Rejuvenation│l.s.│

6. kapitola

„Bože! Vieš ako si ma vystrašil? Ehm... Harry, správne?" vykríkol od strachu. Tie posledné slová ma naozaj vytočili. Som si istý, že si moje meno zapamätal a teraz sa len pretvaruje. Určite. Kto by si predsa nepamätal meno chlapca s takou roztomilou a mladou tváričkou?

„Áno, moje meno je Harry. Harry Styles. Teší ma," povedal som zmyselne a znova vykúzlil jamky na mojich lícach, sprevádzané úsmevom. Ešte krajším ako bol ten na hodine.

„Aj mňa teší. Moje meno už poznáš," povedal Louis a jeho oči pri tej vete žiarili ako modrá obloha ožiarená ranným slnkom.

„Koľko máte rokov?" spýtal som sa zostra a čelil jeho prekvapenému výrazu. Aj tak o chvíľu bude ležať pripútaný na mojej posteli, viac rokov sa nedožije. Chcem len vedieť v koľkých rokoch je ešte stále panic. Keďže na našej škole už od šestnástich žiadny nie je.

„Mám iba 21, nie som až tak starý. Môžeš mi tykať," znova sa žiarivo usmial aj keď sa za úsmevom skrýval šok z nie priamo vhodnej otázky. Potom sa však jeho výraz rýchlo zmenil, akoby mu došlo, čo práve povedal.

„Teda... celá trieda mi môžete tykať. N-nemyslel som, že iba ty... T-to b-by nebolo vhodné..." rýchlo sa opravil. Bolo tak neskutočne roztomilé! Ako sa snaží zakryť, že celý čas chce aby sme si tykali. Naznačovala to aj jeho horiaca tvár, ktorú sklopil spolu s pohľadom.

Rozprávali sme sa spolu veľmi dlho. Ani ja, ani ten modrooký poloboh, sme nevnímali čas, ktorý pretekal každým spoločným slovom, ktoré vyšlo z našich úst.

Naša konverzácia sa stále dookola točila okolo jeho škole, praxi, cez ktorú si teraz mesiac bude užívať moju prítomnosť, a jeho rodine. Ani neviem ako, ale išlo to úplne prirodzene. Nespozoroval som ani jednu sekundu, kedy by medzi nami nepreletelo niekoľko slov.

Roztápal som sa každý krát, keď som na jeho tvári spozoroval ten sladký úsmev. Niekoľko krát som ho priviedol do takých rozpakov, že si musel svoje horiace líca skryť do dlaní. Ani som si nevšimol kedy som pred ním stratil ten rešpekt z vekového rozdielu a užíval si záživnú konverzáciu. Aj keď vlastne by on mal mať rešpekt predomnou. Je odo mňa o pár desiatok rokov mladší, a pritom o tom vôbec nevie.

„A čo ty a tvoja rodina?" zaznela rýchlo otázka z jeho strany, kým som sa ja zamýšľal nad našim vekovým rozdielom. Musím sa priznať, spanikáril som. Nevedelo mi napadnúť, čo mu mám povedať. Že som prežil svoju rodinu, lebo šukám a tým mladnem? A že to mám v pláne aj s ním?

„Moja rodina zomrela už dávno," hovoril som a dal do toho čo najväčšie a najsilnejšie emócie. Dokonca som v očiach cítil hrané slzy. Jeho výraz sa rýchlo zmenil na previnilý.

„Prepáč, nechcel som ti to pripomenúť. Je mi to ľúto, Harry," začal sa rýchlo ospravedlňovať, načo som len pohodil rukou na znak, že je to v poriadku. Páčil sa mi spôsob, akým vyslovoval moje meno. Bolo to tak rázne až mi z toho prebehol mráz po chrbte.

Nad mojimi blízkymi som už dávno nerozmýšľal. Jedinou mojou rodinou sa stal Liam. A ešte mŕtve telá chlapcov zamurované v stene, po ktorej občas prechádzam prstami. Len tak, pre zábavu.

Zrazu zazvonilo a silný nepríjemný zvuk mi vŕtal do uší, až ma striaslo. Louisovu tvár zdobil podobný zmätený výraz. Hneď sa začal prehrabovať vo svojich papieroch.

Do triedy sa začala hrnúť hŕstka mojich spolužiakov a všetci uhýbali pohľadmi nad tým, že sedím oproti Louisovi pri katedre. Modroočko sa, po tom, čo si všimol, že sa žiaci začali hrnúť späť do triedy po krátkej prestávke, zľakol ešte viac a intenzívnejšie prehraboval hŕbku papierov.

„Prepáč, že som ti zabral celú prestávku," povedal slušne s pohľadom zabodnutým do papiera, ktorý konečne našiel a držal ho v dvoch prstoch. Potom sa na mňa žiarivo usmial a odsunul sa od stola. Iba som prikývol a pozoroval, ako kráča k dverám, sledujúc svoj rozvrh hodín.

Tesne pred dverami sa ale otočil a so zamračeným obočím na mňa prehovoril: „V-viem, že ťa asi o-otravujem, ale ukázal by si mi k-kde je učebňa ch-chémie?"

Keď táto veta vyšla z jeho útleho telíčka, nemohol som si pomôcť, roztápal som sa. Za ten jeden deň som sa stal úplne závislým na jeho koktaní keď je nervózny.

„Samozrejme, pre teba všetko," povedal som s úsmevom a nasledoval ho. Sledoval som jeho reakciu v podobe zčervenania, a keď sa otočil, sledoval som jeho zadok, ktorý ma až príliš hypnotizoval. Nebol však jediný, jeho vôňa opantávala moje zmysly a bolo ťažké spraviť len jeden krok. Ale premohol som sa a predbehol ho, aby jeho kroky nasledovali moje až k učebni chémie.

„Som naozaj rád, že si si na prax vybral práve túto školu," povedal som hrdo, bolo to súčasťou môjho plánu. A keď som videl ďalšie jeho začervenanie, uvedomil som si, že sa mi to až príliš darí. Jeho skvostný neroztiahnutý zadok bude iba môj. A to už čoskoro.

„P-prečo?" nedala sa mu nespýtať jeho zvedavosť. Vzhliadol na mňa a ja som pohľad uprel do jeho krásnych modrých dúhoviek. Zastal som uprostred prázdnej chodby a otočil sa k nemu. Mal som šťastie že hodina už začala a tak sa na nás nikto nepozeral.

Počul som jeho zrýchlený dych a uškrnul sa na jeho prekvapenom výraze. Zohol som sa k nemu a pohľadom skočil k jeho nádherným perám. On si to všimol a jedným rýchlym ťahom si ich oblízol. Usmial som sa. Už vie, čo sa chystá.

„Pretože by som nemohol spraviť toto," zašepkal som blízko jeho tváre a dával som dôraz na každé svoje slovo. Sklonil som sa ešte bližšie a naozaj pomalým tempom som sa približoval, aby som pozoroval, ako pomaly zatvára oči a užíva si to napätie medzi nami.

Keď som sa konečne dostal až k jeho perám, úľavne vydýchol a hneď nato sa nervózne trhavo nadýchol. Moje ústa boli jemne položené na tých jeho a vôbec som nimi nepohyboval. Čakal som, kým on spraví prvý krok.

A áno, po krátkej chvíli sa jeho dolná pera roztancovala a plnými dúškami sa obtierala o tú moju. Ja som spolupracoval. Možno aj viac, než to. Jemne som do bozku zapojil aj jazyk a oprel som sa rukami o stenu za ním, nad jeho plecia.

Keď si ma však chcel pritiahnuť bližšie a položiť ruky za môj krk, odtiahol som sa. Na jeho tvári sa usadil prekvapený výraz a ja som sa iba spokojne usmial. Mám ho tam, kde som ho chcel.

„Tam je tá učebňa chémie, Babe," ukázal som na dvere vedľa a nechal som ho tam samého a zmäteného stáť.