Hello stalker. [Sk]✔️

Kapitola 31.

Kayden
Gabriel

Rozlúčili sme sa a ja som sa vydal smerom k mojej škole. Usmieval som sa. Konečne sa cítim naozaj šťastný. Spokojne som došiel do školskej telocvične, teda konkrétne do malej miestnosti kde sme mali šatne. Prezliekol som sa do oblečenia na cvičenie a šiel s ostatnými vytvoriť rad, v ktorom sme čakali na trénera. Ten po pár sekundách nášho nástupu prišiel a pozdravil nás. Hneď nás rozdelil do dvoch tímov a my sme mohli začať hrať. Úprimne? S Kayom trávim skvelé chvíle, no na volejbal nemá nič na svete. Je to proste moja srdcovka. Niečo bez čoho si svoj život skutočne neviem predstaviť. Začala sa hra a ja som sa do nej plne ponoril. Lopta a smečiari boli jediné na čo som sa v tej rýchlosti dokázal sústrediť. Lopta nesmie spadnúť. Za každú cenu ju potrebujem dostať k smečiarovi. Rozbehol som sa a poslal loptu tam kde mala byť.

Nathe ma už čakal. ,,Vyzeráš byť veľmi šťastný." Poznamenal som a došiel k nemu. ,,Som. A ani nevieš ako moc. No ani ty už nevyzeráš ako malé smutné šteniatko, ktoré jeho pán nechal niekde pri ceste." Poznamenal a ja som sa zamračil. O čom to sakra hovorí? Nikdy som tak nevyzeral. Nie som ako smutne šteniatko. Alebo snáď áno? Vydali sme sa na prechádzku a Nathe sa mi pochválil, aký pokrok spravil s Marcom. Som moc rád, že si k sebe postupne hľadajú cestu. Chcem aby bol Nathe s Marcom rovnako šťastný ako som ja s Gabrielom. Nathe zo mňa taktiež vytiahol nové podrobnosti a tak som sa mu musel pochváliť. Nedalo by mi to spať. Obaja še boli šťastný. Chcem aby to takto zostalo už navždy. S Gabrielom skončime školu a buď pôjdeme na vysokú alebo si nájdeme prácu. Kúpime si byt alebo domček a spolu strávime zvyšok nášho života. Teda.. aspoň tak to vidím ja. S Gabrielom som o tomto ešte nehovoril. Stále ešte ani neviem, či sa so mnou nerozíde, keď sa budem báť s ním ísť do postele. Ale nemal by som sa toho báť. Toto je Gabriel. S ním by to malo byt iné. Miluje ma. Vidím to na ňom. Chová sa ku mne akoby som bol z porcelánu. S Nathom sme sa rozlúčili a ja som sa vydal späť ku Gabrielovi. Naraz mi ale začal zvoniť telefón. Pousmial som sa keď som videl kto mi volá. ,,Áno bubik?" ,,Prepáč mi to... asi to prespatie... budem musieť zrušiť..." Dostal zo seba a ja som na jeho hlase pochopil, že niečo sa muselo sakra pokaziť. ,,Čo sa stalo?" Spýtal som sa okamžite a zastavil. ,,Gabriel, okamžite mi povedz čo sa stalo!" Skríkol som keď mi neodpovedal. Ľudia na ulici sa na mňa prekvapene a zároveň vydesene pozerali, no mňa to netrápilo. Potrebujem vedieť čo sa deje s človekom, ktorý mi urobil lepší život a bez ktorého si neviem predstaviť svoju budúcnosť. ,,Len... stala sa taka menšia... nehoda na tréningu... spadol som... dosť nešťastne a... vzali ma do nemocnice..." Keď som počul tie slová, prisahám, že krv v mojich žilách zastavila a srdce nevedelo čo má robiť aby som nezkolaboval. ,,V ktorej nemocnici?" Spýtal som sa a keď mi odpovedal, spojenie hovoru jednoducho preruším a donútim svoje prsty napisat meno nemocnice, aby som vedel, kam idem. Hneď ako mi to ukáže trasu, vydám sa tým smerom.

Moc si toho z tréningu nepamätám. Jediné, že som sa postaral o to, aby lopta nespadla na zem. A nespadla. Spadlo len moje telo. Neviem kde ani ako som pristál, no asi to bol tvrdý pád, keďže som hneď prišiel o vedomie a prebral sa v nemocnici. Lekár mi oznámil, že rodičia sú na ceste. Sakra... to budem musieť zrušiť naše plány s Kayom. ,,A taktiež si dáte dlhšiu pauzu od športovania." Povedal doktor pred odchodom z izby a ja som nemohol uveriť vlastným ušiam. O čom to hovorí? Kvôli hlúpej strate vedomia nemôžem hrať volejbal? No tak to si myslí len on. Posadil som sa a bol odhodlaný ísť za ním, no prudký kŕč, ktorý mi prešiel cez koleno ako šíp, ma donútil vrátiť sa späť do postele. Čo to..?

...
Sľúbila som viac častí a snažím sa to sponit i keď neviem či to bude úspešné

Do konca knihy nás delí už len pár kapitol, takže sa pokúsim si pohnúť a dokončiť tento príbeh

Ďakujem vám všetkým za podporu a krásne čísla na tomto príbehu

Zatiaľ vsjo

Papa