Princova nevesta (dokončené)

Nefritový palác

Jej syn stál neďaleko veľkého okna vo svojej pracovni. Kráľovná pozorovala jeho napätú postavu, akoby zbavenú života, potom čo povedala jeho mladá nevesta. Aj ona sama sa len veľmi ťažko spamätávala z tých nových správ. Neočakávala, že jej syn urobí niečo také.

Už veľmi dlho bojoval s odporom a nedôverou. Jeho matka už pomaly začala strácať nádej, že si nájde partnerku, ktorej by skutočne dokázal dôverovať.

Vedela, že na to mal svoje dôvody, no vždy dúfala, že sa mu podarí prekonať démonov minulosti a vykročiť do novej budúcnosti s osobou, ktorá mu bude pomáhať na jeho komplikovanej ceste.

Kráľovná už teraz vedela, čo sa stalo. Každé jedno z tých slov stále rezonovalo v jej mysli.

A napĺňalo ju to pochybnosťami, či vôbec urobila dobre, keď súhlasila s tým, aby jej synovi boli odovzdané všetky právomoci ešte predtým, než sa stane kráľom.

„Ben, prosím ťa, nerob niečo, čo by si mohol neskôr ľutovať. Takýmto spôsobom nemôžeš dosiahnuť to, v čo sme všetci dúfali."

„Jediné o čo ide tebe je, aby som mal následníka, dediča, ktorého budú oslavovať ako budúceho kráľa. To ako sa cítim a čo potrebujem je ti ako vždy ukradnuté, matka."

Neobrátil sa k nej a ona ho o to ani nežiadala. Vedela ako veľmi dokáže byť tvrdohlavý, prišiel však čas, aby mu niekto povedal, že prekročil absolútne všetky hranice.

„Za týchto okolností žiaľ nemôžem súhlasiť s tým, čo si urobil. Nájdeme spôsob ako diplomaticky všetkým vysvetliť, že svadba sa konať nebude a ty dovolíš tej mladej žene, aby sa vrátila späť do svojho domova. Už si ju potrestal viac než dosť, prišiel čas to ukončiť, Ben."

Pomaly podišla celkom blízko k nemu, no neodvážila sa ho dotknúť, vedela, že by to neprijal. Nikdy jej nedovolil, aby mu poskytla útechu.

„Prečo si stále myslíš, že ju chcem trestať! Čo ak sa niečo stalo, niečo čo si ani ja neviem vysvetliť. Chcem, aby ostala so mnou, je to tak ťažké pochopiť."

„Tak dobre, rozumiem ti, no takýmto spôsobom to nepôjde. Prosím ťa, syn môj, máme ešte dva týždne na to, aby sa celá táto záležitosť uzavrela bez akejkoľvek ujmy. Ak sa Eryn rozhodne ostať s tebou dobrovoľne podporím vašu svadbu a budem stáť pri vás, ale ak aj naďalej bude trvať na tom, že sa chce vrátiť domov, vieš veľmi dobre, že nemáš inú možnosť, len ju nechať odísť. Dobre si rozmysli čomu vystavíš osobu, vďaka ktorej si po prvý raz dokázal opäť niečo cítiť."

Pochopila, že nie je možné povedať nič viac, všetko ostatné už zrejme bolo zbytočné.

Dávať ultimáta budúcemu kráľovi bolo nebezpečné, ona mu mohla len poradiť a dúfať, že jej slová budú mať preňho ešte nejakú váhu.

Princ sa pomaly obrátil k nej, v jeho tvári bolo vpísané rozhodnutie, ktoré malo ovplyvniť životy ich všetkých. Vedela to, že kráča po nebezpečnej pôjde, z ktorej už niet úniku.

„Dobre, matka, prijímam tvoju výzvu. Ak sa mi do dvoch týždňov, nepodarí získať si ju, dovolím jej odísť. Dávam ti slovo princa zo zeme nikoho."

***

Nemohla som uveriť svojmu šťastiu. Kráľovná ma navštívila ešte v ten večer a povedala mi, že potrebuje len dva týždne na to, aby vysvetlila svojej rodine a známym, že svadba sa konať nebude. To, že princ matku poslúchol a rozhodol sa mi dať slobodu mi dalo novú nádej.

Kráľovná mi sľúbila, že moji rodičia nebudú do celej veci vôbec zatiahnutí, a že ona sama sa postará o to, aby sa s princom vôbec nestretli.

Zaspávala som preto z omnoho ľahším srdcom a tešila som sa na ďalší nový deň.

Tentoraz po prvý raz poznačený absolútnou slobodou. Kráľovná mi sľúbila aj to, že budem môcť chodiť von, samozrejme za určitých bezpečnostných opatrení, keďže istý čas ma budú ešte stále považovať za budúceho člena kráľovskej rodiny.

Tešila som sa takmer ako malé dieťa, ktoré konečne dostalo späť svojou obľúbenú hračku, no kdesi na okraji svojej mysle, som stále nemohla uveriť svojmu šťastiu.

Tento neznámy svet som mohla pozorovať opäť len ako cestovateľka, ktorá sa čoskoro vráti domov, nič viac a nič menej.