„Arya, žiješ..." slová len vydychoval, hladiac jej pritom tvár. Sotva to cítila, tak jemne sa jej dotýkal. Obával sa, že sa mu stratí pod prstami. Pokúsila sa zdvihnúť ruku, aby sa oslobodila od jeho prstov, ale bola príliš slabá, aby mu odporovala. Celým ramenom jej prúdila bolesť a ostro jej v ňom šklbalo. Počula ho, vedela, že je pri nej, ale len s námahou sa jej podarilo otvoriť oči. Hmlisto zazrela Raymondovu tvár. Mal v nej vpísané obavy a smútok.
„Mala som umrieť v boji." vyhlásila sípavo, stískajúc pritom zuby. Raymond však odmietavo pokrútil hlavou.
„Nie...čo by som bez teba robil?"
„Vrátil by si sa domov. Už nikdy by si nevkročil na saskú zem.Patríš do Normandie, tak ako ja patrím sem." Sama nevedela o čom ho chce presvedčiť.Vo svojej hĺbke totiž vedela, že ho nepresvedčí o pravde svojich slov.
„Doma som tam, kde si ty, Arya. Pochop to už..." snažil sa ju zlomiť. Teraz, keď bola slabá, mal šancu presvedčiť ju o svojej láske. Bože, veď sa skoro zbláznil, keď sa dozvedel, že je mŕtva. Ako môže pochybovať o pravosti a čistote jeho citov.
„Nie, ja nie som žena pre teba, Raymond. Príliš milujem slobodu." namietla a zasmiala sa, ale pri pohybe hrudníka sa jej tvár skrivila bolesťou. „Keby ma zabili, umrela by som slobodná, s pokojom v duši, vyrovnaná...Ty si mi tú možnosť vzal."
„To nie ja som ťa zachránil..." vyriekol po chvíľkovom zaváhaní.Túžil ju presvedčiť o tom, že to bol on, kto ju niesol domov, ale v poslednej chvíli sa zháčil a povedal pravdu.
„Tak potom kto?" podvedome sa vypäla na vankúši, ale prudká bolesť ju stiahla späť. Zamračil sa, keď videl akú bolesť prežíva. Zdvihol ruku, chcel ju pohladiť, ale zháčil sa. Vedel, že by to neprivítala.
„Harold," pokrčil plecami a videl prekvapenie v jej očiach. Zalapala po dychu. Prečo to urobil? Vedel predsa, že by si želala radšej umrieť, ako sa dívať na potupnú záhubu jej zeme.
„Odíď, Ray..." oslovila ho tak, ako ešte nikdy a on sa pri počutí svojho mena z jej úst nebadane zachvel.
„Chcem ostať s tebou." dotkol sa jej prstov a nežne ich zovrel, ale ona sa vyšmykla a pozrela naňho pohľadom, ktorý nepripúšťal námietky.
„Potrebujem byť sama. Necítim sa dobre." povedala a on sa stiahol. Postavil sa na nohy a prv než sa otočil vryl si ju do pamäti bledú a zranenú. A predsa v nej našiel tú nezlomnú hrdosť a silu. Vyšiel z miestnosti a zanechal ju samú s nelichotivými myšlienkami. Uvažovala nad tým aké by to bolo, keby panstvo zanechala bez ochrany, bez dediča. Bolo by porazené? Porazia ho aj keď na ňom bude. A možno by Raymonda uznali svojim pánom. Aj keď o tom pochybovala. Jej ľud bol hrdý. Radšej by pozdvihli svoje meče a bojovali do poslednej kvapky krvi proti dobyvateľom.
Obrátila tvár k úzkemu obloku. Videla sivú oblohu, z ktorej sa onedlho iste spustí dážď. Leto čo nevidieť skončí a ona si ani len nechcela predstaviť akú skazu so sebou prinesie jeseň... Veď o rastúcej armáde Williama Dobyvateľa, ktorá mala odstrániť anglosaskú šľachtu zo zeme, ktorá im patrila stáročia, sa už teraz šírili hrôzostrašné chýry.