Rejuvenation│l.s.│

13. kapitola

Bolo už po zvonení piatej hodiny a všetci z triedy odišli na prestávku. Vyfučali ako hélium z balóna na jarmoku, ktorý si deti kúpili len kvôli smiešnemu hlasu.

A ja, keďže som nemal kam ísť, zostal som sedieť vnútri triedy, zasunul som si do uší slúchatká a užíval si príjemný kľud. Zrazu, keď mal prísť refrén a všetky tóny sa zbláznili do zbesilého rytmu, mi niekto vytiahol čierny špunt z ľavého ucha.

„AHOJ KAMOŠ!" zreval mi do ucha, v ktorom ešte pred chvíľou zneli texty pesničiek. Reflex mi prikázal pozrieť doľava na blázna, ktorý mi spôsobil tento šok.

„Bože Liam! Skoro som dostal infarkt," predychával som a chytil som sa za srdce ukazujúc mu pravdivosť svojich slov. Môj hnedovlasý kamarát vybuchol do hrdelného smiechu a vyslúžil si tak môj zamračený pohľad.

„Už dávno som ťa nevidel... Jediné, čo mi dokazovalo, že si sa doma vôbec zastavil, bol nejaký chalan, ktorý skončil tam dole," začal hovoriť s pozostatkami smiechu, no na konci vety zvážnel a pri slovách tam dole, jeho pleť na chvíľu o odtieň zbledla.

„Dúfam, že si ho zamuroval," zašepkal som v prípade, že by ešte niekto iný bol tak múdry a zostal v triede namiesto pobehovania na školskom dvore. Predsa len, keby niekto počul otázku z mojej strany, asi by si myslel, že nám dvom poriadne preskočilo.

„Samozrejme. Ibaže som si k sebe na izbu priviedol návštevu. Tak to tam smrdelo, že sme si museli zapchávať nos. Ale neboj, zviedol som to na pokazenú kanalizáciu," zasmial sa a ja s ním. Čo Liama nenapadne?

„Návštevu? A koho ak smiem vedieť?" spýtal som sa s flirtovacím nadvihnutím obočia. Liam sa začervenal. Už vtedy som vedel, že to bol niekto, na kom mu skutočne záleží.

„Volá sa Niall a je božský," hovoril so zasnenými očami, „je taký môj malý blonďáčik. A spoznali sme sa práve vtedy, keď sme my dvaja boli spolu v klube. Myslím, že to bol osud."

Zachichotal som sa. On je vždy tak roztomilý keď je zaľúbený. Prial by som si, aby som aj ja mohol takto zasnene hovoriť o Louisovi a jeho maznavom tele, ktoré vždy keď objímam, stisnem veľmi silno, aby si uvedomil, že ho nikdy nechcem opustiť.

„To ti teda prajem Lee. A bolo už niečo...?" zasmial som sa s úchylným úsmevom a drgol som ho lakťom. Určite hneď vedel, čo som tým myslel.

„No... Ako som povedal, priviedol som ho domov. Ale kvôli tomu smradu sme museli odísť do hotela. 69-tka sa predsa nedá robiť so zapchatým nosom," povedal so smiechom a musím povedať, že tak silný záchvat smiechu som nedostal už poriadne dlho.

A Liam sa na mojom, ževraj vtipnom smiechu smial, až sa za brucho chytal. Slané slzy od smiechu lietali všade možne a ja som si zas pripomenul, prečo je táto hnedovlasá hlava mojím najlepším kamarátom.

Čas s ním mi rýchlo ubehol aj keď si cez hodinu musel znova sadnúť do svojej zadnej lavice. Piata, šiesta a siedma hodina preleteli akoby mali krídla a posledný zvonček trieliaci nad hlavou mi pripomenul stretnutie, ktoré som síce chcel, no zároveň nechcel odložiť.

Vyšiel som z triedy a zišiel všetkých 32 schodov, ktoré počítam vždy, keď po nich kráčam.

„Tridsať, tridsaťjeden, tridsaťdva," šepkal som si potichu a nie, naozaj som sa necítil detsky ani keď som si tie dvojciferné čísla štekliace ma popod nosom, pospevoval.

Pomalým krokom som akoby odkladal vyklopenie storočného tajomstva jednému chlapcovi, ktorý mi pomotal hlavu. Ale neodložil som ho.

Pri vchode, vedľa skriniek a dvier od dievčenských záchodov, stál on. Oblečenú mal čierno-červenú károvanú košeľu, ktorá mi pripomenula tú deku zo včerajšieho rande, na ktorej sme ležali a jeho vôňa, ktorá sa rozliehala po celej škole mi vliezla do nosa.