It's not worth it anymore

002.

*píp,píp,píp* zazvonil mi budík. Ako každý deň, vstávam skôr než všetci ostatní, oblečiem si mikinu a rifle, v rýchlosti si umyjem zuby a tvár a vyparím sa skôr, než si hocikto všimne, že som sa vôbec zobudila. Hej, niekedy keď sa mi nechce ísť do školy, proste ostanem vo svojej izbe a poobede sa prepašujem von. Potom už len večer prídem, osprchujem sa a idem spať. Dnes som sa však rozhodla ísť do školy kvôli dôležitej písomke.
Moja prvá zastávka je vždy kaviareň na rohu našej ulice. Každé ráno si tam vyzdvihnem obloženú bagetu a kávu v papierovom pohári.  Odtiaľ idem do mojej 'tajnej skrýše', čo je vlastne len prázdna garáž na jednom z bytových sídlisk. Teda, teraz už nieje prázdna. Mám tam odložené skoro všetky veci, ktoré nemám doma. Rôzne kusy oblečenia, knihy, laptop a iné. Chodím tam každý deň pred školou vymeniť si učebnice a vždy po škole sedím väčšinou na gauči, ktorý vyhodili obyvatelia vedľajšieho bytu a čítam knihy o čajkách, čo majú všetko, čo chcú a potom ich odkopne týpek, čo vyzerá jak potkan a majú mental breakdown. Ale niekedy sa nájde aj niečo zaujímavé. Všetky knihy čo mám sú buď tie, čo mi ostali po mame, alebo tie čo som 'zabudla' vrátiť do knižnice. Samozrejme, aj Cheryl s Matthewom mi občas kupujú knihy, ale väčšinou si od nich pýtam na narodeniny a Vianoce veci ako Wi-Fi router, alebo mini chladnička. Všetko čo môžem naznášať do garáže a využiť to. Po rannej návšteve garáže ma čaká dvadsať minút chôdze do školy. V škole je nuda ako vždy. Ale to asi všetci vedia. Každú hodinu sedím v úplne zadnej lavici a tvárim sa, že tam niesom. Preto ma učitelia nevyvolávajú. Teda...aj preto. Druhý dôvod je ten, že skoro vždy viem správne odpovede a moji spolužiaci nie. Učitelia sa ich snažia motivovať k učeniu tým, že ich na každej kodine niekoľkokrát vyvolajú. Po škole idem späť do garáže a čítam spomínané knihy, alebo počúvam hudbu a Podcasty.