Posol smrti [DOKONČENÉ]

Druhá časť

Scenár sa opakoval, každý večer počul ten šialený zvuk. Noci trávil tým, že chodil ako prízrak po panstve a snažil sa odhaliť jeho zdroj. Bol z toho vyčerpaný, ale hlavne s nervami na konci. Nechápal, ako je možné, že to nikto iný nepočuje, pravidelne chodil kontrolovať ostatných obyvateľov. Nikam to neviedlo, zrejme s tým skutočne nemali nič spoločné, pretože ničím nerušení spali.

Začal si nechávať svoje nové poznatky pre seba. Zakaždým, keď začal túto tému hľadeli na neho ako na blázna. Vôbec im to nevyčítal sám mal pocit, že zošalel.

Nerád to priznával no zostávala mu už len posledná možnosť, skúsiť prehľadať okolité pozemky panstva. Cez deň si tam nič podozrivé nevšimol a v noci mal príliš veľký strach, než aby tam ako hlupák sliedil po tme. Zrejme videl až príliš veľa hororov, lebo bol presvedčený, že ak teraz opustí dom, nevyviazne živý.

Čo ak to bolo účelom toho zvuku, vylákať ho z úkrytu?

Nerozhodne stál pred sklenenými dvojkrídlovými dverami, ktoré viedli na terasu. Vonku zase pršalo, takto sa odtiaľto nikdy nedostanú. Jediná úniková cesta sa zmenila na hromadu kaluží a bahna. Nahlas zanadával, potreboval si zavolať a nájsť nejakú pomoc no nebol tu signál.

Najlepšie by bolo, ak by ihneď vypadli z tejto prekliatej ruiny, v ktorej určite straší. Ten nadržaný blbec Bryan ho vôbec nepočúval, užíval si výlet so svojou novou láskou a najviac času trávili zavretí v izbe.

Kvapky narážali do skla a pomaly zase stekali dolu, kam ich ťahala neúprosná gravitácia. V jednej ruke zvieral baterku a v tej druhej nôž, čo splašil v kuchyni. Vybral si ten najväčší, ktorý tam našiel, ak sa už má nechať zabiť nevzdá sa predsa bez boja.

Rázne otvoril dvere a tie vydali bolestný škrípavý zvuk akoby ho aj oni varovali pred nebezpečenstvom. Vyrazil von bez špeciálnych príprav len tak, ako bol oblečený v rifliach a tričku. Už po pár krokoch bol celý premočený a triasol sa zimou no odhodlane kráčal ďalej.

Terasa bola prázdna, kedysi tu bol určite záhradný nábytok, ale ten už patril minulosti. Ponáhľal sa po schodoch dole, bez povšimnutia prešiel okolo fontány, kde namiesto vody boli porozhadzované úlomky sôch. Tmu pretínal len slabý lúč z jeho baterky a osvetľoval starú záhradu obrastenú burinou.

Plahočil sa hustým porastom, vetve ho šľahali po celom tele a tenisky sa mu zabárali do blata. Snažil sa postupovať, čo najrýchlejšie, aby sa mohol čím skôr vrátiť dovnútra. Dávno oľutoval svoje hlúpe rozhodnutie, mal sa lepšie obliecť a pripraviť no obával sa, že by si to rozmyslel a stratil odvahu.

Nič zvláštne nevidel, len samé stromy a kríky. No kvílenie bolo teraz hlasitejšie, zdalo sa, že sa blíži k svojmu cieľu. Zuby mu cvakali, ako sa klepal zimou, baterka a nôž sa mu šmýkali v mokrých rukách. Studený vietor svišťal korunách a dážď bubnoval vo svojej podivnej melódií, ale on nič z toho nevnímal, sústredil sa len na to jačanie.

Jeho kroky dospeli až k malému jazierku a tam, na druhej strane stála tmavá silueta, zdroj toho hluku. Náhle si uvedomil, že to je vlastne plač, vytrvalý a neutíchajúci. Bol zvláštny, iný ako ten bežný, toto by nedokázal napodobniť žiadny človek.

Ako sa približoval začal v tme rozpoznávať drobnú ženskú postavu. Opatrne našľapoval, aby ju nevystrašil. „Stalo sa vám niečo?" Váhavo sa opýtal no odpovede sa nedočkal.

Podišiel až k nej, delilo ich len pár centimetrov no napriek tomu toho veľa nevidel, postava bola otočená chrbtom k nemu. Na sebe mala oblečené starodávne čierne šaty a cez hlavu prehodený závoj s čipkou. „Môžem vám nejako pomôcť?" Skúsil znovu zapriasť rozhovor, no odpoveď zase neprišla.

Chytil ju za rameno a otočil čelom k sebe, plač konečne ustal. Nastalo hrobové ticho aj vietor prestal fúkať, čas sa akoby na malú chvíľu zastavil. Vyzbrojený novonadobudnutou odvahou skryl nožík do vrecka a strhol žene závoj z hlavy, aby jej lepšie videl do tváre.

To, čo zbadal ho k smrti vydesilo, začal rýchlo cúvať. Potkol sa o vlastnú nohu a padol na zem ako hnilá hruška. Žena na to vôbec nereagovala, stála na mieste bez pohybu ako v nejakom tranze. Srdce mu hlasno búšilo a narážalo do rebier. Snažil sa dostať, čo najrýchlejšie z jej dosahu, ležal na chrbte, plazil sa preč a popritom ju pozorne sledoval. Baterka mu dávno vypadla z rúk, stratil ju a pri páde sa zhasla.

Konečne sa zodvihol, vôbec sa neunúval oprášiť si špinavé šatstvo a namiesto toho sa rozbehol, utekal, čo mu sily stačili akoby mal v pätách samotného diabla. Len raz sa odvážil otočiť no nič tam nebolo, jazierko a jeho okolie bolo prázdne. Po žene tam nezostala ani pamiatka, zľahla sa po nej zem.

Do vnútra vošiel celý roztrasený no nie zimou, na tú dávno zabudol a prestal ju vnímať. Po chrbte mu behal mráz len pri pomyslení na to podivné stretnutie.

Jej mliečne biele oči bez zreničiek vyvolávali v človeku strach, vlastne ho posunuli na novú úroveň. Stačil jediný pohľad a do smrti ste mali postarané o nočné mory.

Vlasy dlhé až po zadok a čierne ako noc mala pretkané bielymi prameňmi, ktoré sa vôbec nehodili k jej veku. Dievčina vyzerala nanajvýš na dvadsať rokov, a to bolo ešte priskoro na šediny. Vlastne by bola krásna nebyť tých červeno-fialových kruhov pod očami a samozrejme chýbajúcich zreníc.

Tristan bol dobrák od kosti, preto mu bolo tej zvláštnej bytosti vlastne ľúto. Rád by jej nejako pomohol a tým aj sám sebe. Ak by sa mu podarilo zistiť, čo sa jej stalo a za, kým alebo čím tak vytrvalo trúchli, mohla by s tým nárekom prestať a on by zase mohol nerušene spávať.

V tú noc ani oka nezažmúril, síce konečne panovalo ničím nerušené ticho, ale on mal príliš veľa otázok a žiadne odpovede.