Lietadlo letelo o 11:45. Fakt sa nepýtajte ako sme vztávali na šiestu keď som sa do postele dostala okolo tretej. Fakt diki Hope. Na letisku sme boli načas. Niečo sme si ešte nakúpili. Ale inak som to prespala. V lietadle sme mali 11 hodín letu. Z toho sme sa 5 hodín učili. A ďalšie 2 tiež. Potom som to prespala ale stále som nevedela kam to letíme. Viem že sme ešte v Afrike prestupovali. Bolo mi dosť zle. Ja som bola strašne ospalá a Hope bola ako znovuzrodená. Po učení sme mali pauzu. Škola bola jediná čo mi nechýbala.
▪▪▪
Prestupovali sme na také malé lietadlo a veľmi by som nedala ruku do ohňa že by to preletelo len z Viedne do Bratislavy. Ale tak nič iné nám nezostávalo len nastúpiť. Boli to ďalšie tri hodiny. Pilotská kabína nemala ani dvere. A nikto okrem nás v tom lietadle nebol. A nie nebolo to súkromné lietadlo. A to že tam neboli ľudia mi nezvestovalo nič dobré. Sedadlá boli v dvoch zástupoch. V jednom boli sedadlá po jednom a v druhom po dvoch. Ja som si sadla s Hope. A Jack s Thomasom sedeli každý zvlášť. Keď nám niekto rozkrútil vrtuli dala som Hope kontrolnú otázku:
,,Nebojíš sa? Lebo ja hej,"len sa pousmiala asi ma ani nepočula. Keď sme vzlietavali pevne som zmáčkla Hopinu ruku. Ale vzlietli sme to je podstatné. Ako náhle sme vzlietli posadali sme si každý do uličky aby sme mohli kecať. Prvý zalomil Jack. Potom učiteľ Jonathan. Ja som šla tiež spať teda som sa iba tak tvárila lebo som vedela že Hope sa páči Thomas a opačne. Chcela som im nechať ,,romantiku" a ,,súkrumie". Ja viem som dobrá duša. Netreba mi ďakovať.
Keď som sa akože zobudila tvarila som sa že nič som nepočula. O niekoľko minút sa zobudil aj Jack. Spal už iba Jonathan. Už sme pristáli čakáme čo sa bude diať. Zatiaľ tu nieje ani net ani signál. Ani neviem kde sme ale ževraj nám ešte všetko upresný Jonathan.