Rejuvenation│l.s.│

11. kapitola

Nádych a výdych, hovoril som si v duchu a snažil som sa moje myšlienky aj počúvať. Zhlboka som dýchal, aby som sa ukľudnil, aj keď môjmu srdcu to veľmi nepomáhalo. Bilo stále rýchlejšie a najviac, keď som sa rozhodol zazvoniť.

Aj cez zatvorené vchodové dvere bol počuť hlasný zvonček rozliehajúci sa po celom dome. Rýchlo som ešte skontroloval svoje oblečenie. Biele tričko obopínajúce bicepsy presne pasovalo k tmavým nohaviciam a hnedým koženým topánkam. Dúfam, že sa mu budem páčiť.

Už som iba počul zaškrípanie dvier predomnou a tak som odtrhol pohľad od môjho oblečenia. Teraz bol totiž pre mňa dôležitejší on.

A dobre som spravil, že som na neho skrútil pohľad, pretože som zbadal anjela. Dych sa mi zasekol niekde v krku a ja som nebol schopný jediného slova.

Ak som si dovtedy myslel, že Louis je krásny, bol som na obrovskom omyle a nevedel som, o aký pohľad prichádzam. Pravý výraz na jeho vzhľad je prekrásny, došlo mi, keď som ho videl pred sebou stáť v čiernom saku s rolákom a nablýskanými topánkami.

Jeho pokožka sa v tom mesačnom svite trblietala, podobne ako lak na vlasy držiaci jeho súmerný účes, ktorý mu ešte viac prinášal na príťažlivosti.

„Wau," vydýchol som potichu omámene nad pôvabom Louisa, ktorý v tej chvíli sklopil pohľad a v hanbe sa začervenal. Podišiel som k nemu a dvoma prstami mu zdvihol bradu, aby so mnou spojil ten modrý pohľad.

„Si nádherný Lou. Len... by som ti odporučil ísť sa prezliecť do niečoho obyčajnejšieho. Takto si síce pripadám akoby predomnou stál anjel a strácam dych vždy, keď sa na teba pozriem, no takéto slávnostné oblečenie sa nehodí na rande, ktoré som naplánoval," povedal som s pohľadom upreným do modrých nezábudiek.

Pri mojich prvých slovách sa v nich najprv ocitla nechápavosť, no keď v tých mojich našiel istotu, chápavo prikývol. Postavil sa na špičky, aby si odomňa ukradol krátku pusu a potom sa už stratil v interiéri domu.

Na svojich perách som stále cítil dotyk tých jeho a ešte úsmev. Hlavne úsmev. Ten zamilovaný úsmev.

Ani som sa nenazdal a na ruke som cítil teplo inej dlane, ktorá ma tiahla preč. V poslednej chvíli som stihol zobrať košík, ktorý ma čakal na schodoch pred vchodovými dverami.

Ruka v ruke s Louisom, ktorý mal na sebe mimochodom to najroztomilejšie čo si mohol obliecť, sme sa vybrali na naše prvé radne. Pomaly som cítil, ako sa dlhý rukáv červeného obrovského svetra zosúva aj na moju ruku a tak si ho musel Louis vytiahnuť. Bolo to roztomilé.

„V tom svetri si nádherný Zlato," pochválil som ho a popri tom som zosílil stisk mojej dlane. Pohladil som palcom jeho prsty prepletenými s tými mojimi. Vo svetle pouličnej lampy som pri pohľade na jeho tvár znova uvidel to zahanbené začervenanie.

„Ďakujem Hazz. Kam to vlastne ideme? Mesto je opačným smerom," spýtal sa zmätene a obzrel sa. Zastavil som a otočil sa naňho. Pustil som drevený košík na asfalt a objal som ho. Moje dlhé paže sa okolo neho obtočili a pritiahli si ho ku mne ešte bližšie.

„My nejdeme do reštaurácie. To je otrepané. Chcem byť s tebou sám. Chcem aby tento tvoj zamilovaný pohľad patril iba mne. Chcem, aby si si toto rande zapamätal ako to najlepšie, na ktorom si kedy bol," zašepkal som blízko jeho tváre a potom som si, len tak bezdôvodne, privlastnil jeho ružovkasté pery.

Akonáhle sme sa dostali na miesto, ktoré bolo presne určené pre nás, som z dreveného košíčka vybral červeno-čiernu károvanú deku a rozprestrel ju na vlhkej tráve. Potom som ako gentleman podal ruku Louisovi, aby som mu pomohol.