Posol smrti [DOKONČENÉ]

Piata časť

Takto to prebiehalo niekoľko dní, víla spustila svoj plač a on, ako poslušný pes pribehol na zavolanie. Jediný efekt tkvel v tom, že potom prestala. Nič nové sa nedozvedel, ale aspoň v noci mohol pokojne spávať, aj keď na nimi visela hrozba smrti, a to človeku dosť pokazí sny.

Aj počasie sa umúdrilo a po daždi opäť vyšlo slnko, to mu len pripomenulo, že nič netrvá večne.

Nohou nervózne podupával, už tu stál dobrú pol hodinu, netrpezlivo čakal na priateľov, aby mohli konečne vyraziť do neďalekej dediny. Mal v pláne rezervovať letenky na najbližší možný termín, ideálne na zajtra, na dnes by to bolo až príliš trúfalé želanie. Hlavne ak na tomto ostrove mali len malé letisko s jednou pristávacou dráhou.

Cítil sa tu ako na konci sveta, on chlapec z mesta bol stratený medzi všetkou tou zeleňou. Samý strom, kopec, potôčik a čo ja viem čo ešte, no žiadny internet, televízia a väčšinou ani teplá voda.

Naštvaný dupal po schodoch, nechápal, čo im trvá tak dlho. Po raňajkách odišli spolu do svojich izieb, mali sa prezliecť a o pár minút stretnúť pri aute. Bol nedočkavý, pretože chcel vyraziť, čo najskôr.

Bez zaklopania rozrazil dvere, okamžite sa ozvali hlasné protesty sprevádzané nadávkami, vyrušil ich práve v najlepšom.

„Ježiši to sa nemôžete zamknúť?" Pridal aj pár štipľavejších výrazov, ktoré zostali ukryté pod cenzúrou. Pribuchol dvere a sarkasticky utrúsil. „Nenechajte sa rušiť!"

„Ak si sa chcel pridať stačilo povedať," začul ešte pri odchode odpoveď svojho „debilného" kamaráta Bryana.

Celú cestu naspäť si pre seba mumlal niečo o piatich kolesách na voze, potom sa zastavil a svoju úvahu poopravil na tri kolesá na bicykli. Spokojný so svojou úvahou nastúpil do auta a kamarátov tam nechal.

Malebná dedinka trónila v údolí obkolesená samými lesmi a kopcami. V jej strede zurčal potôčik, cez ktorý viedli drevené lávky. Neveriaco si pretrel oči, staré domy vyzerali, ako chalúpky z rozprávok a on na malú chvíľu zastavil a kochal sa tým pohľadom.

Do Írska dorazili v noci, po dlhom lete boli príliš unavení, než aby skúmali okolie. Ponáhľali sa do postele, tak túto nádheru úplne prehliadli. Neskôr ich uväznilo počasie v starom sídle bez možnosti úniku. Prvý krát od príchodu nechcel odísť, ale naopak objavovať krásy tejto krajiny.

Po pár neúspešných pokusoch sa zorientovať, oslovil okoloidúcich, tí mu vysvetlili, že internet tu nájde jedine v knižnici, bohužiaľ aj tu bol problém s pripojením. Ľudia tu boli príjemní a ochotní, nikam sa neponáhľali, nie ako v meste, kde si vás nikto ani nevšimol. Kŕmili ho koláčmi a pozývali na návštevu, cítil sa ako v siedmom nebi.

Skutočne v knižnici objavil niekoľko zastaralých počítačov a síce im to trvalo celú večnosť, ale muselo to stačiť. Dopoludnie strávil pri odpisovaní na maily z práce a dokonca aj pár sám rozposlal, aby dal známym vedieť, že sú v poriadku. Veľmi múdro vynechal slovo „zatiaľ" sú v poriadku.

Bola to akási novodobá podoba pohľadníc z výletu, keď bol ešte malý vždy z táborov posielali vysmiate fotografie spolu s listom. Tento zvyk ale upadal do zabudnutia až sa úplne vytratil.

Letenku však nevedel zohnať skôr ako o týždeň, dúfal, že sa toho termínu vôbec dožijú. Ešte skúšal nájsť inú možnosť, autom by síce cesta trvala podstatne dlhšie, ale to mu bolo jedno. Ale museli by sa nechať previesť trajektom pri tej predstave ho striaslo. Trpel totiž príšernou morskou chorobou, stačilo len pomyslieť na loď a už ho napínalo na zvracanie. Usúdil, že smrť na súši je lepšia ako tá na mori.

Našiel si aj chvíľu času na vyhľadanie povestí o Banshee, ale všetko už vyčítal z Angusovej knihy, ktorá bola prekvapivo podrobná. V útulnej reštaurácií si dal chutný obed a chystal sa na spiatočnú cestu domov.

Pri ceste k auto ho zaujal malý obchodík, už zvonku sľubovať veľké veci a Tristana napadlo, že by si mohol nakúpiť nejaké suveníry na pamiatku. Zbožie od výmyslu sveta zdobilo každý centimeter štvorcový. Mali tak všetko, čo vás napadlo od starožitností po papiernictvo, trvanlivé potraviny a našlo sa ja nejaké oblečenie.

Vybral si ručne vyrobený kožený zápisník k nemu pridal aj koženú aktovku do práce, pre rodinu nejaké magnetky a sošky. Pri platení si na pulte všimol plniace pero so zaujímavými vzormi po celej dĺžke, to tam rozhodne nemohol nechať len tak ležať.

Spokojný s nákupom zaplatil, nechal aj slušné sprepitné za predavačovu ochotu a úslužnosť.

„Počkajte, nechcete ešte nejaký pekný obrázok pre svoju drahú?" Ozval sa mu ešte za chrbtom muž s ponukou ďalšieho tovaru.

Pustil kľučku a s úmyslom odmietnuť jeho ponuku sa otočil, postarší pán rukou ukazoval na stenu, kde visel jeden obraz vedľa druhého. V guľatých aj hranatých rámčekoch, farebné, aj čiernobiele. Pospolu tam trónili portréty a krajinky, fotky či maľby.

„Nie, ďaku... " Zarazil sa uprostred vety a ústa otvoril dokorán. To nebolo možné, žeby to bola naozaj ona? Tá podoba sa nedala poprieť.

Na pult položil bankovku, obrázok strhol zo steny a ponáhľal sa so svojou korisťou do auta. Akoby sa bál, že si to predavač rozmyslí a on ho bude musieť vrátiť. Celú cestu domov ho sledoval a ubezpečoval sám seba, že sa mu to nezdá a je to skutočnosť. V hlave mu dookola bežalo meno napísané na zadnej strane - Gwendolyn Elizabeth Anscombová.

V dedine strávil väčšinu dňa a medzitým sa začalo stmievať, auto kodrcalo na nerovnej ceste a obrázok spolu s ďalším nákupom poskakoval na prednom sedadle. Dupol na plyn, aby dorazil domov skôr ako sa úplne zotmie a zmizne aj tá posledná troška svetla.

Prstami nervózne bubnoval, ako sa snažil urovnať si myšlienky a všetky nové poznatky. Z ničoho nič sa na ceste objavila postava, zjavila sa odnikiaľ a skočila mu priamo do cesty.

V snahe zabrániť zrážke strhol volant a v plnej rýchlosti sa rútil v ústrety stromu. Márne šliapal na brzdu, terén bol stále mokrý. Dostal akurát šmyk a auto zostalo neovládateľné.