Rejuvenation│l.s.│

5. kapitola

Hneď, keď si všimol, že ho pozorujem tiež, sa jeho modré očká odo mňa odtrhli a zapozerali sa inam. Bolo to, ako keď niekoho sledujete a on to vycíti. Potom sa pozrie on na vás a vy sa topíte studom, že si všimol váš pohľad. Áno, tak trápne sa teraz musel cítiť ten sladký Louis pred katedrou.

Tikal očami po mojich spolužiakoch a keď si všimol, že všetci už sedia na svojich miestach a okrem praskania žuvačkových bublín nepočuť iný zvuk, pyšne sa usmial.

„T-takže ešte raz... Volám sa L-louis Tomlinson a som tu na p-praxi z vysokej školy. B-budem vás mesiac učiť angličtinu a chémiu. Teda budem sa s-snažiť učiť. Dúfam, že mi t-to uľahčíte," hovoril svoj predslov, ktorý si musel doma pred zrkadlom určite niekoľkokrát skúšať. Pri posledných slovách sa usmial, aby urobil čo najlepší dojem.

Na mňa však zapôsobil hneď. Aj tým jeho roztomilým koktaním, keď je nervózny.

Rozdával úsmev na všetky strany a sledoval reakcie žiakov, ktoré neboli, povedzme, že najlepšie. Nikto z nich sa neusmieval a mal na tvári nasadený výraz „To nemyslíš vážne". Mali jedno obočie zdvihnuté a unudené pery, ktoré by radšej zamestnali hrami s perami nejakého spolužiaka, mali zkrútené do neutrálnej čiary.

„V-vidím, že ste nadšený," povedal Louis ironicky. Asi si naozaj myslel, že sa na tom zasmejeme. Nestalo sa. Iba ja som sa uchechtol, ale to len preto, aby mu to trochu zvýšilo mienku, že jeho humor budeme v triede uznávať.

Vďaka tomu som si vyslúžil jeho pohľad, ktorý žiaril. Dokonca sa aj usmieval. Myslím, že som ho dohnal k úsmevu. Veľmi dobrý začiatok.

„Tak... N-najprv by ste sa mi mohli predstaviť. Stačí, keď poviete svoje m-meno," hovoril s pohľadom blúdiacim po ostatných spolužiakoch. Na mňa ale znova pohľadom nenarazil.

A tak sa na jeho pokyn začalo tornádo predstavení, ktoré som nikdy nepočúval. Načo, keď mi o rok pridelia novú triedu o ročník nižšie? A tak zo seba každý žiak, či žiačka vydal unudeným tónom svoje meno. Teda nie všetci unudeným. Jedno dievča, áno presne to, ktoré si na mňa sadlo pred hodinou a ponúkalo mi svoje použité telo, si svoj výstrih stiahlo niekde do polky brucha a čo najmilšie sa usmialo na praxanta.

„Kendall," povedala medovým hlasom a zažmurkala dlhými namaľovanými mihalnicami. Pozrel som sa pred katedru, aby som videl Louisovu reakciu. Jeho roztomilé líca sa sfarbili dočervena a sklonil pohľad. Tak ak toto bral ako flirt, nech si počká na moje predstavenie!

Okrem dievčaťa s príliš krátkou sukňou sa už nikto nepokúšal nadviazať očný kontakt s učiteľom, a miesto očí použiť svoje bradavky. Už nikto ďalší mu nedaroval taký sladký úsmev. Teda, až dokým neprišla rada na mňa.

„Som Harry," povedal som svojim chrapľavým hlasom. V ten moment som vdychoval ticho, ktoré bilo v miestnosti hlasnejšie, ako Louisovo srdce.

Všetci sa ticho pozerali. Každý jeden videl ten nehorázne sladký úsmev, ktorý som nevyčaroval dlho a venoval som ho práve jemu. Ten úprimný úsmev, pri ktorom sa mi každý sadne na lep. A podľa rozšírených Louisových zreničiek, ktoré obmývali modré dúhovky, sa tak stalo aj teraz.

Keď sa už však jeho pohľad spočinutý na krivkách môjho úsmevu nechcel odlepiť, pomaly som jamky zanechával minulosti. A jeho modré zafíre síce posmutneli, no roztomilý úsmev sa zachoval a ja som pocítil malé víťazstvo. Môj úsmev má totiž väčšiu cenu ako jej výstrih.

„T-teší ma," povedal s pohľadom prepichujúcim najprv mňa a potom aj celú triedu. Keď to dopovedal, znova v triede zavládlo ticho. Veľmi trápne ticho. A na jeho tvári sa usadil rovnako trápny úsmev.

„Ehm... T-tak na prvú hodinu s vami som si pripravil knihu, ktorá bude tento mesiac slúžiť ako váš čitateľský denník. Bude to klasika od..." a viac som nepočúval. Pozoroval som, ako sa jeho pery hýbu v pravidelných intervaloch a pomaly sa obtierajú jedno o druhú.

Keby som sa teraz mohol na niečo premeniť, určite by to bola žuvačka, ktorú žuval vo svojich ústach. Chcel by som, aby ma natiahol jazykom, ako keď sa pokúša robiť bublinu. Aby si s mojím telom pohrával tak, ako s ružovým sladkým pokušením a pri každom zahryznutí zo mňa mal radosť. Tak ako zo žuvačky.

Zrazu predomnou pristála kniha. Pozrel som sa dohora skade prišla a konečne som zblízka uvidel jeho oči. Boli to presne ony, čo robili jeho tvár výnimočnou. Sladko sa na mňa usmial a odišiel, a ja som svoj pohľad uprel na ďalšiu nezaujímavú knihu.

Chytil som do rúk jej nezaujímavý obal, no než som ju stihol otvoriť, zazvonilo. A všetci do jedného sa hrnuli von z triedy. „Čo najrýchlejšie z tadeto," začul som z davu, predierajúceho sa cez stoličky, ktoré každým zavŕzganím dráždili moje ušné bubienky.

„A dozajtra si prečítajte..." začal Louis, no zastavil sa keď videl, že sa všetci čo najrýchlejšie ponáhľajú preč. „Tak si čítajte, čo chcete," dodal, aj keď vedel, že ho nikto z nich už nepočúva. Nikto okrem mňa tam už totiž nebol.

Sadol si za učiteľský stôl a hlavu si vložil do dlaní. „Načo som sa ja dával na tú pedagogiku?" spýtal sa sám seba a išlo mu ťažko rozumieť, keďže mu pery zakrývala jemná pokožka jeho dlaní. Kde sa stratilo to jeho roztomilé koktanie?

Uškrnul som sa a zašepkal do tichej miestnosti: „To by ste mal predsa vedieť vy."