Rejuvenation│l.s.│

15. kapitola

Zrazu akoby som sa zobudil zo zlého sna uprostred hlbokej noci. Moje oči zaregistrovali len obrovskú a vábivú tmu. Tak som si pomyslel, že som doma, ležím vo svojej vyhriatej posteli a práve som sa jednoducho zobudil z veľmi strašidelnej nočnej mory.

Keď ale jediný fakt, a to ten že neležím, rúcal celú moju teóriu, snažil som sa na skúšku stočiť do klbka ako to v posteli robím vždy.

Moje ruky sa ale nemohli pohnúť. Zatriasol som nimi a jediné, čo som tým dokázal, bol zvuk ťažkého železa trieskajúceho o podlahu.

Avšak tento zvuk akoby prebudil oheň plejúci v žeravých fakliach všade okolo. Osvietil tak miesto, kde som kľačal a kde som svojimi rukami nemohol pohnúť.

Vyzeralo to tam ako v obrovskej jaskyni, ktorá sa práve zobudila zo spánku. Okrem dlhočiznej chodby tiahnúcej sa preč z tejto „miestnosti" a obrovských fakieľ sršiacich silné červenkasté plamene, bolo na stenách pripevnených viac ako desať párov železných reťazí a po niektorých z nich netiekla už zaschnutá krv.

V ten moment som si uvedomil, že presne takých väzniteľov mám na zápästiach ja. Dlhé železné reťaze držali moje ruky pevne vo vzpriamenej pozícii vedľa tela a ich zdroj mizol niekde na čiernej stene.

Okrem reťazí na mojich zápästiach som mal oblečenú jedine moju nahú kožu s boxerkami. Ihneď som sa rozhodol zakryť svoje polonahé telo aspoň dlaňami, no znova sa ozval ten hnusný zvuk mohutného železa dopadajúceho na zem.

Nemohol som ani to. Ani zakryť svoju nahú hruď, aj keď som tam bol sám.

A tak som naďalej polonaho kľačal, neschopný pohnúť rukami dozadu či dopredu. Napadala ma len jedna otázka, na ktorú som potreboval odpoveď tak urýchlene, ako som si potreboval vystrieť skrčené nohy, aby som nedostal impulzné kŕče.

„Kde to, dopekla, som?" spýtal som sa nechápavo do matných čiernych stien a fakieľ plných žeravého ohňa, keď mi to ozvena vrátila trikrát slabšie. Sklonenú hlavu spolu s pohľadom, ktorý ešte pred chvíľou skúmal celé moje nahé telo, som zdvihol do priestoru.

Možno som dostal infarkt. Keď som ale mal v pláne hrane sa chytiť za srdce a predstierať, že to pomáha ako to robia všetci, znova som pocítil krvavé železo zatínajúc sa mi do kostnatých zápästí. Tak som svoj možno-infarkt len nahlas predychával a bol som nútený pozerať sa do žeravých očí.

„Sám si si odpovedal," zavrčal s úškrnom. Nemôžem povedať, že by to nebol diabolský úškrn. Pretože to on bol. Bol to Diablov úškrn. Jeho odpoveď mi hneď objasnila, prečo to tu všade zapácha ako zahasené zápalky.

„Vitaj v pekle, Harry Styles," zasmial sa. Teda to sa zasmialo. Nevedel som, či je to prízrak alebo skutočná osoba stojaca oproti mňa. Viem jediné. A to, že mi to alebo on naháňalo taký strach, že som bol rád za svoje čisté čierne boxerky.

Síce sa od našeho posledného stretnutia určite nezmenil, stále som nebol zvyknutý na jeho hrôzostrašný vzhľad. Rohy na plešatej hlave sa viac zakrútili a zaostrili, čo ma desilo ešte viac. Na popálených rukách sa mu vynímalo niekoľko desiatok nových tetovaní, pričom všetky blabotali v tvare pentagramu.

Najviac zo všetkého ma ale vystrašil oheň, ktorý mu naozaj, reálne oblizoval nohy. Skutočne. Plamene vyžierali nohy Diabla až skoro po jeho stehná.

„A ako som sa sem dostal?" spýtal som sa asi viac zmätene ako som chcel a pripútal si tak jeho pohľad, ktorý výraz celej jeho tváre zmenil zo škodoradostného na zúrivý.

„Tak ty nevieš?" spýtal sa namosúrene pomedzi zuby a zazrel na mňa spôsobom to nemyslíš vážne. Neisto som zakrútil hlavou v zápornú odpoveď a vtedy som v jeho ohnivých očiach uvidel zapáliť malú nevinnú iskru, ktorá však zapálila celý oheň.