Rejuvenation│l.s.│

2. kapitola

Celého ma od základov zmenil. Zmenil môj výzor, správanie a daroval mi rozšírený čuch. Znelo to podivne, keď mi oznamoval, že odteraz budem cítiť panenstvo. Ževraj to pochopím časom...

A áno, pochopil som. Keď som zacítil mne známu vôňu a otočil som hlavu za vtedy nepoškvrneným chlapcom, hneď som pochopil. Jeho návod na večný život bol... Povedzme, že dosť zvrátený.

Raz som sa nechal opantať tou neodolateľnou vôňou a nasledoval som chlapca, ktorého som predtým v živote nevidel. A čím viac oblečenia bolo z jeho tela dole a ja som sa blížil ku zdroju vône, stávala sa čoraz intenzívnejšou.

Ale nanešťastie zmizla hneď, ako som jej zdroj narušil. Namiesto opantávajúcej vône som však cítil, ako mladnem. Nechápal som, prečo sa zrazu cítim plný života a tak som sa zarazil už po prvom príraze. Jeho panenstvo bolo preč, rovnako ako moje vrásky a ja som prišiel na spôsob, ako navždy zostať mladý. A páčilo sa mi to.

Dovtedy, kým mi diabol nenašepkal skutok, bez ktorého od, už poškvrneného, chlapca nemôžem odísť a novoobjavená mladosť nezostane na mojom tele. Oheň v mojom srdci zapraskal a vtedy musel prísť o život. Ževraj to patrilo k rituálu.

Párkrát na začiatku som sa bál vôbec krivo pozrieť na človeka, ktorý mi poskytol mladosť. No postup je postup a ja som sa so zatvorenými očami snažil, aby ho smrť bolela čo najmenej. Stále som to prežíval a občas som aj snažil prestať vnímať vôňu, ktorá ma mala dostať k večnému životu.

No nemohol som to robiť večne. Starnem oveľa rýchlejšie ako normálny človek.

Vždy, keď „rituál" dokončím, sa vrátim naspäť do mojich 18 rokov. No do mesiaca je zo mňa starý chlap. Preto musím, čo najrýchlejšie zohnať chlapca, ktorý mi po dobrom, či po zlom, odovzdá svoje panenstvo a život. Nie je to najlepší spôsob ako zostať navždy mladý, no moja duša patrí diablovi a tak som s tým nemohol nič urobiť. Iba masovo vraždiť ničnetušiacich ľudí.

Ale zvykol som si. Dokonca to už robím rád. Páči sa mi pozerať sa na nich, ako trpia a vydávajú zo seba smrteľné vzdychy. Možno zniem kruto, no väčšinu času zo mňa hovorí ten diablov oheň v mojom srdci.

A tak vždy, keď z neroztiahnutej úzkej dierky spravím len obyčajný nástroj na mladosť, moje srdce zaplesá, telo omladne a diabol sa uškŕňa, pretože vie, že čím špinavšia moja duša je, tým viac chlapcov sa dostane do jeho rúk. Zomrú a dostanú sa k nemu tam dole.

No najprv sa dostanú do diery za obrazom. A tam už čaká môj kamarát Liam. Stratil čuch keď bol ešte veľmi mladý a preto mu nevadí nechutný pach rozkladajúcich sa tiel. Potom ich jednoducho zamuruje do steny.

Neviem, ako nás to napadlo, no je to celkom praktické. Aspoň sa len tak nepovaľujú v zelenom kontajneri a polícia môže ich znetvorené telá hľadať aj do konca sveta, nikdy ich nenájdu. Aj keď tá stena nie je bohvieako upravená, keďže Liam nebol vycvičený na murovanie stien.

Volám ju „Diablov múr". Nespočetne veľa mŕtvych tiel, ktoré mi prinášali mladosť niekoľko desiatok rokov, spí pod bledou omietkou. A zapríčinil to on. Preto stena nesie jeho meno.

„Hey! Toho posledného si fakt doriadil," vyrušil ma z rozmýšľania už spomínaný brunet a hodil sa na posteľ vedľa mňa. Jeho čierne tričko bolo trocha zafŕkané od omietky a na rukách boli mozole od stáleho murovania.

„Mal si počuť ako krásne pri tom kričal. Ešte stále tu cítim ten pach z cigarety. Ty tiež?" jemne som podvihol kútiky po svojom nepodarenom vtipe o jeho nevyvinutom zmysle. Výraz, ktorý zdobil jeho tvár ma však prinútil vybuchnúť od smiechu.

„Nerob si srandu Harold!" zakričal a buchol ma do ramena. Ja som ešte stále predychával útok na bránicu a z posledného som chytal dych. „Mal by si sa radšej pripraviť do školy!"

„To, že mám znova 18 neznamená, že sa v mojom správaní niečo zmenilo," potichu som povedal so známkami po smiechu a ľahol som si nabok, aby sme si s Liamom pozerali do očí.

„Samozrejme. Veď skôr by nebo spadlo na zem, ako to, že by sa sám veľký Harry Styles pozrel do učebnice," zasmial sa na svojom nevtipnom vtipe a ja som iba pregúľal očami.

„Jasné, jasné," zašepkal som na utnutie konverzácie a pomaly som zatváral oči plné mladosti. Liam určite spravil to isté a na posteli, ktorá bola plná nenaplnených túžob, sme obaja padli do hlbokého spánku.

Ráno sme sa zobudili v rovnakých polohách, ako sme zaspali a a začali sa chystať do školy. Ja aj Liam chodíme do rovnakej triedy. Do tretieho ročníka.

Prepadávam. Každý jeden rok. Prepadávam na každej škole toľkokrát, aby im neprišlo zvláštne, že stále nestarnem. Vždy, keď sa na mňa čo i len jeden učiteľ krivo a nechápavo pozrie, beriem nohy na plecia a aj s Liamom prestúpime na inú školu. Šťastie je, že v tu Londýne a v jeho okolí je toľko stredných škôl.

A Liam prepadáva so mnou. Ibaže on nemladne a tak vždy, keď sa objaví v novej škole, všetkým je zvláštne čo tam taký starý chlap robí. Lenže on by pre mňa urobil hocičo. A tak sa snaží nevnímať pohľady, ktoré na neho hádžu ľudia, lebo má o pár rokov naviac.

Na škole, do ktorej sme práve dorazili, sme prepadli už asi trikrát a zatiaľ to nie je nikomu podozrivé. Všetci sa starajú o seba a svoje „vzťahy". Prechádzam chodbou a necítim nič. Na iných školách sa to ale hemžilo pretkanými vôňami všetkých nedotknutých.

Tu už každý z nich má skúsenosti. A ten, ktorý nie, už dávno leží zamurovaný v mojej stene. Preto si iba povzdychnem a kráčam okolo tých poškrvnených radodajkov až k triede.

Zrazu mi však do nosa udrie tak silná a pritom pôvabná vôňa, až som nútený zastať uprostred chodby.