Larry Stylinson - One Shots

Don't forget where you belong

Bolo to už šesť mesiacov od nešťastného okamžiku, ktorý zmenil mladému páru život od základov. Bol to už pol rok čo kučeravý chlapec nedobrovoľne musel zmeniť svoju rutinu a odvtedy každý deň po práci navštevuje nemocnicu. Jeho priateľ, Louis, mal pred pol rokom nehodu a doteraz sa neprebral z kómy. Harryho dni vyzerajú rovnako. Ráno ide do práce odkiaľ sa ponáhľa do nemocnice kde celé poobedie presedí pri nehybnom tele svojho priateľa, okolo piatej mu zavolá matka aby sa spýtala ako sa Harrymu darí, po skončení rozhovoru sa chlapec znovu rozplače a pozoruje zatvorené oči Louisa s nádejou, že sa konečne otvoria. V nemocničnej izbe sedáva až do neskorých nočných hodín a domov ide unavený, s červenými očami od plaču plný smútku a zúfalstva. Cez víkend býval pri Louisovi dlhšie než v pracovné dni. V sobotu príde už ráno a opäť len pozerá s nádejou na svojho priateľa, vždy okolo desiatej príde ich kamarát Liam s ktorým sa chvíľu rozpráva. Na obed chodieva so svojou sestrou vždy do tej istej reštaurácie, niekedy sa pridá aj Harryho kamarát Niall. Následne sa znovu vráti do nemocnice a trávi čas pri Louisovi. V nedeľu si dovolí pospať si dlhšie, o desiatej pred obedom ide ku Louisovej mame na návštevu. Rozumejú si a vždy sa dobre porozprávajú, tak nejak vzájomne chápu aká ťažká situácia to pre nich je. Na obed ide ku svojim rodičom a následne opäť do nemocnice. Pravidelne Louisovi nosí kvety, pre prípad, že by sa zobudil. No stále nič. Už dlhých šesť mesiacov sa nič nezmenilo a Harry sa zasekol v stereotype. Predtým, pred tou autonehodou mal Harry zábavný život, dalo by sa povedať. Stále sa smial a s Louisom spolu trávili všetok čas. Vymýšľali rôzne výlety a aktivity, ktoré by mohli zabaviť ich detské mysle, ktoré sa začínali nudiť. Na terajšieho Harryho by Louis pyšný nebol, to si myslel zelenoočko. Niekedy si pripadal naivný, lenže musel mať nádej, nádej bola to jediné, čo mu ostalo. Musel veriť, že sa Louis prebudí a on konečne uvidí tie krásne oči farby letnej oblohy, konečne bude počuť ten sladký hlások, konečne bude jeho Louis v poriadku. Harry bol nešťastný a nikto v jeho okolí s tým nič nemohol urobiť.

Bol akurát jeden z tých horších dní a Harry opäť sedel na nepohodlnej stoličke vedľa postele na ktorej spala jeho láska. Väčšinou niečo rozprával, ale tento raz bol ticho a snažil sa utlmiť aj svoje srdcervúce vzlyky. Človek by povedal, že po toľkých mesiacoch to vzdá, alebo aspoň nebude plakať pri každej myšlienke na malého bruneta, ale nie, toto nebol Harryho prípad. Harry bol odhodlaný nikdy to nevzdať rovnako silno ako boli jeho city odhodlané plakať vždy pri spomenutí mena Louis.

Zrazu, akoby sa stal zázrak, pocítil na ruke pohyb. Vo svojej dlani zvieral tú Louisovu menšiu, muselo sa mu to zdať, hovoril si. Lenže pocítil to znova. Zaslzeným pohľadom skenoval bledú tvár, niekoľko minút sa nič nedialo a Harry už si začínal myslieť, že je paranoidný. Lenže brunet zrazu zažmurkal dlhými mihalnicami a pomaly pootvoril oči, nie úplne kvôli nezvyku na svetlo. ,,Lou?" spýtal sa uplakaný Harry a pohladil mierne zmäteného Louisa po tvári. Ako odpoveď dostal ďalšie zažmurkanie a úplné otvorenie dvoch modrých oceánov. Harry bol šťastím bez seba, rýchlo svojho priateľa objal, pevne a láskyplne, tak neskutočne mu chýbal. Vybehol z miestnosti kde zavolal sestričku ktorá priviedla doktora. Pri vyšetreniach musel byť Harry na chodbe, tam len s úsmevom sedel a počúval vlastný dych. Nikdy nebol šťastnejší. Stále si v hlave opakoval vetu, Zobudil sa, môj Lou je späť. Úsmev, ktorý sa mu na tvári objavil po veľmi dlhej dobe, spolu s jamkami v lícach zdobili jeho tvár a nechceli zmiznúť. Prečo by aj chceli, že?

Po niekoľkých minútach prišiel doktor, no jeho výraz tváre nevyzeral najlepšie. Zlé správy, pomyslel si vystrašený Harry. ,,Pán Styles, mám pre vás dve správy. Dobrá je, že pán Tomlinson je v poriadku, budeme si ho tu musieť chvíľu nechať na pozorovaní, ale inak je skoro ukážkovo zdravý."

,,A tá zlá správa?" spýtal sa s obavami Harry zatiaľ čo jeho úsmev klesal.

,,Vás priateľ utrpel stratu pamäti. Dobré na tom je, že nemusí byť trvalá no ani to sa nedá vylúčiť. Po vyšetreniach sme zistili, že posledné spomienky sú zo strednej školy a Vás si bohužiaľ nepamätá. Bol celkom zmätený, mali by ste mu ísť vysvetliť kto ste. Rozprávanie spoločných zážitkov, nejaké spoločné fotky alebo už len vysvetlenie čo sa dialo mu môže veľmi pomôcť." Po slovách doktora sa Harrymu oči naplnili slzami a s obavami sa odobral do tak známej nemocničnej izby, kde sa teraz nachádzal jeho priateľ, ktorý si na neho nanešťastie nepamätá.