Larry Stylinson - One Shots

Hey Angel

Bol začiatok novembra a v prázdnych uliciach Londýna začínala byť palivá zima. Mladému chlapcovi, ktorý bol situáciou nútený trpieť pobytom na ulici na špinavej zemi, už začínali mrznúť prsty. Žil takto už niekoľko mesiacov, no teraz to videl veľmi zle. Bol vychudnutý, poriadne sa nenajedol už niekoľko týždňov. No na tom mu nezáležalo, bol presvedčený, že túto zimu zomrie. Smola sa mu lepila na päty a skutočne si myslel, že to nezvládne. Už tretí deň nič nejedol, mrazivé teploty prišli tento rok skôr než obyčajne a dokonca pociťoval, že je chorý. Lenže lieky ani doktora si nemohol dovoliť. Nemohol si dovoliť ani poriadne oblečenie, bol rád za tie staré potrhané kúsky oblečenia čo ho zahaľovali. Mal aj malú špinavú deku, ktorá moc nehriala, ale bez nej by mu bolo ešte horšie.

Tma padala na veľký Londýn a kučeravý chlapec sa prechádzal. Snažil sa ignorovať všetky tie znechutené a ľútostivé pohľady. Mal čerstvých osemnásť a už na ulici. Niet divu, že chlapec každú noc plakal do svojej šedej deky. Obzrel sa na oblohu kde sa začali objavovať malé hviezdy, vždy mu prišli čarovné. Keď bol malý, myslel si, že hviezdy sú svetielka radosti a šťastia, lenže jeho tieto dve veci už dávno opustili. Bol v tak zúfalej situácii, ako by mohol byť šťastný. Bál sa každého dňa, nevedel čo sa stane zajtra a či ráno vôbec otvorí svoje smaragdové oči, ktoré sa kedysi ligotali. Bál sa všetkých tých ľudí, niektorí vyzerali vážne desivo, niektorí na neho pokrikovali. Nemal rád takých ľudí.

Hlavu zvesil naspäť dole a zahľadel sa na svoje roztrhané topánky. Už čoskoro mi zamrznú nohy, super, pomyslel si. Usadil sa na opustenú lavičku v zadnej časti parku, rád na toto miesto chodieval pretože mu do duše vlievalo akýsi pokoj. Bola tu jedna možnosť, ktorá by ho zachránila. Mal by strechu nad hlavou, nemusel by žobrať, dostával by najesť, bol by v teple a to všetko len za nejaké pomocné práce. Vedel o takýchto centrách, lenže sa tam bál ísť. Hovorilo sa o týchto miestach veľa vecí. Navyše tam bolo strašne moc ľudí a to sa Harrymu moc nepáčilo. Nemal rád veľké davy, vždy sa toľkých ľudí bál.

Prešlo niekoľko dní, jeho zdravotný stav bol každým dňom horší a horší, no stále sa do centra bál ísť. Išiel cez námestie okolo krásnej fontány keď mu žalúdok dal vedieť, že už dlho nič nedostal. Pár krát sa to zopakovalo až sa Harry musel chytiť za boľavé brucho v bolestivom kŕči. Všetko stále naznačovalo krutej pravde, že táto zima sa mu stane osudná. Začal premýšľať, nebude to predsa len lepšie? Presviedčal sa, že bude na lepšom mieste bez všetkej tej bolesti a problémov. Nakoniec však dospel k záveru, že sa smrti až moc bojí. Od momentu čo sa z neho stal bezdomovec, sa bál veľa vecí.

Prešiel asi ďalší týždeň, keď sa rozhodol postaviť strachu a vydal sa do centra pre ľudí bez domova. Nevedel, či mu žalúdok skrúca v bolesti z nervozity a strachu alebo z hladu. Prešiel pred bránu, kde si jeho utrápenú tváričku všimla jedna pracovníčka, ktorá sa s ním hneď dala do reči. Zatiaľ to vyzerá fajn, pomyslel si. Pani ho doviedla do veľkej budovy, vypísal niekoľko papierov a už mu ukazovala jeho novú izbu. Všetky informácie hovorila príliš rýchlo a Harryho hlava to nestíhala všetko pobrať. Bol unesený z tepla a vône tohto miesta. Cítil sa ako v paláci, aj keď to bola jedna zo starších budov mesta. Z príhovoru pani z recepcie sa dozvedel, aká práca ho tu čaká za poskytnutie bývania. Za pár minút za ním prišla znovu staršia pani z dvora so slovami, že bude obed. Harry pracovníčku nasledoval do jedálne kde rozvoniavala čerstvo uvarená teplá polievka. Harry si pripadal ako vo sne.

Keď sa dostal na radu na skvelo vyzerajúcu polievku, jeho zelené vyhasnuté oči sa stretli s modrými. ,,Ahoj, ty si tu nový?" spýtal sa o trochu vyšší brunet, ktorý nakladal polievku. Kučeravec nesmelo prikývol a stále nedokázal odtrhnúť pohľad od jemnej pokožky jeho tváre. Všetky rysy a črty jeho tváre Harrymu prišli dokonalé. Bol očarený a až príliš sa hanbil niečo povedať. ,,Som Louis, chodievam sem na brigádu," usmial sa na neho ako zistil Louis a natiahol k nemu ruku. ,,Harry," pípol potichu zelenooký a opatrne chytil ruku druhého chlapca. Louis sa široko usmial, od Harryho dostal len slabý plachý úsmev. Harry sa aj s miskou usadil na jednom z voľných miest a začal jesť. Bolo to pre neho ako rozprávka, cítil sa ako na horskej dráhe. Bol to úžasný pocit cítiť po tak dlhej dobe teplé jedlo.. A ešte tak výborné jedlo. Keď bol asi v polke misky, sadol si vedľa neho Louis. ,,Ahoj," povedal znovu veselo. Harry sa na neho usmial a vložil si ďalšiu lyžičku do úst. ,,Vypadáš ako fajn chalan, čo keby sme sa spoznali?" navrhol starší a Harry na to len prikývol. ,,Tak fajn, moc toho nenahovoríš, že? Tak začnem ja, mám dvadsať rokov a diaľkovo študujem vysokú školu. Celým menom som Louis Tomlinson a mám päť sestier a jedného malého brata. Čo ty?"