Čakám pred Matúšovou triedou. Mal dnes o hodinu viac. No a keď skončí pôjdeme von. Teším sa odkedy sme na Slovensku ešte sme spolu nikde neboli. Ešte minútu... Pár sekúnd... Tri, dva, jedna...
"Crrrrng," rozozvučal sa zvonček a z tried vybehli žiaci. Oprela som sa o stenu vedľa Matúšovej skrinky. Vyšiel z triedy spolu s jeho kamarátmi.
"Ahój," povedal a objal ma. Objatie som mu opätovala.
"Dúfam, že ti to nevadí, ale idú s nami aj moji kamaráti," povedal Matúš.
Čože?! Dúfam, že si robí srandu. Prosím. Povedz, že si robíš srandu. Tak ok asi si nerobí srandu.
"Nevadí," zaklamala som a falošne sa usmiala.
Obul sa a hodil na seba sivú mikynu. .
"Tak kde pôjdeme?" opýtal sa Matúš. Ja som len pokrčila ramenami. Za nami sa ozývali stovky návrhov od Matúšových kamarátov. Nakoniec sme šli na ihrisko. Chlapci začali kecať o ich témach a ja som si sadla na kraj lavičky. Myslela som si, že budeme len mi dvaja. Rada by som videla ako by sa jemu páčilo keby som na neše rande zavolala moje kamošky. Sledovala som autá a dúfala, že ma niekto zachráni. Neskutočne som sa nudila. Rozmýšľala som nad tým, že budem simulovať, že mi volá mama aby som išla domov. Myslím si žeby to prekukli. Tak som si len povzdychla a ďalej sledovala premávku pár metrov od ihriska.
"Postrech!" skríkol Matúšov spolužiak a na mňa dopadla otvorená fľaša vody.
"Tak toto si v piješ!" okríkla som ho a mokrá sa postavila z lavičky.
"No už nevypijem, voda sa rozliala," povedal a ušklebil sa.
Začala som ho naháňať s on hneď ako to spozoroval začal predomnou utekať ostatný sa smialy a medzi nimi aj Matúš. Po troch minútach som to nevládala a sadla si mokrá a zadychčaná opäť na lavičku. Urazene som sa ňho pozrela prikrčila som si nohy k brade bola mi dosť zima.
Matúš si dal dole mikynu a preveril ju na mňa zo slovami "vidím, že ti je zima Zlatko." Že Vraj zlatko.
Urazene som prekrútila očami,ale mikynu som si obliekla. Pošuškal niečo ostatným kamarátom, ty prikývli. Čo zasa chystá? Akurát dobehol ten debil čo ma oblial.
"No čo? Už nevládzeš?" povedal no zrazu ho všetci obliali vodami čo mali na pitie on zahrešil a ja som vybuchla smiechmi. Takto sme tam sedeli bavili sa a kecali.
"Koľko je hodín?" opýtal sa tuším Erik.
"O desať minút pol deviatej," povedal Oliver.
"Čo?" skoro som vyskočila z kože,"o desať minút mi ide autobus!"
Postavila som sa na nohy a vybrala sa na stanicu. Doprovod mi robil už len Matúš. Konečne sme mali chvíľu súkromia. Aj keď sme väčšinu času utekali bolo to fajn. Pribehli sme na stanicu a keď som videla, že autobus tam ešte nieje tak som spomalila a spomalil aj Matúš. Sadli sme si na lavičku pri mojom nástupiští. Ani sa podomnou nestihla lavička zohriať a už pred nami zastavil autobus. Rozlúčili sme sa a ja som bežala k autobusu. V taške som hľadala prekážku. Priložila som je k prístroju a povedala kam mám namierené. Sadla som si k zadným dverám a pozrela sa von z okna. Matúš tam ešte stále stál, keď si ma všimol tak mi zakýval. Ja som mu zakývala a autobus sa rozjel. O pätnásť minút som bola doma. Otvorila som dvere. Pred dverami stála la mama.
"Kde si bola?!" vyletela na mňa mama.
"Vonku." povedala som potichu.
"A to nemôžeš ani dvihnúť telefón? Na čo ho máš?!" kričala.
"Veď kľud už som doma," ukľudňovala som no márne.
"Ja ti dám kľud, budeš mať takého zaracha, že sa naučíš kedy sa má chodiť domov!"
Odyšla som do svojej izby a sadla si na posteľ.
