Larry Stylinson - One Shots

End of the day

14:03

,,Louis! No tak! Zdvihni tu svoju veľkú riť a poď mi pomôcť. Nič doma nerobíš, hneď ako prídeš z brigády si len ľahneš do postele alebo na gauč a spíš až do večera kedy sa osprchuješ a opäť ideš spať! Čo je s tebou zle?!" počul som hlas svojho otca. Zrak smerujúci na moje bosé chodidlá som mal rozostrený vďaka slzám. V poslednej dobe je to veľmi ťažké. Je toho na mňa veľa a psychické problémy, ktoré moja rodina statočne ignoruje mi tiež moc nepomáhajú. Celé dni počúvam samé narážky na moju osobu a vďaka tomu držím len na úbohom vlásku. Život sa mi rúti pred nosom.

,,A-ale ja som unavený," šepnem plný strachu, akú reakciu dostanem. ,,Keď tú brigádu nezvládaš, mal by si s tým seknúť a konečne by si na niečo aj bol." So sklopenou hlavou prikývnem a vydám sa hore schodmi do svojej izby. Mal by som konečne upratať. Neustlaná posteľ bije do očí, oblečenie všade po zemi a školské pomôcky po celom stole, celkom irónia vzhľadom na fakt, že sú letné prázdniny. Ako vždy len mávnem rukou, je mi ten bordel fuk, a hodím sa tvárou do postele. Nechám slzám voľný priebeh a opäť mi v hlave kolujú nebezpečné myšlienky na samovraždu. Bolo by mi tak skvelo, keby jednoducho.. nie som. Žiadne problémy. Nemusel by som riešiť nič. Žiadny falošný priatelia, žiadna únava, žiadna blížiaca sa škola, žiaden neporiadok v izbe a hlavne žiadna bolesť a prázdnota, ktorá ma posledné dni napĺňa. Tie myšlienky ma ukludnia, už mi je jedno, či sú takéto myšlienky normálne, viem že potrebujem pomoc. Otočím hlavu k šuplíku, v ktorom ukrývam žiletku.

Chcem to znova?

Áno.

Sľúbil som si, že prestanem..

Ale teraz to moc bolí, potrebujem pomôcť.

Držím už dva mesiace.

Nemáš šancu s tým niekedy prestať.

Ale ja sa vážne snažím.

Takýmto tempom za pár mesiacov naberieš odvahu sa aj zabiť, nie že rozmýšľať či sa rezať alebo nie...

To je pravda.

No vidíš.

Ale ja nechcem.

A čo teda chceš?

Nebyť.

Chceš to znovu zažiť, vidieť krv prúdiť z tvojej ruky.

Áno.

Tak v čom je problém?

Je to moc ďaleko..

Zapnem si hudbu aby som utíšil hlas v mojej hlave. Nechce sa mi ani pohnúť. Moja depresia naberá obrovských rozmerov. Znovu začnem plakať, nerobím nič iné, iba sa ľutujem, som hrozne sebecký človek.

16:14

,,Louiiiii," vtrhne mi do izby malá Daisy a zvedavo po mne pokukuje. Neodpovedám. ,,Prečo znovu plačeš?" spýta sa ma nevinne. ,,Neplačem," aj to sedem ročné dieťa vidí, že je niečo zle. ,,Čo sa ti stalo? Povedzzzz," pretiahne schválne. Začnem plakať ešte viac. ,,Povedz Lou," znie zúfalo. ,,Nič mi nie je DaiDai, dobre? Nechceš sa ísť teraz hrať s Phoebe?" po mojich slovách odíde a ja prepadám samote.

17:39

Zídem do kuchyne, mal by som sa najesť, celý deň som skoro nič nejedol. Otvorím chladničku ale zápach jedla mi prevráti žalúdok a tak sa rozhodnem večeru opäť vynechať. Snažím sa odísť skôr ako si ma niekto všimne, ale bohužiaľ mi osud nepraje. ,,Louis! Nie je možné že ťa aj vidím, čo sa stalo že si vyšiel z izby?" zasmeje sa moja starká. Ja len zatrasiem hlavou a kývnem plecami. ,,Človek ťa vážne vôbec nevidí. Zase ideš jesť? Kedy namiesto toho už začneš cvičiť? Pozri aké máš bruško." Rýchlo zažmurkám aby sa slzy nedostali spod viečok a pozriem sa na svoje spojené ruky. ,,Uhmm." Stará mama si sadne na stoličku a poprosí ma o kávu. Znovu tu bude dlho, prejde mi hlavou. ,,Hrozne sa hrbíš, mal by si si nájsť nejaké cviky na chrbticu," počujem za sebou kým nastavujem kávovar. ,,Uhm," radšej sledujem zrnká kávy, ktoré dosypujem do nádobky. ,,Učíš sa s Lottie? Veď sa pozri aká je, stále len za chalanmi chodí, stále je niekde s kamarátkami, kašle na školu. To čo z nej bude," nesúhlasne zakrúti hlavou. ,,Starká, Lottie má štrnásť rokov, keď si vie nájsť frajera, vie sa aj naučiť pár slovíčok na nemčinu," obraňujem ju opäť. ,,No ale ona na to kašle, to si s ňou musíš ty sadnúť a učiť ju to." Ďalej radšej nevnímam a len prikyvujem. 

18:24

Konečne sa vraciam do svojej izby. Beriem si veci na spanie a mierim do sprchy, potrebujem si vyčistiť hlavu zo všetkých tých rečí. ,,Lou zlatko, nezabudni zajtra ideme do mesta nakupovať veci do školy, prázdniny za chvíľu končia, dobre?" upozornila ma mama ako som kráčal dolu schodmi. ,,Jasné mami," odpovedám automaticky bez toho aby som si uvedomil, že zajtra mám ísť vonku s Niallom, mali sme riešiť moje problémy ohľadom Zayna, správa sa ku mne strašne, veľmi sa zmenil čo sa zamiloval do jednej našej spolužiačky. To mi tiež pripomína, za týždeň začína školský rok, ďalší problém na krku. 

19:01

Sadnem si na svoju posteľ a opriem sa o stenu, je mi jedno, že mám ešte mokré vlasy. Pustím si hudbu a nechám myšlienkam voľný priebeh. Je strašné, ako ma v poslednej dobe ukľudňuje jedine myšlienka na to, že budem mŕtvy, aj keď neviem kedy to konečne príde, ale rád si predstavujem ako sa to deje. Kedysi som hovorieval, že nie som schopný sa zabiť sám a že to chcem radšej prirodzenou cestou, no dnes mám pocit, že ak sa stane ešte jediná zlá vec, urýchlim to a postarám sa o to sám.  Z myšlienok ma prebudí chrapľavý hlas : ,,Počuješ ma?" Otočím hlavu a uvidím krásneho kučeravého chlapca, nikdy predtým som ho nevidel. ,,Jasné," odpoviem. ,,Uhhh konečne," nafúkne líčka. Vyzerá byť o trochu starší než ja. ,,Si tu dlho?" spýtam sa. ,,Dlhšie než si predstavuješ." Myknem ramenami. ,,Ide to s tebou dolu vodou, Lou," povie zrazu. ,,Hm," ani neotočím hlavou. ,,Len tak mimochodom, kto si?" spýtam sa po chvíľke ticha. ,,Niečo ako tvoj strážny anjel," odpovedal. ,,To je dosť cool," priznám. ,,Smiem vedieť tvoje meno?" napadne mi zrazu. ,,Harry." 

20:38

,,Prečo tu si, Harry?"

,,Pretože dnes pôjdeš so mnou."

,,Ako to myslíš?"

,,Uvidíš."

Harry sa pozrel von z okna a ďalej neodpovedal na moje otázky, nechával ma premýšľať o tom.

21:50 

,,Už si na to prišiel?" vyrušil ma chrapľavý hlas z polospánku. ,,Nie som si celkom istý," zívol som si. Harry si ma premeral pohľadom a láskavo sa na mňa usmial. ,,Keď si unavený, pospi si. Ešte máme čas." Prišlo mi zbytočné pýtať sa, tak som zatvoril oči a viac sa uvelebil vo svojej posteli. ,,Čaká nás dlhá cesta, oddýchni si."

23:07

,,Louis," započul som tichý šepot. ,,Vstávaj Lou," opakovalo sa to. Pomaly som otvoril svoje modré oceány a spatril dvoje zelené vysmiate očká. Harry. Ležal som mu na nohách zatiaľ čo on ma hladkal vo vlasoch. ,,Nepamätám si, že by som zaspával na tebe," zamračil som sa zmätene. Na môj dotaz sa iba krátko zasmial, odpovede sa mi nedostalo. ,,Už vieš prečo som dnes tu?" spýtal sa zrazu, stále som mu ležal na nohách. ,,Mal by si to vedieť predtým než pôjdeme." Zamyslel som sa. ,,Kam pôjdeme?" zapozeral som sa mu do smaragdových očí. Boli nádherné. ,,Na miesto bez trápenia a bolesti," odpovedal s úsmevom. ,,Prečo mi nemôžeš proste povedať, prečo si tu? Prečo to chceš vedieť odo mňa?" S povzdychom mi zastrčil prameň vlasov za ucho. ,,Pretože ty vieš, prečo som tu." Zamračil som sa naňho, ako to myslí? ,,S úsmevom vyzeráš krajšie, Lou," zasmial sa a prstom mi vyrovnal vrásku medzi obočím. Musel som sa zasmiať s ním. 

23:47

,,Už vieš?" znovu sa ma pýtal Harry. ,,Myslím, že áno." Harry sa na mňa dlho zapozeral a napokon sa usmial. ,,Presne tak Loui, je tomu koniec." Usmial som sa naňho a pevne ho objal. Prišiel ma zachrániť. 

23:58

,,Je čas," otvoril okno a v momente ukázal na obdiv obrovské, krásne, biele krídla. Načiahol ku mne ruku. ,,A čo moje sestry?" zneistel som. ,,Budeš na ne môcť dávať pozor z hora, budeš ich môcť ochraňovať, neboj sa." Prijal som Harryho ruku a spoločne s ním som sa postavil na okennú parapetu. Pritúlil si ma viac k telu. ,,Bude to v poriadku, nemáš sa čoho báť." Venoval som mu úsmev, Harry prikývol a vydvihol ma do náručia ako princeznú. Trochu som sa zľakol ale takmer okamžite som mu dal ruky za jeho krk a pritúlil som sa k jeho pevnej hrudi. 

23:59

,,Je čas," povedal Harry, ,,pripravený?" Prikývol som a zatvoril oči. Ucítil som ako ma na líčkach škriabe studený nočný vietor, ako mi prehrabuje vlasy a ako s Harrym stúpame k nebesám.

0:00

Louisova matka na popud zvláštneho vnútorného pocitu vstúpi do izby svojho syna. No vo vnútri nájde len prázdne telíčko bez života. Louisove úbohé srdiečko to vzdalo.