Posol smrti [DOKONČENÉ]

Ôsma časť

Vôbec netušil, čo si má teraz počať a komu veriť. V hlave mal jeden veľký guláš, ak by mu chcela Gwen ublížiť, mohla to predsa urobiť dávno pred tým. Mala viacero príležitostí. Stačilo ho nechať na tej ceste vletieť do stromu.

„Dobre, veď ma," vyslovil nahlas a pre seba dodal „Dúfam, že to nebudem ľutovať." Spomenul si opäť na Angusove slová - robilo toto rozhodnutie z neho hrdinu alebo hlupáka?

Potichu prechádzali spletitými chodbami sídla, na jazyku mal množstvo otázok, no nebol si istý, či chce skutočne počuť odpovede. Už teraz toho bolo na neho príliš veľa, stále dúfal, že to je len zlý sen, z ktorého sa určite čoskoro prebudí... musí.

Ocitli sa v najschátranejšom krídle, strecha tu bola na viacerých miestach zborená a preto sa vôbec nepoužívalo. Na zemi boli porozhadzované kusy škridiel a trámov.

Banshee ho sebavedomo viedla vpred, no on čím ďalej tým viac pochyboval. Sem by sa Bryan nikdy nevybral, bolo to tu príliš nebezpečné. Hrozilo, že na vás spadne strop, stačil jeden neopatrný krok a bez problémov si človek zlomil nohu alebo niečo horšie.

„Tam," zastavila sa náhle a rukou ukázala na dvere, ktoré sa ničím nelíšili od ostatných.

Snažil sa ich otvoriť, ťahal a mykal s kľučkou, ale boli zamknuté alebo príliš poškodené. Bezmocne na ne búchal a kričal kamarátove meno, no odpoveďou mu bolo len ticho. Rozbehol sa a narazil do dverí z celej sily ramenom. Odrazil sa od nich, ako pingpongová loptička a prudká bolesť mu zachvátila celú ruku. Kopal a nadával, ale nič nefungovalo.

Síce nerád no znovu sa rozbehol v úmysle vyskúšať svoj trik ešte raz, predsa vo filmoch to vždy zabralo a nemal príliš na výber. Zostal zaseknutý v polovici kroku, nemohol sa pohnúť nech sa snažil akokoľvek, nedokázal ani mrknúť očami alebo kričať o pomoc.

„Stačí! Takto si akurát ublížiš, radšej to skúsim ja." Zavelila rázne Gwen a ruku položila na kľučku. Chvíľu sa nič nedialo, no potom sa dvere rozleteli s cvaknutím a hlasným škrípaním. Vstúpila do vnútra a po chvíli sa zase vrátila. „Tak ideš alebo tu budeš stáť ako soľný stĺp?"

Skusmo pohol rukou, strnulosť bola preč a nič mu už nebránilo v pohybe. Bez váhania ju nasledoval. V prvom momente sa mu zdala miestnosť prázdna, cez rozbité okno prekryté igelitom prefukoval vietor a vytváral nepríjemný šušťavý zvuk. Fólia sa trepotala spolu s papiermi ledabolo rozhádzanými po zemi, vytvárala tak hrôzostrašnú atmosféru a jemu z toho behal mráz po chrbte.

Presvitalo tam len pramálo svetla, takže videl sotva na pár krokov pred sebou. Opatrne kúsok po kúsku prehľadával miestnosť a keď už to mal chuť vzdať, všimol si ležiacu postavu ukrytú pod bielou plachtou.

Vykúkali z pod nej len topánky, prudko ju odhrnul a rozvíril tak oblak prachu. Bryan bol spútaný od hlavy až po päty hrubým lanom s pevne zaviazanými skautskými uzlami. Tvár a celé telo mu zdobili nepekné šrámy a zaschnutá krv. Najhoršie na tom však bolo, že nereagoval na volanie a iné stimuly.

Na sekundu zavrel oči a zhlboka sa nadýchol, v duchu si stále opakoval, prosím buď nažive, prosím, prosím... pokľakol a položil starému kamarátovi ruku na srdce, jeho láskavé srdce, ktoré nepoznalo závisť alebo klam. Nech už mal Bryan akékoľvek chyby, nepatrili k nim vady charakteru.

„Žije!" Zvolal víťazoslávne, mal chuť to vykričať do celého sveta. Nešetrne ho pár krát pleskol po tvári a triasol ním v snahe prebudiť ho.

Konečne otvoril oči, zmietal sa v putách a niečo mumlal, no nebolo mu rozumieť, ústa mal starostlivo zapchaté. Roztrasenými rukami sa ho snažil rozviazať, ale uzly boli príliš pevné.

„Vydrž už to bude, chceš mi niečo povedať?" Bryan pridal na intenzite, ako sa snažil odpovedať no nakoniec len bezmocne pleštil oči a prikyvoval hlavou.

Rozhliadal sa, čo by mu tak mohlo pomôcť s lanom, bál sa tam kamaráta nechať samého, kým pôjde pre nôž. Cez ruku si pretiahol tričko a opatrne sa z hromady skla pokúšal vyloviť tej najväčší kus. Tak, aby ho mu neublížil začal prerezávať laná a popritom mu potichu dohováral, aby sa prestal trepať.

Dvere sa zabuchli s hlasitým prásk, od ľaku sebou trhli a Tristan ho nešťastnou náhodou porezal. Na jeho veľké počudovanie na prahu stála Tara, Bryan sa opäť začal zmietať nehladiac na to, že si ruky rezal o sklo. Z rán sa mu valila horúca šarlátovo červená tekutina.

„Prestaň prosím! Takto sa zabiješ!" Vykríkol zhrozene, odhodil úlomok a snažil sa kamaráta udržať na mieste. „Tara dobre, že si prišla poď mi prosím pomôcť musíme ho rozviazať. Všetci sa musíme urýchlene dostať preč z tohto prekliateho baráku!" Zareval hystericky s nervami na konci.

Ale malá blondínka tam stála bez pohybu, ignorujúc jeho prosby. Zrejme šokom napadlo ho ako prvé, celá táto scéna musela pôsobiť neuveriteľne.

„Niečo sa ti snaží povedať." Prerušila po chvíli ticho a nahlas sa rozosmiala. „Ten chudák sa ťa snaží varovať a vieš pred kým?!" Nečakala na odpoveď. „Predo mnou!" Zvolala víťazoslávne a vytiahla zbraň.

Tristan sa ako v mrákotách postavil a nechápavo mieril k nej. „Čo-čo to robíš?" Hlas sa mu pritom triasol.

„Už ani krok a ruky daj tak, aby som na ne dobre videla!" Rozkázala panovačne a zbraňou mu mierila rovno medzi oči.

Zastavil sa uprostred pohybu a poslúchol, čo iné mu zostávalo. Jediné, čo v tej chvíli ľutoval bolo, že odhodil sklo a nemá sa s čím brániť. Mlčky tam stál a uvažoval čo sa tak strašne pokazilo, nikdy by ho nenapadlo, že je Tara niečoho takého schopná. Nikto by to na malú nesmelú blondínku netipoval. Ešte pred pár minútami by bol ochotný za ňu položiť ruku do ohňa.

„Nezízaj na mňa tak hlúpo, zaslúžiš si to! Aj tam ten slizký had," ukázala zbraňou na ležiacu postavu.

„Nič som ti predsa neurobil, veď sa ani poriadne nepoznáme!" Oponoval jej zúfalo, určite sa pomiatla.

„Áno presne tak, ty ma nepoznáš! Celé roky si ma prehliadal a ja ako hlúpa husa som sa ti snažila zapáčiť, podliezala som ti, ale pre teba som bola aj tak neviditeľná!" Musel sa tváriť veľmi nechápavo pretože po menšej prestávke pokračovala. „Isteže nevieš o čom hovorím, samozrejme ako inak," odfrkla si zhnusene. „Ak ti to ešte nedošlo chodili sme spolu do školy, celé roky som sledovala tvoje romániky a potichu trpela. Všetky boli lepšie ako ja, nikdy som pre teba nebola dosť dobrá.

A potom... potom som ťa uvidela v tom bare ako sa tam dobre bavíš, myslela som, že už je to dávno za mnou a ja som sa posunula ďalej, ale stačil jeden okamih a všetko sa to vrátilo. Musela som sa chopiť svojej šance." Pochodovala po miestnosti. „Myslela som, že by si ma predsa len mohol mať rád preto som nahovorila Bryana na spoločný výlet, len my traja..."

Nedal jej šancu dopovedať, pokúsil sa využiť moment prekvapenia a rozbehol sa proti nej. Na sekundu sa zastavil čas, všetko naokolo stíchlo. Zaznel hlasitý výstrel a prerušil ten magický okamih.