Larry Stylinson - One Shots

Loved you first

~Ziam Mayne

Bol jeden z pokojných večerov keď som prišiel zo svojej izby do kuchyne na mamine volanie na večeru. Znovu som myslel na tie nádherné hnedé oči, nemohol som sa toho zbaviť. Vždy keď som ho videl som mal motýliky v bruchu, mal som pocit, že o chvíľu vzlietnem a bol som neskutočne nervózny. Len som dúfal, že si toho nevšimol. Poznali sme sa už dlhé roky a už dlhé roky sme boli najlepší kamaráti. Bol ako moja spriaznená duša. Staral sa o mňa a vždy sme sa spolu smiali. Vážne sme si rozumeli a ja ani neviem ako, som sa do neho zamiloval. Lenže to som nemohol nikomu priznať, rozhodne nie jemu. Na to som nemal odvahu. Bolo ťažké si to priznať pre seba, vysloviť to nahlas bolo až príliš náročné.

Zišiel som schody akurát v moment, kedy moja sestra a zároveň dvojča prišla. ,,Ako bolo vonku zlatko?" spýtala sa mama. ,,Úžasne, mám pre vás skvelé správy," zaradovala sa Veronica. Kým sa Veronica išla prezliecť, pomohol som mame prichystať stôl. Keď sme sa všetci usadili, mama sa zvedavo pozrela na svoju dcéru. Ja som sa pozrel do taniera na svoju porciu špagiet a povzdychol si. Moc sa mi do toho nechcelo, ale vedel som, že on by nebol rád, keby nič nezjem. Vždy bol smutný keď som odmietal jesť alebo som hovoril aký nespokojný som zo svojím telom. Niekedy sa hneval, a to som nechcel. Preto som si prvé sústo vložil do úst a počúval svoju sestru.

,,Od dnes mám oficiálne priateľa," zapišťala nadšene. Venoval som jej prekvapený pohľad a ďalej jedol. ,,Vážne? To je skvelé Veronica," usmiala sa na ňu mama. ,,Kto je ten šťastný?" spýtal som sa tentokrát ja, keď som býval celú dobu ticho, mávali poznámky typu, že sa vôbec nezaujímam. ,,Ty to nevieš, Zee?" pozrela sa na mňa prekvapene. Nechápal som ju. ,,Mal by som?" spýtal som sa. Zvedavo som sa na ňu pozeral, ticho prerušil mamin hlas. ,,Tak už to povedz a nenapínaj nás."

,,Tak dobre, písali sme si už dlhšiu dobu a po niekoľkých razoch čo sme spolu išli von, alebo dalo by sa povedať na rande, dnes sa ma konečne spýtal či s ním budem chodiť." Pri slove rande sa usmievala od ucha k uchu až som mal pocit, že jej roztrhne tvár. Ale prial som jej to, vážne vyzerala nadšene a šťastne. ,,Chceme vedieť meno, no taak.." zatiahla mama s úsmevom a nedočkavo pozrela do Veroniciných hnedých očí, ktoré sa až strašidelne moc podobali na tie moje. ,,Dobre, ale nezľaknite sa. Je to Liam," povedala a moje srdce vynechalo úder. Zabehlo mi sústo v ústach a vyvalil som oči. Následne som sa rozkašlal a keď som opäť popadol dych, neveriacky som sa spýtal : ,,Môj najlepší kamarát Liam?"

,,Áno, poznáš iného Liama?" odpovedala hravo a zasmiala sa. ,,To je skvelé," zašeptal som snažiac sa skrývať bolesť, ktorá sa mi odrážala v očiach aj v hlase. Mama sa ešte veľa vecí pýtala na čo jej Veronica s nadšením horlivo odpovedala, no ja som ich počúvať nemohol. Nedokázal som to. Mojou hlavou prúdilo až príliš myšlienok a až moc som bol zameraný na potlačenie vodopádu sĺz.

Môj Liam. Môj najlepší kamarát do ktorého som sa pred rokmi zamiloval teraz chodí s mojou sestrou. S mojím dvojčaťom. Cítil som, ako sa moje srdce lámalo, cítil som všetku tú bolesť v každom kúsočku môjho tela. Od korienkov vlasov až po končeky prstov na nohách. Bolo mi strašne. Po pár minútach premýšľania a hrabania sa v nedojedených špagetách som s tichým ,,už si neprosím" zaliezol do svojej izby.

Zvalil som sa na posteľ a nechal slzám voľný priechod. Tiekli mi dolu lícami a moje oči nútili nepekne sa červenať. Snažil som sa byť potichu, nechcel som aby niekto vedel že som kvôli tomu plakal. Všetko by bolo v háji. Tak dlho som to tajil a jedným blbým plačom by som všetku snahu zahodil. Zrazu som začal rozmýšľať, čo by bolo, keby mu to poviem? Čo by sa stalo, keby nájdem odvahu a priznám sa mu? Asi by sa na mňa nahneval a už nikdy so mnou neprehovoril, keďže zjavne o chlapcov záujem nemá. Bolo mi na nič. Po pár minútach sa moje vzlyky upokojili a ostali len slzy samovoľne stekajúce po mojej tvári. Asi hodinu som takto ležal na svojej posteli a s prázdnym smutným pohľadom skenoval stenu. Vyrušil ma až zvoniaci telefón. Keď som si všimol meno volajúceho, nevedel som či čakať kým telefón prestane zvoniť alebo hovor zdvihnúť a riskovať že zistí, že som plakal. Pri premýšľaní, čo všetko som mu v tomto zúfalom stave mohol povedať som sa radšej rozhodol, že to predsa len nedvihnem. Mobil som nechal zvoniť pár minút kým to Liam vzdal. Sadol som si a utrel si slzy spod očí. Asi o minútu mi Liam volal zase. Presne som to čakal, vždy sa o druhých staral a teraz isto chcel vedieť, či som v poriadku. Nechcel som ho stresovať, no zároveň som nechcel počuť jeho krásny hlas hovoriaci o mojej sestre.