Posol smrti [DOKONČENÉ]

Štvrtá časť

Mal pocit, že sa proti nemu spojil celý vesmír. Za oknami sa bol súmrak, deň sa chýlil ku koncu a slnko dávalo posledné zbohom. Bol by to krásny výjav, ale Tristan myslel len na to, že mu dochádza čas, čoskoro bude tma a začne znovu kvílenie, z ktorého tentokrát už určite zošalie.

Vletel do kuchyne ako tornádo, dvere rozrazil tak prudko až narazili do priľahlej/protiľahlej steny. Na pulte sa kopil špinavý riad z večere, dorazil neskoro. Razil si cestu spletitými chodbami k svojmu cieľu, neunúval sa klopaním a rovno vtrhol dovnútra bez dovolenia.

Vydesil starého muža, tak až chudák nadskočil a ruku si položil na srdce. „Potrebujete niečo pane? Večeru máte v chladničke."

Choval sa ako hlupák, prišlo mu to ľúto, no potreboval odpovede, a to rýchlo. „Ďakujem Angusi, preto som neprišiel. Nevieš, kde by som mohol nájsť knihy pojednávajúce o mýtických stvoreniach zvaných banshee?"

„Jednu tu mám vydržte pane," podišiel šuchtavým krokom k svojej malej súkromnej zbierke. „Kde som ju len dal?" Mrmlal si popod nos. „Á, tu je," zodviho ju víťazoslávne nad hlavu v roztrasených rukách.

Tristan mu ju rýchlo vytrhol, pekne poďakoval a dokonca pridal aj ospravedlnenie. I keď, kdesi vzadu, sa mu opäť rozsvietila varovná kontrolka. Jeho mozog vyhodnotil, ako príliš podozrivé, že mal komorník vo svojej izbe práve túto knihu.

Rozhodol sa so svojím pokladom ukryť do bezpečia. Zamkol dvere a zvalil sa na posteľ, opatrne si prezeral malú ošúchanú knižku. Nápis na väzbe sa už nedal prečítať vybledol časom. Predčítal si nahlas, pomáhalo mu to lepšie sa sústrediť, bol to starý zvyk zo školských čias.

„V írskej, ale aj v škótskej mytológií sa môžeme stretnúť s vílou, ktorá je odnepamäti považovaná za akéhosi posla smrti. A nie je to hocijaká víla, pretože podľa legendy mala každá dôležitá šľachtická rodina v Írsku svoju vlastnú banshee. Členom týchto významných rodín sa zjavovala najčastejšie.

Občas ju však mohli počuť a zazrieť aj obyčajní ľudia. Víla smrti, ako sa jej tiež hovorí, sa ohlasovala svojím prenikavým kvílením a žalostným plačom. Zjavuje sa v troch podobách, väčšinou ako krásne mladé dievča s očami bez zreničiek a s bielymi dlhými vlasmi.

Ak chce niekoho vystrašiť tak naopak, berie na seba podobu škaredej stareny v čiernych šatách, no dokáže sa premeniť aj na hranostaja, lasicu alebo vranu. Jej nepríjemné kvílivé jačanie, kedy smrteľníkom tuhne až krv v žilách, sa ozýva väčšinou v noci v blízkosti domov, kde má čoskoro niekto umrieť .

Pokiaľ má zomrieť veľmi dôležitá osobnosť, na jednom mieste sa môže zísť niekoľko víl smrti. Banshee je však v Írsku spájaná hlavne s piatimi najznámejšími rodinami (O'Brien, O'Grady, O'Connor, O'Neill a Kavanagh)."

Hltal stránku za stránkou, preskakoval k najzaujímavejším pasážam a pri čítaní tajil dych. Presne toto potreboval, to boli tie odpovede, ktoré celý čas hľadal. Konečne vedel s čím má tú česť a teraz sa s tým môže popasovať.

Najdesivejšie na tom bolo, že medzi menami našiel aj to svoje, ktoré vraj dostal po nejakom pra pra strýcovi – Tristan Eoin de Kavanagh. Na zoznam si pripísal ďalší dôvod neznášať ho, niežeby ešte nejaký potreboval.

Nenašiel však to najdôležitejšie, on jediný počul Banshee, pretože patril k jednému zo starých Írskych rodov to bolo jasné. Ale znamenalo to, že prišla ohlásiť jeho smrť? To tam uvedené nikde nebolo. Tristan chcel veriť, že ak by umieral on, tak by sa zhromaždilo viacero víl, ako to popisovala kniha. Veď predsa on bol významná osobnosť alebo, žeby nie?

Aj popis odpovedal starým mýtom, mladá žena s očami bez zreničiek, len vlasy nemala úplne biele, ale aj ten najlepší majster sa občas sekne. Skutočne ho potešilo, že na zjavenie pred ním si vybrala práve túto podobu.

Dokonca v knihe objavil aj kresbu, načrtnutú obyčajnou ceruzkou.

Vonku nastala tma a on začul prvé kvílivé zvuky, známku toho, že sa víla vrátila. Rozsvietil svetlo a nedočkavo pokračoval v čítaní. Preskočil skoro až na samotný koniec, kde sa písalo o tom, že tieto stvorenia bývali kedysi ľuďmi.

„Podľa írskej tradície sa banshee v rodine objaví každých 250 rokov. Má to byť vždy mladé dospievajúce dievča, ktoré má nočné mory alebo sny na pokračovanie. Ďalším znakom je, že má počuť zvuky, ktoré obyčajní ľudia nepočujú. Tieto zvuky sú totiž väčšinou spájané s mŕtvymi dušami, ktoré práve vyhľadávajú budúce banshee, aby odovzdali ich odkazy pozostalým.

Dali sa rozoznať aj tak, že na narodenie danej osoby niekto z rodiny naopak zomrel. V rodine sa potom toto dieťa (ak to bolo dievča) volalo víla smrti. Potvrdením toho, že to je skutočná banshee bolo aj to, že dievča malo zelené oči so žltým plamienkom okolo zreničiek. V Írsku má byť podľa týchto znakov potvrdených až 150 prípadov."

Nech čítal akokoľvek pozorne nikde nenašiel ani zmienku o tom, že sú nebezpečné. Boli iba poslovia a nie vrahovia. Poučený z predošlej noci vytiahol zo skrine bundu. To posledné, čo teraz potreboval bola chrípka.

Aj nôž radšej nechal tam, kde patril a bol užitočnejší, už teraz sa blbo vysvetľovalo, čo sa mu to vlastne stalo. Veď uznajte sami: „Išiel som uprostred noci hľadať strašidlo, potkol som sa o vlastnú nohu a porezal na noži, ktorý som bez puzdra napchal do vačku." To by mu s istotou zaručilo vstupenku priamo do blázinca.

Išiel na istotu k jazierku a nemýlil sa, víla tam stála a kvílila svoju trúchlivú melódiu. „Ty si banshee však? Pre koho plačeš, kto má zomrieť?" Tak ako noc pred tým, víla neodpovedala.

Skúšal to všetkými možnými spôsobmi, dokonca s ňou zatriasol aby sa prebrala z toho tranzu, ale nič sa nestalo.

„Prosím odpovedz, musím to vedieť!" Netušil či dokáže vôbec rozprávať a rozumie tomu čo jej hovorí, ale to ho nezastavilo, aby to ďalej skúšal.