Keď sa vlci v tábore začali zobúdzať na slnečný svit zistili že fujavica už ustala a ich víta nový deň po boku slnka. Pomaly sa začali stavať na svoje štyri labky a šli si posadať k Vysokej skale kde im alfy rozkážu ich dnešnú prácu. Nol vyšiel ako prvý z jaskyne a sadol si tak aby ho každý vlk dobre videl. Shadow ho nalsedovala a sadla si vedľa neho. Keď vlci, ktorý sedeli pod Vysokou skalou utíchli Nol začal rozprávať:
"Víta nás konečne pekný deň spolu so slnkom, len dúfajme že to vydrží až do večera. Prvú loveckú skupinu budú tvoriť Xixi, Sipus, Čil, Zen a vodcom tejto skupiny bude Suri- naša nová beta. Druhú skupinu budú tvoriť Holly, Bi, Por a vodcom tejto skupiny budem ja. Pri severnej a východnej hranici budú hliadkovať Hun a jeho učni zatiaľ čo na južnej a západnej by to boli Johr a jeho učni. Rozmýšľal som že by si im to tam mohol poukazovať." Nol sa zahľadel na Johra a ten hrdo prikývol. Nol potom odvrátil zrak a znovu začal rozprávať: "Dobre, pri južnom vchode budú strážiť Saphire a Any zatiaľ čo pri severnom budú Spy a Chiprron. Prajem veľa šťestia!" dokončil svoju reč a zoskočil z Vysokej skaly k svojej skupine, s ktorou sa vybral k severnému vchodu. Rýchlo preliezli úzky vchod a rozbehli sa klasickým vlčím klusom smerom na sever. Neprešľa chvíľa a už v snehu našli stopy zveri, konkrétne srnca. Pred prvým snehom už zhodil parohy takže sa dal ľahko pomýliť so srnou. Pomaly sa plížili po stopách a keď boli dosť blízko skryli sa a čakali kedy im dá ich vodca znamenie. Nol naraz vyskočil zo svojho úkrytu na nič nečakanú zver a zahryzol sa jej rovno do krku. Tým srnca zvalil na zem a okamžite mu lomil väz. V ten moment ako Nol skákal vybehli aj ostatný lovci a šli mu na pomoc, ktorú však nepotreboval. Keď bola ich korisť už mŕtva začali jesť. Po chvíľke si Nol a ostatný začali všímať mrchožrútov, ktorých začalo čoraz viac pribúdať. Čil im hodil kus stehna a oni sa na to vrhli. Medzi nimi boli havrany, vrany, straky a jedna líška. Líška okamžite schytila kus stehna a pelášila s ním preč a vtáci za ňou. Ostal tam však len jeden havran, biely havran. Mal ružovkastý zobák a červené oči ako oheň. Čil po ňom hodil jednu kosť no havran sa jej bez probémov uhol. Čil sa tak naštval že sa po ňom rozbehol no havran radšej vyletel a sadol si na strom. Čil sa hrdo vystrel a vrátil sa ku svojej koristi. Havran na nich takto chvíľu zazeral a potom potichu odletel preč.
"To bol ale divný havran." povedal Čil a posadil sa. Ostatný mu prikývli a začali prestaťjesť.
"Zobereme náš úlovok do tábora." rozhodol Nol a s pomocou svojich priateľov niesol úlovok. Medzitým čo boli Nol a jeho skupina na love bol Johr so svojimi učňami na stráži. Stále cestovali pretože ich teritórium bolo veľmi veľké. Za Johrom išli malý učni Jeni, Squar, Flóra, Astra a Rry. Jediný chýbal Roni, ktorý bol neustále v liečiteľskom úkryte. Pomaly prechádzali cez hrubú vrstvu snehu a keď sa konečne dostali na miesto ich pohľady sa nevedeli odtrhnúť od toho čo videli. Veľké zamrnuté jazero bolo takmer také veľké že sa roprestieralo na celej južnej hranici.
"Toto je Ľadové jazero. Je také obrovské že nedovidíte ani na samý koniec tohoto jazera. Žije v ňom nespočetne veľa rýb a keď nie je zamrznuté sídlia tu kŕdle vodného vtáctva. Od malých vodných sliepočiek až po obrovské labute. Vodné sliepočky sú malé čierne vtáčiky s bielou škrvnkou na tvári, labute sú zase veľké biele vtáky s dlhým krkom, čiernymi nohami, veľkými krídlami a s červeným alebo oranžovým zobákom. Robia si neďaleko jazera veľké hniezda, v ktorých sedia na svojich vajíčkach. Z nich sa vyliahnú šedé a škaredé malé vtáčiky, ktoré s nimi potom plávajú po jazere. Keď si chcete zaobstarať vtáčika na raňajky, je dobré počkať pri hniezde a keď sa labute liahnu uchmatnúť jedno z nich a utekať s ním čo najďalej pretože labute vás budú prenasedovať a budú vás chcieť zabiť. Majú však len zobáky a keď ste dosť šikovný ostanete len s pár bolestivými ďobancami, malou a veľkou labuťou." ako to Johr povedal malý učni sa na neho bojazlivo pozerali so strachom v očiach. Johr potom jedného z nich oblizol na čele a povedal: "Nemusíte sa báť, nikto vás nebude nútiť niečo také loviť. A keď budete už lovcami budete mať veľa iných zranení a keď vás ďobne vták ani to neucítite. Ste tu aby ste sa mohli stať lovcami a ja som váš učiteľ, ktorý vás bude chániť na vašej ceste stať sa lovcom!" zvolal Johr a šťastne sa na ich usmial.
"A čo sa robí na stráži?" spýtal sa Rry a Johr sa na neho usmial.
"No predsa strážiť! Sme tu a strážime tu aby sa do našeho teritória nedostali cudzí vlci a nezabíjali nám zver. Potom by sme nemali čo jesť a možno by nám zabili lovcov a ukradli malé šteniatka ako je Red."
"To je strašné! Nikto by nemal zabíjať iných vlkov a kradnúť šteniatka!" zakričal Roni a skrčil sa. Mal naježenú srsť od strachu.
"Takže keby sme zle strážili do našeho tábora by prišli zlí vlci a všetkých by zabili?! Ukradli by Red!?" vystrašene povedala Flóra a skryla sa za svojho brata.
"Nebojte sa, nikto sam do našeho tábora nedostane. Ste zbytočne vystrašený. V našej svorke je veľa dobrých lovcov, ktorý budú našu svorku ochraňovať. A nemusíte sa stresovať, cez močiare cudzí vlci nechodia pretože sa boja že by sa utopili v bahne a jazero je príliš rozľahlé bez úkrytu a tam by boli ľahko vidieť. A keď sa za pozeráte na tieto majestátne hory ktoré sú neďaleko tohoto jazera zistíte, že žiadnemu vlkovi by sa tadiaľ nechcelo ísť. Sme tu aby ste si to preskúšali budete ešte veľakrát chodiť na stráž predtým ako sa stanete lovcami."
"A prečo tu potom sme keď tu žiadny vlci nechodia?" spýtala sa Astra a posadila sa na sneh.
"Lebo Astra, istota je istota."
"A v bahne sa dá utopiť?" spýtal sa Squar a napodobil svoju sestru a taktiež si sadol na sneh.
"Všetko o močiary vám vyrozprávam keď budeme tam. Ja si sadnem a budem na vás dohliadať, vy sa môžete zatiaľ hrať alebo si cvičiť lov. Nechodte však ďaleko, len tak aby som vás videl." povedal Johr a už videl ako jeho učni upaľujú na všetky strany. Usmial sa keď tu zistil že vedľa neho niečo sedí. Šedý učeň Rry sa na neho usmial a ďalej sedel po jeho boku. "Čo ty tu? Nechceš sa ísť hrať so svojimi priateľmi?"
"Nie učiteľ Johr, chcem byť čo najrýchlejšie lovcom. A na to potrebujem vedieť všetko čo ty."
"Výcvik neurýchliš, vždy bude trvať rok. Len alfy majú vícvik, ktorý trvá polroka."
"A prečo?"
"Lebo majú za učiteľa najlepšieho lovca vo svorke. A ten učiteľ učí maximálne dve alfy. A navyše túto schopnosť dobrého lovca majú už v krvi."
"Takže aj keby som sa snažil neviem ako nikdy by som to nedokázal?"
"Nikto to neskúšal a mohlo by sa ti niečo stať. Je lepšie čakať, ver mi." ako to Johr povedal Rry smutne zvesil hlavu, svoje šedé uši sklopil k hlave a ticho sa opýtal:
"Škoda. Není nijaký spôsob ako by som to dokázal?"
"Rry, vieš že keby bol tak by som ti ho povedal. A tak či tak, je lepšie keď si počkáš. Možno sa z teba stane jeden z najlepších lovcov aký kedy vo svorke žili!"
"Vážne?"
"To mi ver!" keď to povedal Rry sa postavil a od šťastia začal skákať. "A teraz sa choď hrajkať, si malý takže si toho uži." dopovedal Johr a oblizol svojho učňa za uchom. Rry sa zaradovane rozbehol k svojmu bratovi Sqarovi, ktorý bojoval so svojou sestrou Flórou. Cvičili si boj keď budú dospelý a budú musieť bojovať so svojou svorkou. Robili to všetky vĺčatá. Johr sa šťastne pozrel na Rry, ktorý sa pridal k svojmu bratovi a sestre a spolu sa hrali. Na chvíľku sa usmial ale keď ho jeho myšlienky opäť priviedli do sveta, v ktorom žil jeho úsmev sa ihneď vytratil. Spomenul si na Roniho, malého a najmladšieho učňa v tábore. Dúfam že bude v poriadku, jeho bratia a sestry ho majú tak radi. Môže z neho vyrásť dobrý lovec, a možno by z neho bol učiteľ ako ja. Povedal si v duchu Johr a znova venoval svoj pohľad okoliu. Musí teraz strážiť hranice. Keď bolo slnko v polovici svojej púte tak sa Johr zodvihol a dal sa na obhliadku. Zavyl na svojich učňov a oni sa za ním okamžite vybrali. Ako išli pri brehu jazera Astra sa naraz zastavila a začala vetriť. Jej súrodenci od prekvapenia a strachu začali robiť to isté a vetrili všade navôkol. Johr sa otočil na svojich učňov a usmial sa na Astru, ktorá mala na tvári vážny výraz. "Čo cítiš?"
"Hmm... je to ďaleko, išlo to smerom k jazeru a išlo to tadeto už veľmi dávno. Už som to niekde cítila ale neviem si spomenúť." povedala Astra a ďalej vetrila. "Aha!" skríkla keď bola od svojho učiteľa a ostatných už hodný kus a vystrela sa. Johr ihneď upútal svoju pozornosť na Astru a tá k nemu šťastne pribehla.
"Čo si zacítila?"
"Je to rys! Neviem prečo mi to tak dlho trvalo."
"Správne Astra." pochválil ju Johr a oblizol ju.
"Poďme po jeho stopách, vydesíme ho tak že už tadiaľto nikdy nebude chodiť! Haha, už ho vidím ako uteká, haha." začal sa smiať Squar a padol na zem.
"Nie Squar, sme na hliadke nie na love a to mi pripomína že na hliadke sa má byť ticho aby sme mali lepšiu šancu na bezpečné vrátenie sa domov."
"Prečo?" spýtala sa Astra a pozrela sa na svojho učiteľa. Jej modré oči akoby sa predierali cez Johra a ten stiahol chvost. Kým si Johr uvedomil čo spravil ušla hodná chvíľa a už všetci učni uvideli jeho postoj. "Stalo sa niečo?" znovu sa spýtala Astra a Johr napravil svoj postoj tak aby vyzeral že sa nič nestalo.
"Hm, ale nič. Musíme byť ticho pretože keby boli nablízko lovci znepriatelených svoriek a počuli by nás skôr ako by sme ich počuli mi tak by to dopadlo zle. Chápete ma?" Jeho učni mu len prikývli na súhlas a ďalej pokračovali v ceste. Teraz však ticho a bez akéhokoľvek rozhovoru. Medzitým bol Roni stále v liečiteľskom úkryte kde sa stále nepreberal. Táto správa sa rozniesla a došla až k jeho matke Warrin. Ona ihneď ako sa to dozvedela bežala do liečiteľského úkrytu a ležala vedľa svojho šteniatka. Olizovala ho, túlila sa k nemu no on sa stále nepreberal. Jediné čo robil bolo že občas mykol labou alebo inou končatinou či pokrčil tvár alebo jemne vyceril zuby. Valu a Ozi už nevedeli čo majú robiť a tak si len zúfalo sadli tam ako vždy a ticho dúfali nech sa preberie.
"Nemôžeme robiť nič iné len dúfať v zázrak." beznádejne povedal Ozi a na jeho bielu srsť mu padla slza. Potom sa vybral na svoje miesto a tam si ľahol. Warrin si položila hlavu na svoje šteniatko, ktoré držala v labkách a nechala priestor spánku. Nespala tvrdo, len tak odpočívala. Zrazu ju však z jej odpočinku vytrhol kašeľ jej šteniatka a tak len zodvihla hlavu a prekvapene, zarazene i šťastne pozerala na Roniho. Keď prestal kašľať pootvoril oči a svojimi žltými očkami sa pozrel na svoju matku. Ozi a Valu ich pozorovali zo svojich miest a čakali čo sa bude diať ďalej. Warrin sa po chvíľke pustili slzy a pritisla si k sebe svoje mláďatko.
"Mami...ľúbim ťa tak moc že..." ako to hovoril začal ešte viac kašľať a na jeho tvári sa objavil smutný výraz. Aj jemu sa z očí pustili slzy. Jeho matke sa pustilo ešte viac sĺz a tak zavrela oči. Roni jemne a pomaly nadvihol labku a utrel jej pár sĺz, ktoré jej tiekli po tvári a znovu dal labku na pôvodné miesto. "Vidíš ich? Tých priesvitných vlkov, ktorý stoja navôkol?" povedal Roni a trochu zakašľal. Potom zodvihol labku ukazoval s ňou všade navôkol. "Počuješ ako sa medzi sebou rozprávajú? O čom asi hovoria, počuješ ich mamička?" Warrin pomaly otvorila oči a usmiala sa na svojho synčeka. "Ochraňuj bratov a sestry, ja budem hore. Budem na vás všetkých dávať pozor." spokojne a potichu povedal Roni a snažil sa posadiť no nešlo mu to. Valu a Ozimu sa pustili slzy keď to pozorovali. Valu radšej odvrátila zrak. "Mami, len ty si tá, na ktorú budem čakať. Opatruj s..." to boli jeho posledné slová keď zomieral. Pre Warrin to bolo moc silné a tak preplakala celý deň dokým nedošli jeho súrodenci spolu so svojim učiteľom. Neustále ležala vedľa svojho synčeka, ktorého však už dávno opustil život.
"Prišiel len preto aby sa so mnou rozlúčil." zúfalo a ticho si hovorila Warrin a naďalej truchlila za svojim synom. Keď sa Johr všetko dozvedel okamžite bežal do liečiteľského úkrytu kde zarazene stál keď uvidel plačúcu Warrin a mŕtve telo Roniho. Pustili sa mu slzy a ľahol si vedľa Warrin. Jeho učni, ktorý išli rovno za ním sa zarazene i smutne pozerali na svojho brata, ktorého už opustil život. Rry k nemu pomaly prišiel a ňufákom do neho drgol. Jeho brat na to však nezareagoval a tak sa mu spustili slzy a sadol si na zem. Čo to robím, nesmiem takto vyzerať. Hlavne nie pred nimi. Povedal si v duchu Johr a zadržal všetky slzy, ktoré mu tiekli. Labou si naposledy utrel tvár a postavil sa. V ten moment uvidel Rryho ako plače a prizerá sa na svojho mŕtveho brata a svoju matku. Nemôžem sa pozerať ako plačú. Povedal si smutne v duchu Johr a vzal do tlamy Rryho. Ostatným svojim učňom dal signál aby ho nasledovali a spolu s nimi vyšiel z liečiteľského úkrytu. Keď boli vonku posadil sa na sneh a položil svojho učňa na zem. Učni si posadali okolo svojho učiteľa a počúvali čo im povie.
"Je mi ľúto že ste to museli vidieť, ale je to pravda. Váš brat je už s ostatnými vlkmi vo hviezdach z kadiaľ na vás bude pozbytok vaších životov dávať pozor. Aj ja keď umrem a dostanem sa tam budem na vás dohliadať, pretože som váš učiteľ. A keď vy vyrastiete a tiež budete učiteľmi alebo budete mať vlastné vĺčatká a zomriete budete na nich dávať pozor. Viem asi tomu nechápete ale neskôr to pochopíte. Niektorí vlci skrátka nemajú to šťastie a neprežijú. Vy ste sa narodili cez jeseň a tak máte šťastie že ešte žijete. Väčšinou vĺčatká narodené v jeseň alebo cez zimu sú... však mi rozumiete. Chápem že plačete a je vám smutno ale každý v tábore už niečo také zažil. Aj ja. Mal som sestru a jej meno bolo Indigo. Mala tmavomodré oči a celú čiernu srsť. Pochádzal som z troch vĺčat. Bola to Indigo, ja a Zen. Asi vás to prekvapilo ale Zen je môj brat. Keď sme boli vo výcviku naším učiteľom bola vlčica menom Bonti. Dnes je starcom ale za mojich čias to bola vážená vlčica. Ako viete má šedú až hnedkastú srsť a krásne oranžové oči. Bol koniec leta a my sme vstúpili do výcviku. Ako bývalo zvykom sprv sme sa učili pachy a stopovanie, potom sme medzi sebou bojovali a neskôr lovili. Bonti mala jednu zlú vlastnosť a tou bola nedočkavosť a to že všetko musí byť čo najrýchlejšie spravené. Už na začiatku zimy sme museli loviť zatiaľ čo iný vlci v našom veku len stopovali alebo sa učili bojovať. Není dobré keď je všetko tak urýchlené. A keď sa nám náš lov nevydaril a my sme prišli s prázdnou začala na nás Bonti vrčať a aj sa po nás ohnala a my sme radšej utekali preč. Ja a Indigo sme boli tí menej šikovný. Môjmu bratovi sa nikdy nestalo že nič nedoniesol a tak bol Bontin obľúbenec. A keď sa raz stalo že sme nič nedoniesli a Bonti nás nahnevane poslala znova na lov utekali sme do lesa. Ja a Indigo sme boli tak unavený že sme na lov ani nepomysleli a namiesto toho sme si našli miesto pod skalami a tam sme vedľa seba zaspali. Boli sme v tedy na západnej hranici, tam kde sú hory. Nadránom ma zobudila moja mladšia sestra že zneďaleka započula zvuky vlkov. Boli sme strašne vystrašení a báli sme sa o svoje holé životy. Mňa v tedy napadol ten najšialenejší nápad ak ma mohol napadnúť- ísť to preskúmať. A tak sme sa s naježenou srsťou a sklopenými ušami vydali po tých zvukoch. Plížili sme sa potichu ako myšky, mali sme s tým už nejaké skúsenosti. Keď sme boli dostatočne blízko schovali sme sa za skaly a pozorovali neznámych vlkov. Boli traja a všetci to boli bratia. Ten najväčší mal zelené oči a čiernu srsť, ktorá bola zdobená bielimi fľakmi. Ten, za ktorým sme sa ukrývali mal šedú srsť. Nohy, špičky uší a koniec chvosta bol sfarbený do čierna zatiaľ čo okolo očí a na tlame srsť belala až na tých miestach bola celkom biela. Tretí a zároveň najmenší vlk mal šedo-bielu srsť. Všetci traja mali zelené oči ako ten najzelenejší mach. Dodnes si ich pamätám. Indigo mi dala signál na odchod a začala sa vytrácať z môjho pohľadu. Išielsom za ňou no v mojej neopatrnosti som stúpil na konárik čím som ho zlomil. Toho zvuku si okamžite všimli nepriateľský vlci a vybrali sa ku mne. Od strachu som stuhol a nedokázal sa pohnúť. Nepamätám si síce čo povedali keď ma našli ale ja som sa ani nepohol a s vydeseným výrazom na tvári som sledoval čo urobia. Čierny a najväčší vlk ma schmatol za šiju a odhodil ma preč. Narazil som do stromu a potom som padol na zem. Moje telo bolo celé boľavé ale napriek tomu som sa snažil postaviť. To mi však nevyšlo a naďalej som ležal na snehu. Vlci sa zasmiali a šedý vlk za mnou prišiel. Jemne som zavrčal no nemal som silu mu nijak odporovať.
Položil na mňa labu. Znovu som zavrčal ale na neho nič neplatilo. Už sa mi chystal zahryznúť do krku keď v tom mi na pomoc prišla moja sestra Indigo. Skočila na toho vlka a zahryzla sa mu zozadu do krku. Ostatný vlci sa na to prekvapene pozerali zatiaľ čo moja sestra a jej protivník zápasili. Indigo bola ale menšia, mladšia a slabšia a tak ju ten vlk ľahko položil na lopatky. Videl som ako ju takto položil a svoj veľkú hlavu mal nad jej telom. Jej čierna srsť sa ešte viac naježila od strachu. Uši ale nesklopila a v jej očiach bol stále vidieť vlk plný hnevu, ktorý je pripravený bojovať. Toto jej však nestačilo na záchranu. Postavil som sa a chcel som pribehnúť sestre na pomoc no skôr ako som to spravil bola moja sestra mŕtva. Ten vlk otočil svoju hlavu smerom ku mne a ja som videl jeho tlamu, ktorá bola celá od krvi. Usmial sa na mňa tým hrozným úškrnom a mňa sa do očí vliali slzy. V tom čierny vlk s bielymi fľakmi na mňa ukázal a niečo povedal. Už si nepamätám čo. Moja osoba akoby sa rozdvojila, na jednej strane som chcel pomstiť smrť svojej sestri ale na druhej strane som chcel čo najrýchlejšie utekať preč. Vlk na mňa vyceril svoje tesáky ktoré boli celé od krvi a ja som vedel že proti nemu nemám žiadnu šancu. Otočil som sa a utekal čo mi laby stačili. Neobzeral som sa len som utekal pretože som započul ako tí vlci za mnou bežia. Utekal som smerom k horám kde mi to však išlo ťažšie. Schoval som sa za veľký balvan tak aby ma nevideli. Nenapadlo ma v ten moment že ma môžu nájsť vďaka čuchu. Išli po mojich stopách a ja som sa chvel od strachu za balvnom. Šedý vlk naraz zistil kde sa ukrývam a pomaly sa približoval za balvan. Ja som to vycítil a rozbehol sa. Skrýval som sa však za skalou a podo mnou bol štrk. Ako som sa chcel rozbehnúť labou som silno buchol do skaly a tá sa rútila dole rovno na toho šedého vlka. Celého ho pripučila a on v bolestiach umieral. Jeho bratia sa k nemu rozbehli a chceli mu pomôcť no to sa im nedarilo. Sedeli pri ňom v jeho poslednej chvíli. Ja som sa nepozorovane prikradol okolo nich a okamžite utekal za svojou sestrou. Čierny vlk sa za mnou rozbehol a vo svojich zelených očiach sa odrážala nenávisť a túžba po odplate. Utekal som k svojej sestre a keď som sa k nej dostal postavil som sa pred ňu a začal na toho vlka vrčať. Vôbec sa ma nezľakol a ja som už vedel čo bude nasledovať ďalej -zabije ma. Keď bol odo mňa len pár skokov došla mi na pomoc Bonti. Neviem ako sa tam dostala ale dodnes som jej za to vďačný. Preskočila ma a dala sa do súboju s čiernym vlkom. Bojovali o svoje holé životy zatiaľ čo ja som sa na nich pozeral z diaľky. Ľahol som si vedľa svojej mŕtvej sestri a zavrel oči. Dúfal som že to čo sa v ten deň stalo sa nejako vyrieši. Bonti nakoniec toho vlka porazila a on sa so stiahnutým chvostom rozbehol preč. Na svojej srsti mala veľa zranení no nadávala najavo že ju niečo bolí. Podišla ku mne a ňufákom do mňa jemne udrela. Malo to znamenať: poď je čas ísť. So slzami v očiach som jej príkaz splnil a vrátil sa do tábora. Čo nasledovalo si asi viete predstaviť. Indigo je teraz vo hviezdach a ja verím že to vďaka nej som prežil až do teraz. Chcel by som aby sa vrátila ale nejde to. A vy moji učni nemusíte smútiť pretože svojho brata ešte uvidíte." dokončil svoj príbeh Johr a jeho učňom sa do očí znovu dostali slzy. Astra, odvážna a múdra vlčica sa tak ako vždy chcela spýtať niečo čo ju veľmi zaujímalo.
"A kedy ho uvidíme?"
"Vo vašich snoch sa vám bude ukazovať váš brat a možno aj veľa iných vlkov. Neplačte učni, neplačte. Je už dosť neskoro takže choďte spať, zajtra nás čaká stopovačka." povedal ich učiteľ a ňufákom do nich drgal. Oni sa pomaly vybrali k Malým skalám kde bývali. Johr tam býval tiež a tak mali cestu spoločnú. Keď si ľahol neustále myslel a svoju sestru a jej osud.
Tak ahojte, ako sa vám táto časť páčila? Bola hrozne dlhá (3700 slov-približne). Môj nový rekord. Nezabudnite ju podporiť votom a uvidíme sa pri ďalšej časti. Ahoj!