It's not worth it anymore

005.

"Tak už mi konečne povieš, prečo sa mi tá ryšavá vyhrážala?" s pobaveným výrazom v tvári sa na mňa pozrel. Ja som si sadla vedľa neho na gauč.
"Nooo.... volá sa Liz. V krátkosti, keď ma v 13 rokoch pridelili do pestúnskej rodiny, začala si o mne vymýšľať rôzne klebety. Napríklad že sa ma rodičia chceli zbaviť; že ma opustili, lebo som drogovala (čo mimochodom nebola pravda); že sa určite kvôli mne obaja obesili a rôzne hovadiny. No a prepuklo to až do toho, že celá škola jej uverila a nechceš vedieť čo sa dialo potom. A keďže som vtedy mala iba 13, také narážky ma veľmi trápili a-" vyhynula som si jeden rukáv na mikine "začala som robiť toto." a ukázala som na moje predlaktie posypané reznými ranami a modrinami.
"Od kedy som si začala ubližovať, nevedela som prestať. Nedokázala som to zastaviť."
Keď som dohovorila, všimla som si Natea, ako sa díva na moju ruku a po líci sa mu kotúľala slza.
"Prepáč, ja som nechcela..." zasekla som sa a rýchlo si stiahla rukáv mikiny.
"Nie, nie. To je v poriadku. Len... je mi ľúto že sa ti to stalo." so smútkom v očiach sa mi zahľadel do očí.
Z ničoho nič rozprestrel ruky a schoval ma v jeho objatí. Neprotestovala som, lebo aj ja som mala slzy na krajíčku.
Takto v objatí sme sedeli dobrých 15 minút, keď som si uvedomila, že zaspal. Pomaly som sa vymanila z jeho rúk a z kúta garáže som vytiahla deku. Zakryla som ho a ja som si sadla na starú stoličku, ktorá patrila k provizórnemu krabicovému stolu v rohu miestnosti. Rozhodla som sa, že začnem čítať knihu, ktorú som tak dlho odkladala. Môj moment čítania sa ale rýchlo skončil, keď sa Nate zobudil a prudko vstal.
"Fúúú. Ešte si tu." vzdychol si, posadil sa späť na gauč a tvár si chytil do dlaní.
"Si v pohode? Čo sa stalo?" podišla som k gauč a sadla si naň.
"Hej, hej. Som v pohode. Snívalo sa mi, že sa ti niečo stalo." ustarostene sa na mňa pozrel.
"Koľko je vlastne hodín." dodal otázkou.
"Mmm.. niečo pred štvrtou. Asi desať minút." odpovedala som.
Nate sa oprel o operadlo gauča a hľadel pred seba, akoby nad niečim rozmýšľal. Asi po minúte sa na mna pozrel a povedal:
"Musíš mi sľúbiť, že prestaneš."
Nechápavo som sa na neho pozrela. On iba ukázal na moju ruku, akoby sa to bál vysloviť.
"Ja..." povzdychla som si. "Chcela by som, ale nedá sa to. Miliónkrát som si povedala, že prestanem, ale vždy nastane situácia, kedy to proste nejde." teraz som už plakala. Nechcela som, ale áno. Plakala som.
"Tak sa aspoň dohodnime, že vždy, keď nastane tá situácia, zavoláš mi. Dnes ti napíšem, tvoje číslo už mám." oznámil.
"Čo? Odkiaľ?" prekvapene som sa naňho zadívala.
"Mám svoje tajomstvá." odpovedal a ešte raz ma objal. Keď sa ma chystal pustiť, chytila som ho za rukáv bundy a zašepkala:
"Sľúb mi, že to nikomu nepovieš." a zahľadela som sa do zeme.
"Sľubujem." zašepkal späť a odišiel. Ostala som sama.