Rejuvenation│l.s.│

1. kapitola

Pozeral som sa na svoj odraz v zrkadle. Očami som skúmal každú krivku svojho úškrnu a ostro vyrysovanú čeľusť. Skúmal som aj malé vrásky pri mojich očiach a na čele.

Tie však pomaly mizli. Vyplňovali sa a zanechávali za sebou nepoškvrnenú pokožku. Moja tvár zmužnela a nabrala mladosť.

Usmial som sa pre seba a odstúpil ďalej od zrkadla. Prešiel som pohľadom odraz nie len mojej, teraz už mladej, tváre ale celého tela. Ramená sa rozšírili a moja hruď sa opäť vyrysovala a nabrala zopár svalov. Krivky môjho pásu sa zaoblili a riedke šediny sa znova zmenili na kučeravé hnedé prstence.

Čo je však najdôležitejšie, môj úd sa zväčšil. Áno, stojím nahý pred zrkadlom...

So samoľúbim úškrnom som odtrhol nadšený pohľad od mužného odrazu. Prešiel som z mojej zrkadlovej miestnosti až do spálne. Bola to moderná izba, ktorej dominovala obrovská manželská posteľ.

Inokedy prázdna posteľ teraz hostila zohavené telo mladého chlapca. Na jeho rukách, nohách, hrudi aj najcitlivejšom mieste sa vynímali malé bodky. Pre neho však malé určite neboli.

Bolo utrpenie znášať uhasínanie za uhasínaním na jeho koži. Pre mňa to však bolo ako raj pre uši počúvať jeho nariekanie a prosenie, keď som svoju cigaretu presúval z bodu na bod na jeho dovtedy nepoškvrnenom tele.

Páčil sa mi každý jeden jeho výkrik a hmýrenie sa pod mojimi dotykmi, zatiaľ čo som mučil jeho kožu. Jazvy odtlačkov po cigaretách boli červené a rozpálené ako oheň, z ktorého vzniklo aj jeho týranie.

Už dávno patril mne. Už keď som ho prvý krát uvidel a môj nos zacítil vôňu nezneužitej dierky som vedel, že skončí presne takto. Znetvorený ležať na mojej posteli.

No ešte stále nemal dosť. Videl som, ako sa jeho zjazvená hruď nadvihuje a klesá. Uškrnul som sa a prešiel som bližšie k posteli, na ktorej ležalo polomŕtve zneužité telo. Nahý som sa týčil nad hnedovlasým chlapcom, ktorému som ukradol panenstvo a sledoval jeho hmýriace sa očné viečka.

Asi vycítil, že pri ňom stojím, pretože ich s námahou otvoril a vyšlo z neho len slabulinké zúfalé: „Prosím."

Nad jeho zbytočnými prosbami som sa iba znova uchechtol a bez ostychu som si sadol na jeho popálenú hruď. Sykol a vykríkol naraz od bolesti a vytvoril tak hudbu pre moje uši. Užíval som si trápiť a týrať ho.

Sklonil som sa k jeho taktiež popálenému krku a silno som do neho zahryzol. Až som cítil sladkú a železnú chuť krvi na svojich zuboch. On nevládal ani vydrať hlasný výkrik z jeho hrdla a tak iba nespokojne kňučal. Pustil som kožu jeho krku z úst a priklonil sa k jeho uchu.

„Nič iné si nezaslúžiš," pošepkal som a znova vystrel svoj chrbát. Jeho oči boli vystrelené hádam až do stropu keď som mu priložil ruky k prehryznutému krku. Začal rýchlo kývať hlavou v zápor a zúfalo prosiť pohľadom, no moje ruky som už neovládal.

Pozrel som do tých ubolených tmavých očí a zatiaľ, čo som tlačil dlaňami proti jeho hrtanu, v nich vyhasínal všetok život. Jeho posledný priškrtený výdych hovoril za všetko.

Prekrútil som očami nad tou formalitou a zosadol som z jeho mŕtveho tela.

Moje nohy dopadli na zem presne do otvorov nohavíc. Ležali presne tam, kam som ich skopol chvíľu predtým, ako som pripravil teraz už mŕtveho chlapca o nevinnosť. Zohol som sa a pomalým tempom zodvihol tepláky, ktoré držali na mojich bedrách a zakrývali iba to najdôležitejšie.

Z vrecka som vytiahol malú poloprázdnu krabičku cigariet, polovicu som minul len na mučenie pokožky hnedookého chlapca. Aké smutné, že teraz mi už svoje krásne oči neukáže.

Jednu som si vytiahol a popri tom, ako som kráčal ku opačnému koncu postele, som škrtal iskry zapaľovača. Moje pľúca vdýchli drogu, ktorá mi inokedy veľmi nelahodí. Práve teraz som ale dostal chuť na posekané tabakové lístky a možno to bolo práve tým dymom, ktorý vydychovala koža chlapca, keď zhasínali na jeho končatinách.

Na stene pri čele mojej postele visel obraz. Vždy ma fascinoval. Červená, farba vášne, dominovala plátnu, jej odtiene sa miešali do seba a vytvárali tak tajomstvo pentagramu, ktoré potrebujete skúmať bližšie. Vybral som si ho, pretože ma fascinuje a vystihuje.

To tajomstvo sa ale neskrýva iba na plátne, ale aj za ním. Odlepil som obraz od steny a tým sa mi vyskytol pohľad na oceľovú rúru, ktorá vyzerala ako priestor klimatizácie. Najskôr ma ovalil neznesiteľný pach rozkladajúcich sa mŕtvol a potom aj pohľad na zaschnutú krv na okrajoch ocele.

Nechal som si cigaretu zabudnutú v ústach a vďaka nadobudnutej mladosti som ľahko zodvihol okraj postele pri jeho zjazvených nohách. Matrac sa nadvihol do šikma a jeho bezvládne telo skĺzlo do rúry.

Zmizol za oparom neznesiteľného pachu a tajomstva, z ktorého sa už nikdy nikto nedostane.

Obrazom dom zavrel otvor rúry a spokojne som vydýchol. Ďalšia obeť už skončila v krvavej diere a ďalšie zamurované mŕtve telo sa bude vynímať vnútri mojej steny.

Ľahol som si na posteľ, na ktorej pred chvíľou posledný krát vydýchol ďalší poškvrnený chlapec. Rozprestrel som ruky aj nohy a s cigaretou v ústach som si pohrával v ústach. O popolník som zahasol už len malý kúsok, ktorý som nedofajčil. Radšej by som ho zhasol o kožu nejakého chlapca.

Ale vy ste asi nepochopili nič, čo sa tu doteraz stalo. Dovoľte mi to teda vysvetliť.

Dokým som nedovŕšil 18 rokov, mohol som svoj život jednoducho charakterizovať jedným slovom: Nuda. Každý deň bol rovnaký a nehľadal som už nič iné, len stereotyp. Posteľ, škola, posteľ. Posteľ, škola, posteľ. Takto to chodilo vždy. A medzi tým som občas chodil do knižnice, ktorá mi zmenila život. K lepšiemu samozrejme.

Skúmal som všetky možné oddelenia, keď som našiel knihu s názvom 666. Diablovo číslo. Myslel som, že vnútri bude každý riadok podvod a že prinajhoršom s tým stratím čas. A tak som ju schytil a hltavo som začal čítať.

Vnútri som našiel návod na večný život. Blbosť... Neveril som ani jednému slovu napísanému zeleným atramentom do strániek knihy. Aj keď to na sto percent pravda nebola, som po zatváračke na zem v knižnici sypal rozdrvenú kriedu do tvaru pentagramu.

Splnil som všetky body návodu a čakal som celý napätý v tureckom sede v strede pentagramu. Nič sa nedialo a ja som sa len uchechtol. Vedel som, že je to podvod.

Chystal som sa teda postaviť a pozametať kriedu, keď som sa zo strachu posadil naspäť. Zhrozene som pozeral ako sa zo sviečky predomnou rozhorel oheň a z neho vystúpila tvár. Rysy neviem definovať. Bol to totiž len obrys tváre a zakrútených rohov. Pozeral som diablovi priamo do tváre ale pritom som ho nevidel.

Keby som nesedel, tak by moje nohavice určite nezostali čisté. Srdce mi bilo viac ako pri mojom prvom bozku, ktorý sa odohral zatiaľ iba s mojím kolenom a hlava treštila od strachu. Nebolo však cesty späť.

„Tak ty chceš žiť večne?" zaznel mohutný hlas z jeho nemej tváre a pohral sa s jemnými chĺpkami na mojich rukách. Myslel som, že celá tá kniha je len žart. A teraz, keď predomnou stojí sám diabol, nemôžem ho len tak poslať naspäť dopekla. Žiť večne nie je až tak zlé... Vlastne je to celkom super! A tak som pomaly prikývol.

Vďaka tomu neistému krátkemu prikývnutiu som svoju dušu upísal diablovi. Oheň, v ktorom stál zahorel ešte viac a vstúpil mi hlboko do srdca. Moje vtedajšie tiché a slušné ja, sa stratilo a jediné, čo horelo v mojom srdci bol diablov oheň.