Posol smrti [DOKONČENÉ]

Tretia časť

„Nie je nejaký spôsob, ako sa odtiaľto dostať do dediny? Musím sa dostať k signálu, potrebujem si nájsť nejaké materiály do práce," opýtal sa nevzrušene starého komorníka, aspoň sa o to pokúšal nechcel vyvolať podozrenie. Už ho nebavili tie ich pohľady a šepkanie, keď si mysleli, že ich nepočuje.

Včera dospel k rozhodnutiu, že bude najlepšie ak sa pokúsi vyriešiť tú záhadu a k tomu potrebuje internet. Už mal v hlave kopec bláznivých teórií, zatiaľ vyhrávala tá so sirénou. Matne si spomínal, že o nich kedysi čítal. Svojim neodolateľným spevom vábili námorníkov do záhuby. To, čo počul sa ani trochu nepodobalo spevu, skôr to bol nárek, ale legendy sa predsa môžu mýliť.

„Dalo by sa tam ísť peši, ale terén bude rozbahnený pane, mohli by ste sa zraniť," odpovedal Angus a pokračoval v príprave raňajok.

Tristan si sklamane povzdychol a namáhavo sa zodvihol zo stoličky aby si do hrnčeka dolial ďalší lahodný hnedavý mok. Príšerne ho bolela noha, to bol nápad dávať nôž do vrecka. Pri páde sa nešťastnou náhodou porezal a kvôli adrenalínu to ani necítil. No teraz keď vyprchal, to pálilo ako čert a jeho neodborné ošetrenie tomu vôbec nepomohlo.

V noci vôbec nespal, a tak bol výnimočne prvý hore, sedel v kuchyni a hypnotizoval pohľadom komorníka, aby si s tými raňajkami pohol. Začínal mať pocit, že jeho žalúdok trávi sám seba. Lievance vyzerali tak lákavo, ich vôňa sa šírila celou kuchyňou z čoho sa mu zbiehali slinky.

Snažil sa zamestnať niečím iným, aby tu neslintal ako buldog nad kosťou, a tak skúmal okolie. Musel uznať, že kuchyňa sa architektovi náramne podarila, priestranná štvorcová miestnosť lemovaná veľkými viktoriánskymi oknami. Niektoré z nich mali dokonca mozaiku, ktorá vytvárala farebnú hru svetiel. Celkový vzhľad dotvárala biela kuchynská linka s vyrezávanými a maľovanými kvetinovými vzormi. Na malú chvíľu ho dokonca napadlo, že by si tu dokázal predstaviť život.

„Pane, ak môžem byť tak trúfalý, neskúšali ste knižnicu? Je veľmi rozsiahla, možno by ste tam mohli nájsť to, čo hľadáte," prerušil jeho úvahy Angus a položil pred neho plný tanier.

„Ďakujem, skúsim to." Hltavo sa pustil do jedla a v duchu si nadával. No jasné knižnica, že ma to skôr nenapadlo.

„Dobré ráno," ozvali sa zborovo dva hlasy. To Bryan s Tarou dorazili presne načas, určite ich prilákala neodolateľná vôňa pečúcej sa slaniny. Prisadli si k stolu vedľa neho a Angus na neho začal klásť rôzne pokrmy.

„Tak, čo dnes plánuješ? Von sa ísť nedá, napadlo ma, že by sme si mohli zahrať nejakú hru." Opýtal sa Bryan a rozopol si gombík na gatiach. Tristan bol o krok napred, sedel tu v pyžame, a preto mu nič neprekážalo v napchávaní, guma ho netlačila.

Ani v najmenšom nemal chuť s nimi hrať hry, vždy sa to nejako zvrtlo - aj obyčajné človeče s ním skončilo zvracaním a opicou. „Vlastne sa chystám ísť do knižnice, potrebujem si nájsť nejaké podklady k práci," zaklamal a neodpustil si aj otázku či sa k nemu nechce pridať. Dobre vedel, že by tam dobrovoľne nikdy nepáchol.

„Ty si suchár s tebou nie je žiadna sranda, uvoľni sa konečne Tristan sme sa Výlete!" Predniesol svoju otrepanú reč a pridal dôraz na slovo výlet.

Bryan bol jeho najlepší kamarát už od detstva, ale v istých chvíľach ho mal chuť zaškrtiť. Rád by rázne vypochodoval z miestnosti a najlepšie treskol s dverami na znak nesúhlasu, ale noha mu to nedovolila.

Zmohol sa len na protestné odkývanie, pre neho reč skončila. Preberali to snáď miliónkrát stále to isté dokola, to by každého prestalo baviť skôr či neskôr. Vôbec sem nechcel ísť, ale nechal sa presvedčiť a teraz ho strašilo akési monštrum bez očí a kvôli tomu nemohol spávať. V duchu soptil, hneval sa na priateľa no hlavne sám na seba.

„Čo sa ti stalo s nohou? Nepotrebuješ pomôcť?" Ozval sa mu za chrbtom tichý a nesmelý hlások.

„Nie ďakujem!" Vyštekol prudšie, ako mal v úmysle, zhlboka sa nadýchol a skúsil to ešte raz. „Prepáč Tara, som v pohode, užite si zábavu."

Dievčina ešte hodnú chvíľu postávala na mieste a žmolila si ruky, vyzerala akoby mu niečo chcela povedať, no nakoniec sa zvrtla na opätku a odišla. Konečne mohol pokračovať v ceste.

Niekoľko hodín sa prehrabával starými zväzkami o všelijakých mýtoch a legendách. Jeho pátranie nikam neviedlo, všetky príšerky vydávali nejaké zvuky, ale ani jedna sa nepodobala na tú jeho. Stále ho najviac lákala siréna, ale nesedel výzor, spev a dokonca chýbalo more. Žeby bola tak smutná a plakala práve, preto? To by vysvetlilo to jazierko, to sa nedalo s morom zrovnávať, z toho by plakal každý.

Unavene si pošúchal tvár a prehrabal vlasy, odpil si z ďalšej šálky kávy, ktorú si sem priniesol. Zmeškal obed no našťastie si ráno vytvoril dostatočné tukové zásoby na horšie časy. Komorník mal pravdu, bolo tu množstvo kníh, police sa pod ich váhou prehýbali, ale chýbala tomu organizácia. Vyzeralo to akoby ich niekto len tak položil kam sa mu zachcelo, žiadny systém radenia neobjavil.

Každá kniha obsahovala nový príbeh, sľubovala výlet za dobrodružstvom do neznámych krajín, stačilo ju len otvoriť. Kedysi aj on býval vášnivým milovníkom a čitateľom, ale ako dospieval z tohto zvyku upustil a teraz mu to vlastne chýbalo. Deti vedia byť kruté, vyskúšal si to na vlastnej koži. Ešte donedávna býval aj on terčom ich posmechu.

Jedného dňa si povedal dosť a začal sa správať ako oni, aby splynul s davom. Príliš nevybočovať z radu, to bolo jeho nové motto, ale aj napriek snahe to nebolo jednoduché, hlavne ak v noci behá po záhrade a naháňa strašidlá.

Sklamane a nahnevane odhodil knihu, tá narazila do police a s hlasným šuchnutím dopadla na zem. Tento prudký náraz spôsobil, že jedna z priečok povolila a zväzky sa z nej začali sypať von ako lavína. Nahlas zahrešil a začal ich zbierať. Príval nadávok neustával vymenoval všetky, čo poznal a zrejme sa mu podarilo vymyslieť aj pár nových.

Provizórne skladal jednu vedľa druhej, snažil sa s nimi manipulovať opatrne, lebo väzby sa pod jeho dotykom rozpadali. Nebolo na nich žiadne označenie, názov diela alebo autora len roky. Neodolal a zvedavo v jednej začal listovať. Sedel na tvrdej zemi v obkľúčení starých kníh a okolo neho sa v oblaku vznášal prach.

„To je on mám to!" Zvolal víťazoslávne po ďalšej hodine strávenej čítaním. Ukázalo sa, že sú to akési kroniky jeho rodu. Bol v nich zaznamenaný každý jeho predok, ich úspechy alebo naopak neúspechy. Doplnené boli fotkami a rozsiahlymi legendami, tak mu to aspoň pripadalo, nezdalo sa pravdepodobné, že sa niektoré z príbehov mohli skutočne odohrať tak, ako boli popisované.

Najviac ho zaujal príbeh, kde bola spomínaná bytosť zvaná banshee. Nikdy predtým ten názov nepočul, ale popis sedel. Roztržito obracal stránky, aby našiel podrobnejšie vysvetlivky, no kniha končila vytrhnutými listami.