smiechom po pleci.

„Nehovor, že to nie je pravda," spokojne sa na mňa usmeje. Oči mi však nepristanú na jeho úsmeve, ale na znamienku pod jeho okom.

„Aj tvoje znamienko na mňa zabralo," odpoviem mu pravdivo.

„Ako som mohol zabudnúť," pokrúti hlavou. „Ale tvoje je lepšie."

Zmätene sa na neho zapozerám. „Ktoré?" spýtam sa. Nikdy predtým nespomínal žiadne moje znamienko. 

Woo Young otvorí ústa, aby mi odpovedal, no potom ich zavrie. S úsmevom pokrúti hlavou. Síce je vonku tma a štípu ma oči, no mám pocit, že sa mu hrnie červeň do líc.

„Woo Yo," naliehavým tónom poviem jeho meno.

„Potom ti ukážem kde," odpovie mi namiesto jasnej odpovede. Fakt neviem čo myslí. Nijaké znamienko na mojom tele mi nepríde také zaujímavé ako to jeho pod okom.

„Teraz," poviem mu, no on sa nedá prehovoriť.

„Už sme tu."

To teda sme, pretože stará vôňa kina mi okamžite stúpla do mozgu. Okej, až tak staré to nie je, ale ani nie moc moderné. Máme dve kinosály. A jeden stánok s jedlom, ktorému moc neverím, že by to jedlo bolo čerstvé.

Nikto tu nebol, len jeden pracovník za pultom, ktorý ťukal znudene do mobilu. Bolo však počuť tlmené zvuky filmu, ktorý sa musel premietať v jednej z miestností.

„Felix!" zvolal vedľa mňa natešene Woo Young a potiahol ma k pultu za... zlatým mladým chalanom. Videla som ho prvýkrát v živote.

Chlapec – Felix, sa usmial a prisahám, že jeho úsmevom by dokázal roztopiť aj sneh. Zakýval nám a ja som mu odkývala naspäť. Prečo všetci ľudia okolo Woo Younga sú tak...pekní?

„Prišli ste načas," povie a kývne hlavou k otvoreným dverám, ktoré majú na sebe nápis „Sála A". Jeho hlas??? Hlboký ako ... ako! Vôbec mi nešlo dokopy ako tento človek, ktorý vyzerá ako slniečko môže vlastniť taký hlboký hlas.

„Díky," odpovie mu Woo Young a už ma chce potiahnuť smerom k dverám, no zrazu zastane a pozrie sa na mňa s lišiackym úsmevom. „Felix, mohol by si ešte uistiť moju frajerku, že som ťa nepodplatil a ani sa ti nevyhrážal, aby si mi požičal na dve hodiny sálu?"