It's not worth it anymore

001.

"Život je ako kniha. Začne sa prvou kapitolou a skončí sa poslednou." - môj obľúbený citát z hociktorého rozhovoru s mojim obľúbeným spisovateľom. Ach, áno. Knihy. Knihy, hudba a Podcasty. Moje tri najväčšie lásky na celom svete. Vzhľadom na to, že nemám nikoho, na kom by mi ako tak záležalo. Nie, myslím to vážne. Naozaj nemám nikoho. Len moju pestúnsku rodinu, ktorá by ma ale aj tak najradšej vyhodila na ulicu, ale keďže ešte nemám osemnásť, zatiaľ sa ma nezbavia. Aj tak chodím domov len prespať, vypýtať si peniaze a vymeniť si oblečenie. Cheryl - moja pestúnska mama je celkom v pohode. Vždy, keď prídem má pre mňa zvyšky večere, čo nedojedli jej deti. Presne tak. Jej deti. Má tri ďalšie. Troch synov, s ktorými si absolútne nerozumiem. Najstarší je Aaron, stredný je Thobias a najmladší je Daniel. Potom je tu ich otec - Matthew. Najväčší Satan na zemi. No, teda myslela som druhý najväčší. Prvý je môj biologický otec. Matthew je ten typ človeka, čo si za každú cenu musí presadiť svoje. Ak niekedy prídem skôr domov na večeru a mám kapucňu na hlave, tak by aj porozbíjal všetky taniere, len aby som si ju dala dole. Nerozumiem, prečo sa nemôže radšej starať o svoje vlastné deti a dať mi konečne pokoj.
Jediný dobrý človek, na ktorého si pamätám bola moja mama. Ona bola tým, čím som celé tie roky počas jej života chcela byť. Ona bola svetlom v tej temnote, v ktorej som žila predtým než zomrela. Keď odišla, ostalo len temno.
Nikdy som nikam nezapadla. V škôlke, keď som už vedela čítať a ako tak niečo vypočítať, deti si nie že zo mňa uťahovali, ale počas prestávok mi cez hlavu preťahovaní plastové sáčky z desiatej. Dvakrát som skončila v nemocnici a učiteľky ani riaditeľka s tým absolútne nič nerobili a keďže som s tými istými deťmi chodila aj do školy, trvalo to až po tretí ročník základky. Najhoršie bolo, že som až dovtedy nič nikomu nepovedala. Potom sa to nejako dozvedela moja mama a preložila ma do inej školy. Samozrejme, ani tam som nezapadla. Síce sa ma už spolužiaci nesnažili udusiť, ale začalo sa to obyčajné psychické týranie - 'zabi sa; skoč z mosta; čudujem sa, že ťa rodičia ešte neopustili...' . Po roku aj niečo, keď všetkým došli nápady, stala som sa oficiálne neviditeľnou. Pre žiakov, učiteľov aj pre hocikoho iného.
"Allison, pre Krista, čo robíš s tou ceruzkou?!" okríkla ma učiteľka počas toho, ako som nad zošitom lámala spomínanú ceruzku.
"Ja? Nič, pani učiteľka." odvŕkla som a rýchlo oprášila zošit špinavý od dreva a tuhy.
"No ved' preto!" odvetila a povýšenecky prehodila vlasami.
Presne tak. Nikto si ma nevšimne, pokiaľ neurobím niečo zle.