It's not worth it anymore

006.

Ubehli asi štyri minúty a ja som ešte stále stála v bráne garáže. Keď som sa spamätala, bolo asi pól piatej. Mala som ešte pár hodín času, keďže domov chodím niečo po ôsmej. Sadla som si na gauč a do rúk som chytila deku, ktorou bol Nate prikrytý. Lakte som si oprela o kolená a  tvár zaborila do deky. Vyhŕkla mi ďalšia slza a vpila sa do nej. Spomenula som si na mamu. Bola to osoba, ktorá by bojovala proti každému problému ľudstva, aby tak vytvorila lepší svet. Vedela, že ako samotný človek toho nezmôže veľa, ale aj tak sa stále usilovala robiť všetko, čo bolo v jej silách. Aj ja som taká bola. Teda predtým, než zomrela. Potom som už stratila nádej. Ten smútok už držím v sebe tak dlho, že vysáva všetku energiu, ktorú by som mala využiť. Preto len prechádzam životom. Nemám silu, ani chuť len tak zabudnúť na všetko, čo sa stalo a vrátiť sa späť do rovnakého života, aký som žila s ňou. Myslím si, že v tomto momente sa to už ani nedá.
Z myšlienok ma vytrhlo štekanie psa, ktorý býva vo vedľajšej garáži. Pozrela som sa na hodinky v mobile a uvedomila som si, že som rozmýšľala nad mamou asi hodinu. Už sa mi nechcelo sedieť v garáži, tak som si zbalila tašku a išla som domov. Tešila som sa, že aspoň stihnem večeru. No mýlila som sa. Keď som vošla do domu, nikto nebol ani v kuchyni, ani v obývačke. Vyšla som hore schodmi a otvorila som dvere svojej izby. Zdvihla som zrak zo zeme a ako obarená som zastala. Cheryl, Matthew a ich traja synovia Aaron, Thobias a Daniel sedeli v mojej izbe a pohľady upierali na mňa. Nehybne som očami preskakovala z jednej tváre na druhú.
"Allison, je toto tvoje?" so zamračeným výrazom v tvári sa spýtala Cheryl a ukázala mi plastový sáčok s bielym práškom.
"Moje to určite nieje, takže môžeš ísť vyšetrovať svoje deti" znechutene som odpovedala a hodila som svoju tašku na zem.
"Chlapci mi už povedali, že im to nepatrí. Takže prestaň klamať!" zavrieskala na cely dom.
"Prepáč Cheryl, ale ja nemôžem za to, že si si nevychovala vlastné deti poriadne a teraz ti ťahajú do domu tieto sračky" pokojným hlasom som jej odpovedala a ona sa nazlostila ešte viac.
"A dosť! Skončila si!" Zakričala na mňa s hrozivým výrazom v tvári.
"Č-čo?" Zahabkala som.
"Zbaľ si veci a vypadni." Ukázala prstom na dvere. "Nepočula si?!"
Len s otvorenými ústami som sledovala, ako všetci piati vyšli z mojej izby.
"A nech ťa tu už viac nevidím." V poslednej chvíli sa Cheryl otočila a po dokončení vety odkráčala aj ona.
Zviezla som sa na kolená a civela na zem.          Čo mám teraz robiť?