Rejuvenation│l.s.│

10. kapitola

Druhý deň ráno som si na zubnú kefku vytlačil až príliš veľa pasty.

Na nohy som obul dve rozdielne ponožky. Jednu čiernu a druhú tmavomodrú.

Dokonca som si zabuchol vchodové dvere pred nosom. Prehľadal som vrecká aj čiernu tašku, ktorá ukrývala učebnice a športové oblečenie do posilky, no kľúče od domu nikde neboli. Chytil som sa za čelo, no nemohol som sa nad tým dlho pozastavovať, pretože o pár blokov ďalej na mňa čakala zastávka, na ktorej už za pár minút pristaví žltý školský autobus.

Prepletal som nohami čo najrýchlejšie som vedel, no keď som sa blížil k poslednej zatáčke pred zastávkou, zakýval mi akurát zadok autobusu. Rozbehol som sa. Možno sa mi ten starý upotený vodič rozhodne dať druhú šancu a zastaví.

Nestalo sa. Môj splašený dych sa miešal s výfukovým plynom autobusu, zatiaľ čo ho jeho rýchle kolesá unášali k budove školy, kde sa o pár minút začína vyučovanie.

„Do riti," pošepol som si a premasíroval si prstami spánky. Vytiahol som mobil zo zadného vrecka. Skoro som skolaboval a padol na špinavý mokrý asfalt pokrytý fľusancami ľudí čakajúcich na ich autobus, keď som uvidel ten čas.

Na pozadí s papierovými lietadielkami svietil neúprosný čas 7:55. Za päť minút do školy prísť nestíham ani keby som na jedno papierové lietadielko nasadol a nechal sa k nej vystreliť.

A keďže som nechcel prepotiť novú kvietkovanú košeľu, ktorá opticky dopĺňala omladené hnedé kučery zviazané do nedbalého drdolu, rozhodol som sa, že nebudem behať. Opätky kožených topánok klepkali v pomalom tempe a ja som mal dosť času ponoriť sa do volajúcich myšlienok.

Celý deň sa trasiem ako ratlík a dejú sa mi takéto hrozné veci... Plus som hrozne nervózny z pohľadu do Louisových modrých očí. Som si istý, že vždy keď sa do nich pozriem, uvidím tie Jacobove ako v nich vyhasína život. A toho sa bojím.

Pomalé tempo v polke cesty vystriedalo to rýchlejšie. Vedel som, že zvonček oznamujúci začiatok hodiny už dávno zaznel a profesor sa odkotúľal do našej zaprdenej triedy.

Pred budovou školy bola upratovačka, ktorá sa nám starala o trávnik.

„Vedľa je chodník, ty Chuligán!" zakričala na mňa z opačnej strany areálu, pretože som si skrátil cestu cez mäkkú trávu.

„Pardon," zakričal som naspäť a rýchlo sa oprel o sklené vchodové dvere aby som vpadol dnu. Ukázala mi päsť a potom sa znova pustila do precízneho strihania zelených kríkov.

Jasné žlté steny mi bili do očí a ja som ich nasledoval po schodisku. Vôňa školy mi stúpala do nosa a ja som sa tešil na obed, aby som stadeto mohol konečne vypadnúť. Aj keď som práve teraz prišiel.

Dvere označené rímskou trojkou som otvoril jemným stisnutím kľučky. Vpadol som do triedy udychčaný z dvoch poschodí schodov a spotené korienky vlasov sa mi pri tom lepili na čelo.

„Ospravedlňujem sa. Ja..." začal som pľuť obohraté slová, no prerušil ma pohľad smerujúci od popísanej tabule. Premeral som si ho pohľadom a rozmýšľajúc nad sladkými perami, ktoré by stáli za hriech bozku, zo mňa vypadla výhovorka.

„Zaspal som," pokrčil som plecami ľahostajne ako to robím vždy, no môj hlas ostal roztrasený. To prekvapilo aj Louisa aj mňa. Čo sa to so mnou deje?

„Sadni si!" rozkázal. Vtedy som asi prvý krát počul jeho hlas pevný a bez zakoktania. A prvý krát som sa cítil ako žiak a jeho vnímal ako učiteľa. Pretože dovtedy to skôr vyzeralo, akoby to bolo naopak.