V pondelok ráno som si ospalo sadla do lavice. April ešte nikde nebola, čo mi prišlo nanajvýš zvláštne, keďže vždy chodila do školy o niečo skôr ako ja. Možno neprišla vôbec.
Tejto myšlienke som sa vôbec nepotešila, pretože okrem April moje úbohé introvertské JA nikoho príliš nepoznalo. Povzdychla som si. Päť minút do zvonenia. Trieda sa začala pomaly napĺňať mojimi spolužiakmi, z ktorých som niektorých nepoznala ešte ani po mene. V duchu som aj tak silno pochybovala, či oni vedeli to moje. S najväčšou pravdepodobnosťou nie.
Na škole predtým ma zvykli nazývať Ryšavka, pretože... ani neviem. Kamaráti ma volali Mel kvôli tomu, že Amelia sa im zdalo zdĺhavé. A tak moja prezývka nakoniec pokročila na Ryšavku Mel. Pfuj. Z duše som to nenávidela. Vďakabohu za to, že tu prezývkam nikto pozornosť nedával.
Iba Gabriel. Och, bože.
Triedou sa roznieslo zvonenie. Nestačilo ani doznieť, keď sa dvere do triedy prudko otvorili a April napochodovala k našej lavici. Odhodila tašku z pleca, prehrabla si svoje vlasy nafarbené na čierno a vrhla na mňa zamračený pohľad.
,,Čo máš s Gelberom?"
Takmer som zletela zo stoličky, na ktorej som dovtedy sedela relatívne v pokoji. ,,A-ako? Č-čo?"
,,No tak, nehraj to tu na mňa," prekrížila si ruky na hrudi.
Ledva som lapala po dychu. Čo akože mám mať s Gelberom? Kto je Gelbero? A vôbec... O čo tu dopekla ide? Prečo moja, dá sa povedať, kamarátka stojí momentálne predomnou a zabíja ma pohľadom?
,,Ja čakám." Začala si podupkávať nohou, čo mi teda príliš nepomáhalo.
,,A-ale na čo čakáš? K-kto je Gelbero? Čo chceš počuť?" spýtala som sa zúfalo.
,,Gabriel Gelbero, predsa!" zvýšila hlas, čo spôsobilo, že sa viacero ľudí v triede otočilo na nás. ,,Poď!" Schmatla ma za ruku a vytiahla na chodbu. ,,Rozpráva sa o tom. Vraj ste v piatok spolu vychádzali z véciek. Je to pravda?" Opäť ma prebodla pohľadom.
,,P-preboha..." Zhrozene som si priložila dlaň na čelo, zhlboka sa nadychujúc. Kto to mohol vidieť? Predsa nikde nikto nebol. Alebo...?
,,Tak je to pravda alebo nie?!"
,,N-no... Á-áno. Ale..."
,,Naozaj si spravila niečo také? S ním, preboha? Mala som o tebe vyššiu mienku..." Znechutene pokrčila nos.
,,A-ale... Ja som nič nespravila... Ja..." Hľadala som správne slová, no nijaké neprichádzali.
,,Čo ty? Vieš, čo sa povráva?"
Vedela som si to predstaviť. Ale bola to lož!
,,J-ja... O-on ma buchol dverami a spustila sa mi z nosa krv... Pomáhal mi ju zastaviť... N-nič sa medzi nami nestalo..." Dívala som sa jej do očí aj keď mi z toho horeli líca. Naozaj o mne kolujú také odporné reči?! ,,P-prosím ťa, ver mi. Nepoznáš ma dlho, ale musíš vedieť, že ja by som predsa nič také neurobila."
Pohľad mi opätovala. Aj keď nie hneď, črty tváre jej postupne zmäkli. ,,Fajn. Verím ti. Ale dávaj si naňho pozor. Radšej."
,,P-prečo?" vystrašene som sa spýtala.
,,Mal... Mal niečo s drogami. Teda, počula som to. Ja neviem, nepôsobí príliš dôveryhodným dojmom. Všeličo sa nakecá... Ale pri ňom by som tomu aj uverila," pokrčila plecami. ,,Každopádne, veľa šťastia pri stretnutí s Victoriou. Si totiž číslo 1 v školských klebetách..."
,,Kto je Victoria?" zamračila som sa. To meno som už niekde počula.
,,Jeho frajerka."
No doriti.
,,Mortonová s Brownovou, do triedy," zahriakla nás angličtinárka, prechádzajúca okolo nás.
S tichým povzdychom sme sa otočili na odchod. Mám sa na čo tešiť. Podľa Aprilinho výrazu som predpokladala, že sa pri mne najbližšie zjaví nejaká dlhovlasá vyšportovaná blondína s umelým nosom a mihalnicami. Uff.
,Pondelok sa môže v plnej sile začať.'
Snáď sa časť páčila 😊
nez_116