It's not worth it anymore

004.

Po pár minútach chôdze som si všimla, že niekto za mnou beží. Zastala som, otočila som sa a niekto do mna vrazil. Bol to Nate. Znova. Nejako som si neuvedomila, že keď sa zastavím, tak do mňa narazí. Teraz som však naštastie nespadla.
"Kokso, ja som taký drevený! Prepáč, je ti niečo?" opýtal sa a zažmurkal.
"Nie, v pohode, len som počula, že niekto za mnou beží, tak som sa otočila a... no... takto to dopadlo." odpovedala som a na koniec som pridala taký ten trápny smiech.
"Fajn, som rád, že ti nič nieje." Videla som, že sa hanbí.
"Tak, čo? Kam si sa tak ponáhľal?" spýtala som sa na odľahčenie situácie. Na to sa usmial a odpovedal.
"Bežal som za tebou. Skoro som ťa nedobehol."
"Inak... ďakujem za to čo si povedal učiteľke. Vyzerala, ako keby jej bolo do plaču!" so smiechom som vyhlásila.
"No to si ale nevidela, čo bolo po vyučovaní! Porterová vrieskali na všetkých tak, že ju prišli ostatný učitelia upokojovať a dostala od riaditeľa na týždeň dovolenku." so smiechom prehodil. Počas nášho rozprávania sa som si ani neuvedomila, že mierime do garáže, o ktorej nemá Nate ani potuchy.
"Um, Nate? Už by som asi mala ísť, lebo nejdem práve teraz domov a nechcem ťa zdržovať." povedala som. Chcela som mu čo najnenápadnejšie naznačiť, aby ma nechal.
"To nevadí, mohol by som ťa odprevadiť." odpovedal mi na to. Asi to nepochopil.
"Si si istý? Vieš, idem dosť ďaleko a-" ani som nestihla dohovoriť a skočil mi do reči.
"Allison, je to úplne v poriadku. Chcem ťa odprevadiť."
"Tak dobre, teda." nechcela som ho ďalej odhovárať, aby si nemyslel, že mi to vadí alebo niečo.
"Tak, Nate. Cesta bude trvať ešte asi 10 minút. Povedz mi niečo o sebe." povedala som, aby sme celú cestu neprešli v úplnom tichu.
"Hmm... dobre ale mám jednu podmienku." odpovedal a ja som na neho nechápavo pozrela.
"Neboj sa, nechcem nič, čo by väčšina ostatných chalanov pýtalo. Chcem iba vedieť, prečo ťa tá ryšavka nemá rada." nad jeho čudnou požiadavkou som sa zamyslela a odpovedala som.
"No, vieš. Mmmm... k tej story sa viažu detaily, ktoré by som nerada rozoberala s cudzími ľudmi." vysvetlila som.
"Tak ja som ti cudzí?" odvrkol a zo srandy sa hral na urazeného.
"Nie, tak som to nemyslela..." povedala som a rozosmiala sa nad jeho ksichtami, ktoré hádzal.
"Dobre. Ja ti poviem niečo o sebe a ak sa potom budeš cítiť komfortnejšie, tak mi to povieš." navrhol.
"Okej. Platí." súhlasila som.
Počas jeho rozprávania som sa dozvedela veľa zaujímavých vecí. Napríklad: predtým, ako sa sem nasťahoval bol basketbalistom. Alebo to, že nikdy nejedol vanilkovú zmrzlinu. Pri tom som sa zasmiala a v duchu sa sama seba spýtala, ako je to vôbec možné.
Keď sme už konečne zastavili pri garáži, jeho monológ sa v strede vety zastavil a hľadel na hrdzavú bránu garáže.
"Mmm... aaa čo tu vlastne ideme robiť?" nedôverčivo sa na mňa pozrel.
"Len sa neboj." prehodila som a otvorila bránu garáže. Vychádzalo z nej svetlo, lebo ráno som zabudla zhasnúť dekoratívne vianočné svetielka, ktoré som plne funkčné našla pri smetiakoch ešte zabalené v krabici.
"Wow. Máš to tu zariadené veľmi pekne." pochválil ma a sadol si na gauč.
"Ďakujem! Je to len taká malá skrýša. Chápeš, únik pred realitou." povedala som a on len pokýval hlavou.
"Ale, prosím, nikomu to nehovor. Nechcem, aby sem niekto prišiel a zdemoloval to tu, alebo čo." poprosila som ho so smutným pohľadom.
"Allison, také niečo by som si v živote nedovolil." povedal takmer pošepky.