Princova nevesta (dokončené)

Sľub

„Máte pravdu, veličenstvo. Prepáčte mi, že som bola k vám taká nepríjemná."

„To je v poriadku, Eryn. Nehnevám sa na teba, len ťa prosím, aby si si dávala väčší pozor aj na to, čo povieš môjmu synovi. Teraz, keď sa jeho otec prebudil, no jeho stav je stále dosť vážny, na to, aby sme si oňho robili veľké starosti, bude ťažké od neho žiadať, aby si zachoval chladnú hlavu."

„Urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som ho nevyprovokovala."

Nechcela som jej povedať o našej poslednej hádke. Takpovediac to nebola jej vec a obávala som sa, že by to mohla použiť proti mne. Už som jej nemohla dôverovať.

Predstierala som, že ma dokázala presvedčiť. Pochopila som, že je hlavne na strane svojho syna a jeho záujmy považuje za prvoradé. Čo bolo pochopiteľné, no dúfala som, že sa len tak ľahko nezmieri s prehrou.

Pochopila som, že v celom tom boji som opäť sama. A zrejme tá jediná, ktorá toho môže najviac stratiť.

„Moja milá, najlepšie bude ak sa vrátiš do paláca. Princ bude určite po rozhovore s otcom unavený a bude lepšie, ak sa pozhovárate neskôr."

„Dobre, máte pravdu."

Súhlasila som s týmto riešením.

„Jeden zo strážcov ťa vezme do paláca naším druhým autom."

Kráľovná nenechala nič na náhodou a odprevadila ma až k autu. Keď v ňom napokon bezpečne sedela na zadnom sedadle, začínala som postupne prehodnocovať všetky svoje možnosti.

V podstate som nebola zajatcom kráľovskej rodiny, no bolo by zbytočné sa o čokoľvek pokúšať. Na svojej karte som nemala dostatok prostriedkov na ďalšiu letenku a keby aj, pochybovala som, že by to skončilo dobre. Do krajiny som v podstate vstúpila bez akejkoľvek kontroly len v sprievode princa a nevedela som aké by to mohlo mať následky, keby som sa bez jeho súhlasu niekde len tak objavila.

Posledné čo som potrebovala, bolo podnietiť ho k ešte väčšej ostražitosti.

Nepošlem preč ženu, ktorá ma chce.

Jeho slová zneli v mojej hlave ako výčitka.

Chcela som ho. Viac než kohokoľvek iného. Keby sme boli na inom mieste a keby nebol princom, verila by som, že som našla osobu, s ktorou môžem zdieľať všetky svoje túžby.

No strach a obozretnosť ma nútili od tejto možnosti utiecť. Milovať vždy znamenalo čeliť možnosti, že budem zranená. Nechcela som tak rýchlo podľahnúť márnej nádeji. Manželstvo ako také vo mne vyvolávalo rozporuplné pocity.

Myslela som na to všetko, čo som doteraz prežila aj na tie ostatné záležitosti, ktoré mi kruto pripomenuli, kam patrím a čo vlastne znamenám.

„Mrzí ma to, nemala som ti nič hovoriť."

Alexa sa pokúsila ma objať, no ja som sa jej vytrhla. Moje vnútro ešte stále horelo bolesťou, potom ako som môjho priateľa Jereda prichytila z jednou z mojich blízkych kamarátok. Všetci si mysleli, že sa vezmeme, že on je moja pravá láska.

Do môjho života však priniesol len bolesť a pochybnosti. Nikdy som preňho nebola dosť dobrá, aj teraz mi dal jasne najavo, že to všetko je len moja chyba. Tak takto , že má vyzerať pravá láska? Len samé lži a výhovorky? Prečo mi na rovinu nepovedal, že nemá záujem pokračovať v našom vzťahu. Prečo ďalej hral tú hru a ešte sa nechal pozvať aj na našu rodinnú oslavu, aby ma strápnil pred rodinou a priateľmi? Ako mi niečo také mohol urobiť muž, ktorého už všetci videli veľa mňa ako môjho stáleho partnera.

„Sandra bola vždy čudná, veď som ti to hovorila."

Snažila sa ma upokojiť. Nepočúvala som ju. Nemohla som, len som porazenecky zvesila plecia a nechala som sa odviesť do domu.

Nemohla som dôverovať nikomu a už vôbec nie osobe, ktorú som spoznala len nedávno.

Mohol byť mojím pánom, no dokázal by sa skutočne zaľúbiť do niekoho ako som ja?

Uvedomila som si, že smerujeme do púšte, čo by nebolo až tak nepochopiteľné, no táto cesta vo mne vzbudila značné obavy. Nič som tu nespoznávala. Zmocnil sa ma nepríjemný pocit.

Zaklopala som na priezor, ktorý ma oddeľoval od vodiča.

„Pane, kedy už budeme v paláci? " opýtala som sa znepokojene.

Neodpovedal mi.

Chcela som pomocou gombíka priezor otvoriť, no bolo to zablokované.

A auto sa hnalo stále ďalej a ďalej do nehostinnej púšte.