Posol smrti [DOKONČENÉ]

Šiesta časť

Pred nárazom sa mu podarilo dostatočne spomaliť, a tak nebol tak zničujúci, odniesol to len nárazník a karoséria, ktoré boli vpredu rozmačkané. Nanešťastie si v tom zhone pri zbesilom odchode z dediny, zabudol zapnúť bezpečnostný pás.

Pri zrážke senzory aktivovali airbagy a on dostal poriadnu ranu, ktorá sa dala prirovnať k pádu na betón. Utŕžil niekoľko modrín, odrenín a z nosu mu tiekla krv, ale aj tak mohol byť rád, že nemá zlomený väz.

Otvoril dvere a vypadol von ako opilec s tromi promile v krvi. Na roztrasených nohách sa vydal hľadať toho blázna, čo mu vletel do cesty a v duchu prosil všetkých bohov, aby bol v poriadku. Nedokázal si predstaviť, ako by mohol ďalej žiť sám so sebou, ak by niekoho zmrzačil alebo zabil.

„Volal si ma?" Ozval sa neznámy hlas chrapľavo.

Vypleštil oči, to sa mu určite len zdá. „Ja som ťa nevolal! A určite som nechcel, aby si mi skočila priamo do cesty," bezmocne rozhodil ruky. „Mohli sme sa zabiť, prekrista!" Vykríkol nahnevane a okrajom trička si tlačil nos, v snahe zmierniť krvácanie.

„Zastavila som auto, ale na tom nezáleží, aj tak zomrieš, je to len otázka času a tebe sa rýchlo kráti," odpovedal hlas ľahostajne.

„Takže je to pravda, prišla si ohlásiť moju smrť, to za mnou plačeš?"

„Áno, no buď pokojný nezomrieš sám," odriekala to monotónne akoby sa bavili o bežných veciach a nie o jeho smrti. To ho neuveriteľne štvalo mal ju chuť prefackať. Asi bolo lepšie, keď mlčala.

Ťarbavým krokom sa vybral k autu nájsť ten obrázok. Musel sa opýtať, potreboval to vedieť. „Kto ešte zomrie a ako sa to stane?"

„Ten druhý muž. Ja neviem v akej podobe dorazí smrť, len cítim, že prichádza."

„Skvelé, to mi vážne pomohlo," zamumlal si skôr pre seba a konečne sa mu podarilo vyloviť maľbu. Sklo sa pri nehode rozbilo. Naposledy si ho prezrel a podal jej ho. „Ten muž, ktorého si spomínala je Bryan však? Dá sa to zmeniť, môžeme sa nejako zachrániť?"

„Nemám odpovede na tvoje otázky, ja som len posol." Jej hlas zmäkol, ako sledovala kresbu, prstom po nej prechádzala. Po tvári jej stekali tiché slzy smútku.

„Si to ty Gwendolyn Elizabeth Anscombová, bývala si človekom," vyslovil nahlas, čo bolo zrejmé. Ešte raz skusmo vyslovil jej meno, páčilo sa mu, ako znie, kĺzalo na jazyku. Bývala tak krásna než sa zmenila na to monštrum, ktoré teraz stálo pred ním. Úprimne ju ľutoval, toto si nikto nezaslúžil bolo to možno ešte horšie ako smrť.

Po chvíli prerušil ticho, keď už bolo jasné, že neodpovie: „Pomôžeš nám? Prosím," nevzdával sa svojej poslednej nádeje. Ak ich to zachráni bude sa kľudne plaziť a škemrať.

Nastúpil do auta a snažil sa naštartovať, musí varovať Bryana, tentokrát mu snáď uverí a spolu určite nájdu riešenie. Nič sa nedialo, vozidlo bolo príliš poškodené. Búchal do volantu a hlasno nadával.

Banshee ho sledovala z diaľky zrejme mu ho prišlo ľúto, lebo mávla rukou a auto spolu s Tristanom stálo opäť nepoškodené na ceste. „Urobím všetko, čo je v mojich silách," potichu dodala. „Za všetky tie roky, keď som len nečine prizerala, pre všetky tie duše, ktoré som nezachránila. Možno tak spasím tú svoju, odčiním hriechy čo som napáchala."

Povedať, že bol z toho na smrť vydesený, by bolo málo. Vystúpil a neveriaco si prezeral nepoškodené vozidlo. Potom opäť nastúpil a bez ďalšieho zdržovania vyrazil, no tentokrát si nezabudol zapnúť bezpečnostný pás, možno sa predsa len niečo naučil.

Po pár kilometroch ho napadlo, že tam nemal nechať Banshee. Kamarát mu skôr uverí celú tú šialenú historku o víle smrti ak ju uvidí na vlastné oči. Skusmo zavolal, veď, predsa predtým to nejakým zázrakom zafungovalo a za pokus nič nedá. „Gwen? Počuješ ma?"

Chvíľu sa nič nedialo a on sa zasmial na vlastnej hlúposti, to bola riadna blbosť. No za chrbtom sa mu ozval známy hlas. „Volal si ma?" To bolo dnes už po druhý krát, kedy sa len tak-tak vyhol smrti, tak sa zľakol, že skoro aj s autom skončili v priekope.

„Ježiši to už nerob," hlesol a popadal dych.

Cestu k panstvu strávili v družnom rozhovore, Tristan sa dozvedel viacero nových informácií, ale nie na všetky otázky bola Gwen ochotná odpovedať. Bránila sa tým, že nemôže, ale on si bol istý, že skôr nechce a vôbec jej to nevyčítal. Cez tvár mala opäť prehodený závoj s čipkou a nebyť toho, že vedel, čo sa skrýva pod ním mal pocit, že sa rozpráva s normálnou ľudskou bytosťou a dokonca celkom príjemnou.

Rozpovedala mu svoj príbeh, tak ako to bolo písané v knihe. Svoj život začala tým, že niekto iný z rodiny zomrel v jej prípade to bola matka, neprežila pôrod. To samo osebe bolo smutné, no to, čo nasledovalo potom bolo ešte horšie. Už od malička bola iná, jej zelené oči so žltým plamienkom v ľuďoch vzbudzovali strach a nedôveru. Neskôr sa pridali prvé hlasy a nasledovali ich vidiny duchov. Nedalo sa čudovať tomu, že sa jej všetci oblúkom vyhýbali a najmä v tej dobe, kde iný znamenal neprípustný.

Vyrastala bez kamarátov, ale aj bez rodiny. Matka bola mŕtva a otec si vzal novú ženu, s ktorou mal ďalšie deti, ktoré k ich veľkému šťastiu boli normálne. Spolu s macochou radi ohovárali a znevažovali jej matku, dávali Gweninu inakosť za vinu práve jej. A keďže bol mŕtva nemohla sa brániť a nenašiel sa nikto, kto by bránil jej pamiatku.

Ako rástla a blížili sa osemnáste narodeniny, jej schopnosti narastali a zmena bola viditeľná na prvý pohľad. Strácala svoju ľudskosť a menila sa na vílu smrti. Od toho osudného dňa si skoro nič nepamätá, prebehla premena a ona prestala pociťovať emócie. Síce plakala pri umieraní tých, ktorým prišla zvestovať smrť, ale nepociťovala ľútosť nad ich stratou v pravom slova zmysle.

Banshee boli dôležitou súčasnou života, boli všade, ale vidieť a počuť ich mohlo len pár šťastlivcov. Trúchlili aj pre tých, pre ktorých nikto iný neplakal, a to im zaistilo vstupenku do posmrtného života, inak by tu zostali uväznení. Ako duchovia by tu naveky putovali bez cieľa a možnosti vykúpenia. A tiež odovzdávala posledné správy od mŕtvych, ak sa nestihli rozlúčiť so svojimi milovanými.

Ich oči zbeleli, aby mohli vidieť to, čo je nám ostatným skryté. Jej vlasy si ponechávali pôvodnú farbu, pretože v nej stále žila malá iskrička z jej ľudského ja. Netušila, ako sa jej podarilo celé tie roky uchovať tento kúsok, no teraz bola rada aj za to málo. Vďaka Tristanovi mohla naposledy zakúsiť ten pocit, aké je to byť zase človekom.

Nechápala síce ako je to všetko možné, lebo v jednu chvíľu spala hlboko pod zemou a o sekundu na to sa ocitla tu. Znenazdajky začula svoje meno, na ktoré skoro zabudla, pretože ho opakoval stále dookola. Vďaka tomu precitla, akoby sa zobudila z dlhého spánku.