Princova nevesta (dokončené)

Skutočná princezná

Kráľovná ma pozvala do novootvoreného obchodného centra Oáza. Princezné na ňu dlho naliehali, aby presvedčila korunného princa, čo sa jej zrejme aj podarilo. Dievčatá mali z toho veľkú radosť, zrejme im pripadalo zábavné aspoň na určitý čas predstierať, že sú len bežné študentky na návšteve u svojich rodín. To, že sa tam zastavíme neoficiálne bolo tak či tak viac než isté.

Princ s nami nešiel, len strážca, kráľovná a jej vnučky. Sedeli sme spolu v tmavej limuzíne, ktorá pomaly opúšťala palác. Musela som myslieť na princa a na jeho momentálne rozpoloženie.

Nehovorila som s ním odkedy sa rozhodol poslať ma preč. Bála som sa, že niečo pokazím a opäť sa dostanem do problémov kvôli nejakému nedorozumeniu.

Držať sa od neho ďalej však pre mňa vôbec nebolo jednoduché. Časť zo mňa s ním chcela hovoriť a zistiť čo si skutočne myslí o mojom odchode.

Viem, že by som naňho nemala myslieť ako na osobou, na ktorej mienke by mi malo záležať.

No skutočne ma zaujímalo to, čo si o mne teraz myslí a či mu budem aspoň trochu chýbať.

Znelo to, akoby som snáď ľutovala, že som mu dala jasne najavo, čo si myslím o takejto urýchlenej svadbe. To nebola celkom pravda, no ani som nedokázala byť voči nemu absolútne ľahostajná. Môj princ pre mňa už teraz niečo znamenal, a to bolo nebezpečné zistenie, ktorému som sa márne pokúšala postaviť na odpor.

Počas cesty som sa s nikým nezhovárala. Len som sledovala ako dievčatá veselo diskutujú so svojou starou mamou po arabsky. Zdalo sa mi, akoby medzi mnou a kráľovnou bola odvtedy ako som sa jej zdôverila akási priepasť. Stále bola ku mne zdvorilá a milá, no udržiavala si odstup.

Akoby chcela ochrániť seba aj svojho syna od zbytočnej bolesti, čomu som plne rozumela, vzhľadom na to, čo sa im stalo, keď sa naposledy rozhodli niekomu dôverovať. Len som dúfala, že sa budeme lúčiť v priateľskej atmosfére. Stále som si vyčítala, že som musela zničiť všetky jej sny o novej budúcnosti. No musela som myslieť aj na to, čo potrebujem a čo si želám ja. To som si neustále musela pripomínať.

Na otázku čo vlastne chcem som však nedostala odpoveď počas tej krátkej cesty.

Netrvalo dlho a my sme vystupovali z auta na peknom veľkom parkovisku a náš strážca spoločne s nami prechádzal skutočne rozprávkovým centrom.

Niečo také som ešte nikde nevidela, neboli to len obchody, bol to doslova malý svet plný možno až príliš lákavých možností.

No samozrejme mimo cenovej kategórie, v ktorej som sa pohybovala ja. To mi bolo už od začiatku jasné, len som všetko pozorne sledovala a niečo som sa rozhodla kúpiť, až keď sme sa dostali k veľkému kníhkupectvu. Dievčatá chceli ešte ísť do obchodu s oblečením, no ja som nemala o to záujem. Tak sme sa rozdelili a kým kráľovná dávala pozor na svoje vnučky ja som si užívala ešte väčšiu mieru slobody.

V sekcii anglickej literatúry som sa pokúšala nájsť niečo, čo by vyplnilo zvyšok mojich voľných večerov a odviedlo mojej myšlienky iným smerom.

No zatiaľ sa mi nepodarilo nájsť nič, čo by ma skutočne zaujalo. Na klasiku som nemala náladu a romantické knihy, akoby ani len neboli dovolené v tejto oblasti. Nenašla som nič zaujímavé ani v kategórii pre mladšie ročníky.

Práve som sa sklonila k niečomu, čo snáď aspoň čiastočne vyzeralo, že by mohlo upútať mu pozornosť, keď som zrazu pocítila prítomnosť inej osoby.

Strhla som sa znepokojená tým, kto by to mohol byť a prečo sa ku mne tak náhle dostal až tak blízko.

No uvedomila som si, že zrazu čelím princovmu prenikavému pohľadu. Tak predsa sa rozhodol prísť za nami.

„Výsosť," šepla som znepokojene a pod váhou jeho prísneho pohľadu som sklonila hlavu.

Nevedela som prečo práve tento muž na mňa musí mať taký zdrvujúci účinok.

Prečo nedokážem v jeho prítomnosti zachovať chladnú hlavu a nepredstavovať si, aké by to bolo keby ma znovu pobozkal.

„Naposledy si mi nedala šancu, aby som ti ukázal krásy mojej krajiny. Verím, že tentoraz mi to dovolíš."

Srdce mi bilo ako o preteky, túžila som sa podriadiť každému jeho príkazu.

Chcela som len, aby bol mojím pánom opäť a nedokázala som len tak ľahko vzdať tejto novej posadnutosti. Ním. Jeho vôňou. Jeho blízkosťou, ktorá ma oberala o schopnosť rozumne myslieť.

„Nemôžem, výsosť," hlesla som chvejúcim sa hlasom.

Pritisol ma k stene, bola som bezmocná, no nemala som strach. Moje telo chcelo byť len blízko neho, bez ohľadu na to, čo som si myslela o takomto druhu blízkosti.

„Máš zo mňa až taký hrozný strach?" pošepol mi takmer až láskavo a ja som cítila ako sa pritisol bližšie ku mne. Boli sme v akomsi výklenku medzi policami. Nachádzala sa tam len menšia stolička určená na čítanie.

A čiastočne sme boli druhým regálom chránený pred akýmikoľvek neželaným pohľadmi.

„Nie, ja len... nechcem sa tu do ničoho zapliesť. Pokúste sa to pochopiť."

„Ty si už v tomto všetkom zapletená viac než dosť, Eryn. Až príliš dlho vzdoruješ svojmu pánovi. Tak dlho, až som takmer zatúžil ťa za to odmeniť. Chceš ma, obaja viem, že to tak je, nie je možné tomu uniknúť, obaja to vieme."

„Pane, prosím, ja..."

„Ničoho sa neobávaj, sme tu sami, nikto nás nebude vyrušovať."

Nepochybovala som o tom, že sa o to dokázal postarať bez väčších problémov.

„Nemôžem, snažte sa ma pochopiť, prosím. Nežiadajte to odo mňa. Prosím."

Moje prosby však mali naňho úplne opačný účinok, ako som očakávala.

Pobozkal ma.

Celé moje telo sa neúprosne podriaďovalo tomu sladkému spojeniu našich pier.

Bol láskavý trpezlivý, no cítila som, že ma považuje za svoju. Časť zo mňa sa toho bála, tá druhá len lietala v oblakoch a snažila sa ju umlčať.

Objala som ho, zaťala som nechty do jeho chrbta, aby som ho odradila od ďalších bozkov, no len som ešte viac urýchlila svoj pád.

Keď ma prestal bozkávať a ja som si uvedomila, že ho dokážem pustiť, pošepol mi.

„Dovolíš mi, aby som ťa vzal so sebou. Vieš, že ani jeden z nás už v tomto nemá na výber."

„Nie," zopakovala som rozrušene. No nedokázala som odmietnuť jeho ruku. 

Aspoň nie teraz.