Videla som Matúša ako... Ako sa bozkával s jednou vysokou blondýnou. Slzy sa mí tlačili do očí no ja som ich nepustila. Ako len mohol? Stáli odomňa tak štyri metre. Nevšimli si ma, no ja som prišla k nim a strelila Matúšovi facku. On mi ju reflexívne vrátil až som cúvla dva kroky do zadu.
"Ako si len mohol!" skríkla som zaslzene. Bolo mi jedno, že na nás všetci čumeli. No on sa nemohol ani na slovo. Pokrútila som hlavou a šla rýchlym krokom do triedy. Hlavu som mala zvesenú aby nebolo vidno moje slzy, ktoré si vytvárali cestičky po mojej tvári. Prišla som do triedy a rýchlo si sadla do lavice. Utrela som si slzy do rukáva.
"Čo sa stalo? Prečo plačeš?" opýtala sa ma Bia.
"Ten hajzel," zamrmlala som si popod nos.
"Matúš? Čo ti urobil?" opýtala sa ja som len pokrútila hlavou. To, že plačem si všimli aj ostatný. Otočili sa Emma a Veronika a prišiel aj Peťo.
"Čo ti urobil?!" zopakovala Bia.
"On.. On.." fňukala som. Nemohla som to povedať.
"On ťa zbil?!" povedal Peťo a ukázal na miesto kde sa mi pomali vytvárala modrina.
"Nechaj to tak," povedala som a utrela si posledné slzi.
"No ja to tak nenechám!" povedal a chcel odísť z triedy. No ja som ho chytila za rukáv.
"Neblázni!" ozvala som sa, "Čo urobíš? Pobiješ sa s ním? Nechcem byť hnusná, ale je od teba tak o pätnásť centimetrov višší a o dosť silnejší. Skončil by si tak akurát s monokľom pod okom."
"A čo? Mám to nechať tak?"
"Napríklad," povedala som.
"No určite," chcel odýsť no ja som zas chytila tentokrát za ruku.
"Prosím!" urobila som psie oči.
"Tak dobre," prekrútil očami. "ale keď sa ťa ešte raz dotkne tak nech si ma neželá," vyhlásil Peťo. Je vážne super kamarát.
Zazvonilo na hodinu. Do triedy vošla učiteľka. Nezasiahla ma tak tá facka ako to, že sa bozkával s niekym iným, no čo s tým narobím Život Dáva Facky.
