Prešiel týždeň a každý už zabehol do nového režimu. Nikto už ani len nespomenul meno, ktoré by sa týkalo starých udalostí. Stále sa ochladzovalo čo hovorilo že zima len začína. Vločky veľké či malé padali z oblohy, ktorá bola celá pokrytá šedými mrakmy. Johr a jeho učni boli vonku na love. Podľa Johra to bol čas aby sa mladé naučili loviť, alebo aspoň plížiť. Johra veľmi začalo znervózňovať keď upriamil svoj zrak na šedú oblohu z ktorej bez prestania snežilo. Jeho učni chodili za ním ako husičky za svojou matkou. Ako išli cez husté záveje snehu začal Johr veriť a čo zacítil ho ešte viac znepokojilo. Ucítil totiž pach rosomáka, ktorý bol na love. Podľa pachy tiež zistil ze bol hrozne namosúrený zo svojho hladu. Čo najrýchlejšie sa musíme dostať do nejakého úkrytu. Zaumienil si Johr a dal chvostom signál aby išli rýchlejšie. Jeho učňom, ktorý boli dosť mladý a už boli strašne unavený sa vôbec nepáčilo že musia ísť ešte rýchlejšie. Tak si len vzdychli a ďalej nasledovali svojho učiteľa. Išli po neľútosnej planine, na ktorej ešte viac fúkalo. Roni, ktorý bol zo všetkých vĺčat najmladší v silnej fujavici neudržal svoju rovnováhu a spadol do snehu. Jeho brat Rry, ktorý išiel pred ním sa otočil a snažil sa ho povzbudiť k pohybu.
"Ja už ďalej nemôžem braček." potichu povedal a ležal v studenom snehu. Rry sa však len tak ľahko nedal a ľahol si vedľa neho aby ho zohrial. Johr si však tejto veci nevšimol a ďalej pokračoval v ceste keď v tom uvidel niečo čo ho veľmi potešilo: pláň sa končila, začínal ihličnatý les a v tom lese sa pod snehom ukrývala malá jaskynka. Johr sa šťastne rozbehol do jaskyne a keď k nej dobehol, čo trvalo dlho kvôli snehu šťastne štekol ostatným aby čo najrýchlejšie pribehli. Prvá dorazila Flóra, potom došiel Squar, Astra a tú nasledovala Jeni. Malí učni si vedľa seba poľahali do malej jaskyňe a ihneď zaspali od vyčerpania. Počkať, kde sú ostatný? Povedal si znepokojúco v duchu Johr a pozrel sa von z malej jaskyne, kde videl len sneh, ktorý neuveriteľne rýchlo padal na zem. Okamžite vykročil jednou labkou na sneh, ktorý bol mimo jaskyne a šiel po už dobre zasnežených stopách, ktoré tam predchvíľou zanechal. Začal volať mená svojich stratených učňov no nič sa neozývalo. Vetril všade navôkol no nezacítil nič okrem studeného mrázu a snehu,ktorý mu padal všade na telo. Začal behať no rýchlo prestal pretože ho veľká vrstva napadaného snehu spomalila. Naposledy beznádejne zavolal ich mená a čo ho veľmi prekvapilo bolo keď započul známy hlas. Okamžite sa rozbehol po tom smere kadiaľ zvuk išiel a keď tam konečne dorazil uvideľ kôpku snehu, z ktorej vykukoval malý šedý ňufák. Rýchlo odhrabal sneh a uvideľ dvoch šedých vlkov, ktorý sa k sebe túlili aby im nebola zima, ktorá im určite bola. Johr ich oboch zobral za šiju a niesol do jaskyne, ktorá nebola ani tak ďaleko ako sa zdalo. Malých učňov potom položil vedľa ostatných a sám si vedľa nich ľahol tak aby videl von na snežú krajinu. Malý Rry, ktorý ležal vedľa svojich súrodencov sa na neho potom vďačne usmial a snažil sa zaspať. Johr potom svojich učňov napodobil a spolu spali až do večera. Johr sa zobudil ako prvý a svojimi gaštanovo hnedými očami sa pozrel von na zasneženú krajinu. Neustále zúrila fujavica a začínala noc. Johrovi sa na tvári objavili znepokojenie a strach. Čo by sme mali asi urobiť? Pýtal sa sám seba Johr a zahľadel sa na svojich učňov. Jedného po druhom začal budiť a keď zobudil väčšinu povedal im toto:
"Vonku neustále zúri fujavica. Neviem čo by sme mali robiť." Ako to povedal jeho učni sa na neho vystrašene zahľadeli. Teda aspoň väčšina pretože Roni, ktorý v tedy spadol do snehu stále ležal s nepríjemným pohľadom na tvári. Jeho brat Rry do neho nosom jemne búchal ale Roni sa stále nezobúdzal. "Asi je potom čo sa dnes stalo chorý, Ozi a Valu budú vedieť čo majú robiť." Povedal Johr keď uvidel dvoch malých šedých bratov. Hlavu potom otočil smerom von a svoj zrak upriamil na zasneženú krajinu. Ustarostene potom povedal: "Musíme ísť." Do tlamy si potom zobral Roniho a vykročil z jaskyne do fukavice. Jeho učni ho nasledovali a keď aj oni vykročili na sneh znovu si rozpomenuli na svoju púť. Johr sa snažil čo najrýchlejšie dostať svojich učňov do tábora ale fujavica mu v tom statočne bránila. Ako predtým aj teraz za ním učni chodili ako husičky za svojou materou a neobracali hlavy dozadu. Fujavica stále silnela, sneh sa miešal s vetrom a veľké záveje snehu sa objavovali všade navôkol. Nebolo počuť nič iné ako zvuk hvízdajúceho vetru. Keď Johr prestával dúfať, a jeho nàdej kládla na bod mrazu naposledy upriamil svoj zrak a jeho hnedé oči uvideli niečo čo nečakali. Pláň sa končil a začínal les, za ktorým sa rozprestieral tábor. Svorka, je nablízku. Pomyslel si Johr a na jeho tvári sa objavil malý úsmev, ktorý sa však rýchlo vytratil. V lese sa išlo oveľa lepšie i keď tam stále silno fúkalo bolo to lepšie ako na otvorenom priestranstve. Neustále cestovali krajinou keď v tom Johr zacítil známi pach, pach priateľa. Čoskoro k nemu dobehol Zen a obtrel sa o jeho šedý kožuch, ktorý bol celkom pokrytý snehom. Ako sa tak vítali z nejakého úkrytu na nich vyskočil vyhladovaný rosomák. Oči mal krvavo červené a hrubý hnedý kožuch. Silné a dlhé pazúre sa mu zarývali hlboko do snehu a jeho mocné očné zuby boli vidieť už z diaľky. Učni sa vystrašene schovali za svojho učiteľa pretože nikdy predtým také zviera nevideli. Rosomák zrazu vyskočil na Johra a ten od prekvapenia pustil Roniho na zem. Malý učeň sa triasol na studenom snehu a drkotal zubami. Johr a rosomák bojovali na život a na smrť. Rosomák zviera podobné lasici a medveďovi zároveň bol silný protivníkom aj pre vlka. Sám totiž dokázal skoliť aj dvesto kilového jeleňa v dobrom veku a žiaden problém mu nerobilo bojovať s vlkom. Johr nebol však v tejto chvíli normálnym vlkom ale jeho temperament a odvaha bojovať o životy svojich učňov sa dala merať s vlčicou, ktorá chránila svoje mladé. Zen bol týmto útokom veľmi zarazený ale vedel čo má sparavit, dostať učňov do bezpečia tábora a potom pomôcť svojmu priateľovi. Rýchlo podišiel k Ronimu a vzal ho za šiju. Ňufákom potom jemne buchol do učňov a dal signál nech ho nasledujú.
"Tábor nie je ďaleko, nasledujte ma!" Prikázal Zen a ďalej bežal zimnou krajinou, ktorá stále prežívala silnú fukavicu. Čoskoro aj dobehli do tábora kde Zen rýchlo zabehol do lieciteľského úkrytu a na jedno z lôžok položil malého učňa. Valu a Ozi, ktorý medzi tým spali sa na zvuk prichádzajúceho vlka zobudili a prekvapene hľadeli na to čo im Zen doniesol. On bez slova odišiel von a rozbehol sa svojmu priateľovi na pomoc. Keď sa tam však dostal uvidel len Johra ako pritlačil rosomáka na sneh a chystal sa mu udeliť poslednú ranu. To však neurobil a namiesto toho iba cvakol zubami pred jeho zrakom a povolil stisk. Rosomák toho ihneď využil a rozbehol sa preč, vedel že si aj niekde inde a ľahšie dokáže zaobstarať potravu. Johr sa šťastne usmial na svojho priateľa a hlavou sa ho dotkol tej jeho. Potom sa o neho iba obtrel a utekal do tábora kde išiel rovno k učňom. Pretože stále zúrila fujavica všetci vlci ostali v tábore a radšej nevychádzali zo svojich úkrytov. Johr potom rýchlo zabehol k Valu a Ozimu kde im potom všetko povysvetľoval. Roni, ktorý stále ležal na suchej tráve a machu mal zavreté oči s nepokojným pohľadom na tvári. Občas mykol labkou alebo sa zamračil ale ináč nevidal žiaden zvuk či iný pohyb. Keď mu Valu niesla misku a dávala mu ju tak že sa jeho tlama už dotýkala vody Roni sa vôbec nepohol aj keby mu Valu strčila hlavu do studenej vody.
"Bude v poriadku?" spýtal sa Johr a s vyzvedajúcim pohľadom sa pozrel na Valu a Oziho. Ozi len jemne pokrútil hlavou a povedal:
"To uvidíme až ráno ale budeme robiť všetko čo môžeme." povedal Ozi anotočil sa smerom k Ronimu a tíško hovoril: "Na nič nereaguje, vyzerá to na teplotu. Pravdepodobne prechladol. My tu vonku nič nezmôžeme ak si sám neporadí ako prvý." Johr sa potom so zveseným chvostom potichu vytratil z liečiteľského úkrytu a mieril si to k svojmu obydliu. Tak ako Zen a ostatné delty aj on spal pod balvanmy, ktoré mu vytvárali akýsi príbytok a úkryt pred zlým počasím. A v ejto fujavici to bol veľmi výtaný úkryt. Johr si ľahol pod balvany a v tichu zaspával.