Please, help me

6.)

Čakali sme na vyhodnotenie. Nervozita v miestnosti by sa dala krájať. Gitaru som stískala tak silno až mi tŕpli prsty. Nemohla som si pomôcť. Dúfala by som aj v nemožné. Poobzerala som sa okolo seba a v tvárach všetkých naokolo sa zračila zmes očakávania, strachu a nervozity. Bol ťažké posúdiť kto má aké šance. Nikto nevidel vystúpenie inej skupiny ani jednotlivca.

Po chvíli vošiel dnu chalan, ktorému sme odovzdávali našu prihlášku. Postupne nás volal v poradí v akom sme vystupovali. Na naše prekvapenie nás zavolali všetkých na chodbu k recepcii. Zoradili sme sa v poradí v akom sme prichádzali. Všetky nechty som mala obhryzené skoro do krvi. Srdce mi bilo až niekde v hlave. Práve sa malo rozhodnúť o našom osude.

Muž, ktorý sedel v kastingovej miestnosti vyskočil na recepčný pult aby sme hobre videli a začal čítať mená. Menovaní vystúpili vpred. Moje srdce poskočilo pri každom jednom mene. Nervozita stúpala a začali sa mi potiť dlane. Položila som gitaru na zem a podoprela som sa o jej krk. 

Cha Bong a ostatné sa ku mne primkli viac. Držali sme sa navzájom aby sme nepopadali. Keď som sa poobzerala okolo seba, videla som ako sa niektorí jednotlivci navzájom držia za ruky. Bol to veľmi silný moment.

"Ďakujeme. Snáď budete mať viac šťastia nabudúce." povedal chladne. Zamrazilo ma. Stálo tam asi dvadsať ľudí. Niektorí sa rozplakali, iní odišli s meravým výrazom. Všetci ostatní sa potešili. Mne ich bolo ľúto, isto boli skvelí ale nedokážem to posúdiť, nevidela som ich vystúpenie. V duchu som sa modlila aby sme neskončili ako táto skupinka. 

Tento postup sa opakovala asi desať krát. Na chodbe ostávalo čím ďalej tým menej ľudí. Celé to trvalo asi dvadsať minút. Nakoniec sme tu ostali my a piati sólisti. S babami sme sa chytili za ruky a silno sme si ich stisli. Muž, ktorí poslal snáď tisíc ľudí domov, zoskočil z pultu na zem rovno oproti nám. Pozrel sa do papierov a potom zasa na nás. Na jeho tvári sa objavil široký úsmev.

"Gratulujem, Satisfaction a vy piati." mávol rukou nad chalanmi nespúšťajúc z nás oči. Jeho pohľad prepaľoval. Zmätene sme sa na seba pozreli. Na túto chvíľu sme čakali. Mala som zmiešané pocity. Netušila som, čo to pre nás znamená. Miešalo sa vo mne hádam aj milión emócií. Úľava, šok, radosť, strach...

"Môžete začať jasať!" skríkol chalan s prihláškami. "Všetkých vás berieme." pribehol k nám a potriasol nám pravicou. Chceli sme jasať, kričať aj skákať. No v tom momente sme sa nevedeli spamätať. Smiali sme sa a začali sme jedna druhú objímať.

Z očí sa mi vykotúľali prvé slzy. Nechcela som plakať ale moje telo si robilo, čo chcelo. Mala som neskutočnú radosť za nás všetky. Kyung Mi sa mi hodila okolo krku a zasmrkala.

,,My sme to dokázali!" vzlykala a smiala sa zároveň. Chápala som ju. Mala som to rovnako. Chcela som sa smiať, no moje oči produkovali len ďalšie a ďalšie slzy. Chlapec, ktorý nás zapisoval sa tešil spolu s nami. Vyzeral, že by nás objal každú jednu ale bolo by to divné keďže sa nepoznáme.

"Toto dajte rodičom," začali nám podávať papiere, "nech si to prečítajú a na konci týždňa im budeme volať ohľadne zmlúv. Keďže ešte ani jeden z vás nie je plnoletý, musíme komunikovať s rodičmi. Zatiaľ gratulujeme a prajeme dobrú noc." Noc? Ako to myslel, že dobrú noc? V duchu som začala rátať čas odkedy sme sem prišli. Obzreli sme sa k veľkým skleným dverám a vskutku bola noc. Pozrela som na mobil a hodiny ukazovali skoro pol jedenástej v noci. Takisto som videla pár zmeškaných hovorov a jednu správu. 

                                                        Zavolaj keď skončíte. Držím palce.

Správa bola od mamy. Očami som sa snažila nájsť brata. Dúfala som, že tam ešte bude. Nemýlila som sa. Stál pri výťahoch. Pomaly som prešla k nemu a hneď roztvoril náruč. Vrhla som sa mu do nej a pätou som kopla do gitary  prehodenej cez moje plece. Zovrel ma v medveďom objatí. Pevne som ho stískala. Nechcela som sa ho pustiť. Stále som neverila tomu všetkému. Bolo to ak vo sne.

 "Vedel som, že to zvládnete. Boli ste skvelé. Škoda len, že si nespievala." buchla som ho do pleca. Bolo to naše znamenie.

"Písala mi mama." povedala som nesmelo a on zdvihol obočie na znak zvedavosti. Mykla som plecami a on vedel, že neviem nič konkrétnejšie.

Chvíľu sme sa ešte rozprávali. Jonghyun sa ponúkol, že nás odvezie aspoň k autobusu a nakázal mi zavolať mame hneď ako sa autobus pohne. Neodporovala som. Ešte stále som nevedela spracovať to, čo sa stalo. 

Sadli sme si dozadu a všetky sme sa natlačili k oknu autobusu. Zbesilo sme mávali Jonghyunovi. Takisto nám zamával a široko sa usmial. Autobus sa konečne pohol.

 Keď autobus začal odbočovať na konečnú stanicu pomaly som pozobúdzala ostatné. Na všetky tu čakali rodičia. Len ja som tu nevidela tých svojich. Trochu ma pichlo pri srdci. No vtom do mňa žďuchla Bonga a prstom ukázala von oknom. Zdvihla som zrak a videla som mamu ako mi divoko máva. Aj z tej diaľky bolo vidieť, že plakala. Pomaly sme si pobrali veci a opustili sme autobus. Vybehli sme von a na rozlúčku sme si zamávali. Každá z nás sa pobrala k svojim rodičom. 

K tým mojim som šla pomalým krokom. Bála som sa pokarhania od mamy. Ešte stále mi neschvaľovala to, čo som urobila. 

"Tak?" spýtal sa otec plný očakávaní. Akonáhle som si na to spomenula oči sa mi zaliali slzami radosti. So slzavou tvárou som pozrela raz na jedného raz na druhého. Mama sa zasekla uprostred pohybu.

"Dali sme to! Vzali nás!" hlesla som a vrhla som sa k nim. Z celej sily som ich objala a oni mi moje objatie opätovali.

Cesta domov bola viac menej tichá. Nikto sa ani slovom nezmienil o ničom čo sa týkalo dneška. Ešte stále sme spracovávali tú veľkú novinu. Na rozprávanie budeme mať času dosť.