Posol smrti [DOKONČENÉ]

Siedma časť

Na panstvo dorazili za tmy, hodinky a škŕkanie v bruchu mu napovedali, že zmeškal večeru. Preto rozhodným krokom vyrazil priamo do Bryanovej izby o ktorú sa delil s Tarou. V pätách mu kráčala banshee a tak ako sa dohodli, čakala na jeho signál.

Už-už sa chystal rozraziť dvere, ale na poslednú chvíľu sa zarazil a zaklopal, ozvalo sa známe „ďalej" a on vstúpil ponechávajúc Gwen vonku. K jeho veľkému prekvapeniu tam Bryan nebol, len malá blondínka sedela na posteli.

„Ahoj, nevieš kde je Bry?" Snažil sa zamaskovať sklamanie v hlase, no to sa mu veľmi nedarilo.

„Úprimne netuším, išiel niekam von," odpovedala mu milo a pridala aj žiarivý úsmev. Niečo mu na tom celom nesedelo, poznal svojho kamaráta až príliš dobre na to, aby uveril tomu, že sám v noci niekam odišiel. Nielenže Bryan nemal rád prírodu, ale bol ešte väčší strachopud ako on, zľakol sa aj vlastného tieňa.

„Dobre ďakujem, tak ja ho skúsim nájsť."

Už bol na odchode keď mu skočila do cesty a zatarasila tak jediný východ. „Nie počkaj, zostaň tu!" Zvolala až príliš nahlas a prívetivý tón bol rázom preč. „Čo sa ti stalo? Si zranený?" Nahnevaný výraz sa zmenil na starostlivý a rukou ho pohladila po tvári, odskočil od nej akoby ho popálila.

Na nehodu v tom zhone úplne zabudol, oblečenie mal špinavé od krvi a bahna. Obával sa, že ani jeho tvár nevyzerá najlákavejšie, rozbitý nos, modriny a škrabance mu na kráse určite nepridali.

„Tara prepáč, ja teraz nemám čas. Musím nájsť Bryana, je to veľmi dôležité. Skutočne nevieš kam mohol ísť?" V duchu premýšľal, či jej predsa len nemá povedať pravdu, ale nechcel ju vydesiť k smrti a tiež si veľmi dobre uvedomoval ako bláznivo znie celá tá historka o banshee.

„Ak by som vedela povedala by som ti to!" Ruky si prekrížila v odmietavom geste. „Ale potrebujem sa s tebou porozprávať, je to dôležité."

Na toto skutočne nemal čas, podarilo sa mu vykrútiť z jej spárov a medzi dverami dodal. „Teraz sa to nehodí, zastavím sa hneď ako ho nájdem a preberieme to, sľubujem."

Na odpoveď nečakal a vybehol na chodbu, kde sa k nemu pripojila Gwen. Rýchlym krokom zamieril k schodisku a víla smrti ho potichu nasledovala. Premýšľal kde začať s hľadaním, dorazili predným vchodom a nikoho tam nevideli, najrozumnejšie teda bude ak začnú vzadu, v záhrade.

„Kto to je?!" Zo zamyslenia ho vytrhol rozhnevaný hlas, ktorý sa rozliehal po celom sídle. Tara stála na samom vrchole schodiska a vyzerala ako boh pomsty.

Na malú sekundu ho napadlo, že žiarli, ale to nebolo možné, veď predsa chodila s Bryanom. Zatlačil tieto myšlienky do úzadia, nad tým bude premýšľať neskôr. Dnes to bol bláznivý deň a Tristan začínal pociťovať únavu, celé telo ho príšerne bolelo. Skrátka mal toho plné zuby a jediné, čo si v tej chvíli prial bola horúca sprcha a mäkká posteľ.

„Moja kamarátka, býva v neďalekej dedine a chcela vidieť naše sídlo." Zaklamal bez zaváhania, našťastie mala Gwen svoj závoj a stála otočená chrbtom k Tare. Zozadu vyzerala ako normálny človek, byť podivne vyobliekaný. „Vráť sa do izby, prosím, o chvíľu prídem za tebou."

Nezdalo sa, že by ju presvedčil. no po chvíli ticha mlčky prikývla a odišla. Pokračoval teda v ceste k dverám na terasu. Potkol sa o starého kocúra, ktorý sa vždy plietol pod nohy a vedel si vybrať tú najnevhodnejšiu chvíľu. Ozvalo sa hlasné zamraučanie sprevádzané nadávkami.

„Prepáčte pane, George vám určite nechcel prekážať, len netrpezlivo čaká. kedy ho pustím von." Starý pán láskavo zodvihol kocúra do náručia.

„Nevidel som ho, bola to nehoda," snažil sa brániť Tristan aj keď k tomu nemal najmenší dôvod.

„Pekný večer prajem, slečna Gwendolyn." Komorník sa jej hlboko poklonil a pobozkal jej ruku. „Dlho sme sa nevideli."

Tristan usilovne potriasal hlavou, dokonca si aj pretrel oči, ale nič sa tým nezmenilo. Scéna, ktorá sa pred ním odohrávala, bola nad jeho chápanie. Angus s vílou smrti si vymieňali lichôtky ako starí známi. Nakoniec ho jeho inštinkt neklamal, s tým komorníkom nebolo všetko v kostolnom poriadku.

Chystal sa pokračovať v ceste, chcel zbabelo utiecť pred tým, čomu nerozumel, no zastavila ho niečia ruka. Otočil sa a hľadel priamo do Angusových očí, to bolo prvý krát, čo sa ho komorník dotkol, vlastne kohokoľvek z nich. Odkedy sem dorazili, držal si od nich patričný odstup.

„Pane buďte opatrný," vyhlásil vážne a starostlivo si ho prezeral ako otec svoje zranené dieťa. Vážne ďakujem, na to by som sám určite neprišiel, na jazyk sa mu drala štipľavá odpoveď, no nechal si ju radšej pre seba a mlčky prikývol na znak súhlasu.

„Pane, viete aký je rozdiel medzi živým hrdinom a mŕtvym hlupákom?" Pokračoval komorník a potľapkal ho po chrbte. Tristana napadlo, že sa úplne zbláznil a zrejme začína byť senilný.

Keď už bolo jasné, že sa odpovede nedočká, dokončil Angus myšlienku: „Jedno zlé rozhodnutie." S tým sa s nimi rozlúčil a šuchtavým krokom zamieril do kuchyne. Mačka sa bezúspešne snažila vykrútiť z jeho zovretia.

Konečne mu nič nebránilo v ceste, tak bez váhania vyšiel von do záhrady, zastavil sa pri fontáne a márne kričal kamarátove meno. Vlastne to dávalo zmysel, spomenul si na slová komorníka, snažil sa ho varovať? Tak k čomu tie hádanky?

„Ten muž, ktorého hľadáš je v dome." Od ľaku nadskočil, na vílu smrti úplne zabudol.

„Ako vieš?" Opýtal sa podozrievavo, lebo už nikomu neveril, ani sám sebe.

„Cítim ho, povediem ťa." Bez zaváhania vykročila k domu, no Tristan ju nenasledoval, čo ak to bola pasca?

„Tak počkať, odkiaľ poznáš Angusa?" Spikli ste sa proti nám? Dodal v duchu.

„Je to starý priateľ, spoznali sme sa pred mnohými rokmi, ešte v dobe keď som bývala človek. Bol jeden z mála , čo sa ma nebáli."

„To ale nie je možné!" Oponoval rozhodne, síce komorník vyzeral, že má prinajmenšom sto rokov, ale fotka Gwen bola určite staršia. „Koľko máš rokov? Sto, dvesto alebo ešte viac? Žiadny človek predsa nežije tak dlho!"

„To máš pravdu, ľudia sa nedožívajú tak vysokého veku," vysvetľovala mu pomaly ako retardovanému. „Angus nie je človek, má viac rokov ako ja. Vlastne je čudné, že ho nespoznávaš je to predsa tvoj príbuzný, dokonca si po ňom dostal meno a tá podoba je zjavná."

„To je blbosť, ja sa predsa nevolám Angus!" Rozhodil bezmocne rukami a ako mal vo zvyku prehrabal si nervózne vlasy, vytvoril si tak na hlave ešte väčšie vrabčie hniezdo. Jeho husté hnedé vlasy ho nikdy príliš neposlúchali, nech na ne naniesol akékoľvek množstvo gélu.

„Rozmýšľaj trochu." nabádala ho banshee a očividne sa na tom dobre zabávala.

Nahnevane pochodoval dovnútra, teraz sa mu ešte aj smeje. To predsa nie je možné, ak nie je človek, tak čo potom je a prečo ich chce zabiť? Je to upír, čo im vysaje všetku krv? Keby si tak dokázal spomenúť na meno toho predka, nedávno o ňom čítal pri svojom výskume v knižnici.

Náhle dostal nápad a potreboval si svoju teóriu overiť, prudko zmenil smer a postupne prechádzal úzkymi uličkami, pár krát zle odbočil a nadával na toto bludisko, všetky cesty sa zdali byť rovnaké. Konečne sa trafil, chvíľu hľadal čo potreboval a potom sa zastavil pred jedným z obrazov, ktoré viseli pozdĺž celej chody. Bola to akási výstava zasvätená pamiatke jeho rodu.

„Augustus Eoin de Kavanagh," čítal nahlas zlatú plaketu pripevnenú na ráme. No jasné, August – Angus, jednoduchá hra s písmenami nič viac. Cítil sa ako ten najväčší hlupák pod slnkom, celý ten čas žili pod jednou strechou s nejakým starodávnym strašidlom. Teraz keď mu to celé došlo, videl aj tú podobu, ktorú opisovala Gwen.

„Môžeme pokračovať? Čas sa kráti," vytrhol ho z úvah povedomý hlas a pripomenul mu tak jeho misiu, zachrániť život Bryana a v neposlednej rade aj ten svoj.