Becky a Keitha

30.kapitola - Čas povedať zbohom

Sedela v jednom z hrkajúcich vozňov podzemnej železnice. Oproti nej sedeli starí rodičia, pod nohami dva veľké kufre, vedľa nej menšia taška. Ako hľadela na lampáše tunela, spomínala si na lúčenie s rodičmi. Mama plakala, otec mal z jej odchodu stále zmiešané pocity.
„Staraj sa o seba," odznievali mamine slová v je hlave, „želám si, aby si konečne našla svoje šťastie."
„Nájdem," prisľúbila jej a myslela to vážne. Tento sľub bola odhodlaná splniť viac než akýkoľvek iný.
Mala už osemnásť, viac si nemohla dovoliť chybovať. Od nasledujúcich rokov mohol závisieť zvyšok jej života. Práve teraz nastal čas, aby si splnila sny. Buď ich pochytá do pohára ako motýle, alebo jej už nadobro uletia.
Tak to aspoň videla.
„Už si premýšľala o tom, čo by si chcela študovať ďalej?" spýtal sa jej starý otec náhle.
„Popravde ešte nie," vravela a nad tou otázkou sa zamyslela, „ale rozhodne by som chcela vedieť viac o histórií tejto krajiny."
„Nuž, to ti nemôžem zazlievať! Históriu máme skutočne bohatú!" tešil sa z jej výberu.
„Zastávka: Križovatka! Zastávka: Križovatka!" oznamoval hlásateľ a Keitha prikývla.
„To je moja zastávka," povedala starkému a starkej a schmatla malú tašku, ktorú mala položenú na sedadle vedľa.
„Ale o siedmej nech si doma!" volala za ňou stará mama. „Budeme chystať slávnostnú večeru!"
„Budem!" sľúbila, kráčajúc s malou taštičkou k tunelom. Cez ne vyletela na povrch a čižmami dopadla na kamenný chodník. Bolo ešte skoré ráno, v celom Špirálom lese nebolo jedinej živej duše.
Keitha sa ešte obzerala za malou chatrčou a šla k mestečku Lapis.
„Budeš bývať s veštcom?" pýtala sa Keitha zas a znova.
„Zo začiatku možno áno. Ako som ti však už vysvetľovala, som Becky, úplne nová bytosť, Sapier Futur ma nemusí trápiť," odvetil tieň, ktorý v tom mal očividne úplne jasno. Keitha už len premýšľala, nakoľko to bola pravda. Skutočne jej bol taký ľahostajný?
Mestečko ešte spalo rovnako ako les.
„Je to tu," uvedomovala si dievčina, keď kráčala prázdnymi ulicami, sprevádzaná len svojím tieňom a prvými slnečnými lúčmi, „po piatich rokoch si povieme zbohom. Nie však navždy! Budeme sa ešte stále môcť stretávať, len nie tak často. Čo si to namýšľam! Becky si odteraz bude užívať slobodu plnými dúškami, iste na mňa ani nepomyslí! Nemôžem jej to však zazlievať či jej v tom brániť, zaslúži si to."
Becky, ktorá Keithine príliš tiché myšlienky nepočula, zatiaľ premýšľala, ako nájde Persephonu. Tento krok sa totiž rozhodla odložiť až na tento deň a odrazu sa bála, že to bola chyba.
„Čo ak ju nenájdem? Čo ak sa už medzitým vydala? Je to dosť možné. Už má dvadsaťštyri, v tom veku sa už ľudia sobášia," robila si starosti, keď v tom sa ozval Neit. „Ak s ňou z nejakého dôvodu nebudeme môcť byť, pôjdeme hľadať Renatu?"
Stvorenie noci sa nad tou otázkou zamyslelo. Aj keď Becky nikto neostane, Neitovi áno. Bolo by hlúpe nesplniť sen aspoň jednému z nich.
„Ale len ak tu nebude žiadna iná možnosť!" vyhlásila pevným hlasom a Neit v nej sa radoval.
Ryšavka zaklopala na čarodejníkove dvere a čakala. Narovnala si vestu, upravila dlhú sukňu a skontrolovala svoj účes, ktorý pozostávala z dvoch priam umelecky spletených vrkočov.
Nikto však neotváral, a tak zaklopala ešte raz.
„O čo ide?" nechápala Keitha. „Veď pred piatimi mesiacmi sme sa po poslednej prehliadke dohodli, že sem prídeme a rozdelí nás!"
„Navyše som mu poslala list," doplnila rovnako zmätená Becky, „mala som za ním prísť osobne!"
Stále žiadna odpoveď.
Ryšavka teda zatla zuby a zaklopala najagresívnejšie a najhlasnejšie, ako v tú rannú hodinu mohla. Zabralo to, lebo okenice z horného poschodia sa rozleteli a na ulicu vykukla strapatá hlava. Vlasy zlaté i strieborné, tvár však ženská.
„Čo to robíte za rámus? Viete koľko je hodín?!" hnevala sa na ne neznáma.
„Prepáčte! Hľadám totiž Alinghema, myslela som, že tu býva..."
„Býval," opravila ju a Keithino srdce sa hlasne rozbúchalo.
„Čože?"
Okenice sa však zabuchli.
„Ako ho teraz nájdeme?" zašepkala svojmu tieňu. Vôbec netušila, kam mohol čarodejník ísť a dokonca ani prečo. Stalo sa mu snáď niečo? Poobzerala sa po ulici, akoby snáď hľadala pomoc, keď vtom sa dvere za jej chrbtom nečakane otvorili.
„Kto si?" spýtala sa staršia vysoká žena, ktorá mala cez blankytnú nočnú košeľu prehodený modrý župan.
„Som Keitha Rose," predstavila sa a staršia žena sa zatvárila prekvapene.
„Keitha Rose? Och, ak ťa nespomínal stokrát tak ani raz!" vravela pobavene a tentokrát bola prekvapená ryšavka.
„Alinghem?"
„Samozrejme! Som Ercam Carrol, Alinghemova sestra," predstavila sa a podala si s Keithou ruky, „zrejme ho hľadáš kvôli dokončeniu vášho projektu, všakže?"
„Áno, nevedeli by ste mi povedať, kde je?"
„Som jedna z mála, čo to vie," vravela a jej hlas prešiel do tichého šepotu, „môžem ťa za ním odprevadiť, nie je ľahké nájsť ho."
„Prečo?" napadlo Keithe ako prvé. Nič však nevravela a len prikývla.
Vydali sa teda po úzkych uličkách až k Špirálovému lesu.
„Prečo sa Alinghem rozhodol odsťahovať na takéto miesto?" pýtala sa Keitha, keď sa predierali pomedzi vyschnuté kríky a konáre pokrútených stromov.
„Vraj to bolo kvôli ostatným," vravela potichu staršia žena, pričom vyzerala ako zvláštny dobrodruh v župane, „každý od neho čosi chcel, každý deň mal veľa práce, a keď oslávil svoje päťdesiate narodeniny, rozhodol sa z tohto šialeného kolotoča vystúpiť. Aspoň tak to povedal mne."
„Mohol nám aspoň napísať," zašomrala Keitha.
„Nie si jediná, ktorú jeho odchod nahneval. Veľa ľudí sa teraz nemá na koho obrátiť. Alinghem bol vždy sebecký," poznamenala s nechuťou na tvári. To bola jediná vlastnosť, ktorá jej na bratovi vadila.
„Sebecký?" zopakovala nechápavo Keitha. „Veď nám celé tie roky pomáhal! Teda, nie tak celkom. Vlastne skôr pomáhal svojej pomste voči Astorovi. Becky, veď ty sama si na to poukázala! Robí len to, čo ho zaujme, to, čo mu prinesie výzvu. Preto sa istotne rozhodol pomôcť nám. Ale nazvať ho kvôli tomu sebcom? Nie je to až príliš?"
Ryšavka opäť nič nevravela, dobre si uvedomovala, že Alinghema skoro vôbec nepoznala.
Predrali sa na kamennú cestičku, ktorá ich zaviedla na sivú lúku obkolesenú Špirálovým lesom. Uprostred lúky zastali a Ercam pristúpila k okraju cestičky. Jej noha sa dotkla trávy a z ničoho nič celá zmizla.
„Čo sa to stalo?" neverila vlastným očiam ryšavka a začala sa obzerať.
„Len ma nasleduj!" ozvalo sa odkiaľsi zdola. Nebojácna a zväčša bezstarostná Keitha teda pokrčila ramenami a nasledovala Ercamin príklad.
Svet okolo nej sa začal razom zväčšovať a zväčšovať, až sa pre ňu napokon tráva stala vysokými stromami.
„Neuveriteľné," vydýchla, prezerajúc si ten nový svet, v ktorom sa náhle ocitla.
„Poď už," popohnala ju Ercam a schmatla zasnívané dievča za ruku, „nechcem tu stráviť celý deň.
Náhlili sa po úzkej vydupanej cestičke, ktorá kľučkovala pomedzi mohutné steblá trávy. Všetko naokolo bolo čiernobiele, no predsa to Keithe vôbec nepripadalo nudné. Odrazu si spomenula na jeden zo snov, kedy sa s princom prechádzali blízko čiernobieleho lesa.
„Je plný zvláštnych ľudí a nebezpečenstva," spomínala si na princove slová, „Špirálovému lesu sa vyhýbaj."
„Aký musel byť Alinghem zúfalý, že sa tu rozhodol žiť?" napadlo jej okamžite.
S tou myšlienkou sa pred nimi vynorila sivá muchotrávka s dverami a okrúhlymi oknami.
„Páni!" žasla opäť Keitha. Staršia žena zaklopala a čakala s rukami založenými na hrudi. Dvere sa otvorili a až vtedy si Keitha uvedomila, že tí dvaja súrodenci mali podobný modrý župan. No zatiaľ čo on sa usmieval, ona sa mračila.
„Ercam! Keitha!" zvolal, keď ich uvidel. „Čomu vďačím za vašu návštevu?"
„Keitha potrebuje, aby si dokončil, čo si začal," objasnila nevrlo Ercam, „ja ju len odprevádzam. Cestu späť nájdeš, všakže?"
Ryšavka prikývla, čo jej úplne stačilo. Čarodejnica sa zvrtla na päte a už bola na ceste späť k mestečku Lapis.
„Keitha, poď ďalej, práve varím čaj," pozval ju a ona vstúpila do kúzelného domčeka. Miestnosť plnila funkciu obývačky aj kuchyne. Bola okrúhla, osvetlená lampášmi a svetlom, ktoré prechádzalo cez strešné okná. Steny boli obložené poličkami s knihami a sklenenými nádobami, ktorých obsah dievča ani nedokázalo identifikovať.
„Máte to tu pekné," pochválila do modra ladený príbytok a sadla si na pohodlný gauč, ktorý poznala ešte z jeho domu v Lapise.
„Tak to ďakujem, postavil som si ho sám," prijal kompliment uhladene, nalievajúc modrý čaj do dvoch šálok, „od kráľovnej som si kúpil týchto dvadsaťpäť centimetrov štvorcových a za jednu noc to bolo hotové."
„Kde ty na tieto nápady chodíš," krútila hlavou pobavene. Schmatla šálku, ktorá k nej vzduchom priletela a odpila si.
„Nestrácajme však zbytočne čas, dobre viem, že tu nie si kvôli čaju a to aj napriek tomu, že je vynikajúci," povedal vševediacim tónom, keď sa usadil do svojho kresla, „chceš, aby som teba a Becky už nadobro oddelil a tebe dal falošný tieň."
„Áno! Osemnáste narodeniny som mala už pred troma mesiacmi, som pripravená!" tvrdila nebojácne tak, ako vždy.
„Dobre teda," nenamietal a položil šálku na stolík. Tleskol rukami, do jednej mu vletela stará kniha, do druhej zvláštny čierny plášť.
„Toto je tvoj budúci tieň," objasnil, potom začal v knihe listovať, „tento proces ste už absolvovali, takže dobre viete, aké to je."
Keitha prikývla.
Alinghem potom modrými očami pozrel na Becky, ktorá sa nenápadne premietala na gauči vedľa ryšavky.
„Dobre teda, všetko vyzerá byť na mieste," poznamenal a pravú dlaň namieril na Keithu, ktorá bola odrazu akási nervózna. Vedela, ako veľmi si to Becky želala a bola zvedavá, ako veľmi sa všetko od toho dňa zmení.
„Bude to rýchle," uistil ich pokojne, „takže: tri, dva, jedna!"
„Už som zabudla, aké je to hrozné," pomyslela si Keitha hneď, čo opäť ucítila tú bolesť. Jedna z jej neodmysliteľných súčastí sa od nej oddeľovala, bolo to rovnako bolestivé ako neprirodzené. Jej tieň sa od nej vzďaľoval a vzďaľoval, ich putá sa naťahovali ako žuvačka a Alinghem už len čakal, kedy sa roztrhnú.
Oddeľovanie Keithu bolelo v oboch zmysloch toho slova. Tak veľmi nechcela byť opäť sama! Dobre však vedela, že takto to skrátka musí byť, nemôžu byť spolu večne.
„Zbohom, Becky," lúčila sa Keitha v duchu.
„Zbohom, Keitha," odznela jej v hlave ich posledná spoločná myšlienka.
Puto sa pretrhlo a ryšavka sa odrazu cítila akási prázdna. Cítila, že jej časť chýba a bol to mimoriadne nepríjemný pocit. Avšak skôr, než sa naň stihla opýtať, zmizol. K jej osobe sa totižto pripútal umelo vytvorený tieň, ktorý zaplnil neprirodzenú prázdnotu. Nie však dostatočne.
„Takéto to bude po zvyšok môjho života?" pýtala sa s vedomím, že v jej hlave viac nebol nikto, kto by jej bol schopný odpovedať.
„Tak, zdá sa, že je to za nami," poznamenal čarodejník, keď zaklapol knižku, nevšímajúc si Keithinu posmutnenú tvár.
„Kde je tu kúpeľňa?" spýtala sa Becky chladným hlasom, akým ako Temný duch stále rozprávala.
Postarší muž ukázal na jedny z dverí, ona potom zhmotnila svoju ruku, schmatla tašku a odišla.
„Alinghem," zašepkala ryšavka, upierajúc zhrozený pohľad na koberec obývačky, to bolo po prvýkrát, čo sama pocítila čosi tak podobné strachu, „nepáči sa mi to."
Jej slová čarodejníka zarazili. Toto je to, čo povie po všetkých tých problémoch?
„Ako to myslíš?" žiadal objasnenie.
„Je preč," zašepkala zatínajúc päste, pocit samoty ju už v prvých sekundách po odlúčení naplnil až po okraj, „moja Becky je preč. Som taká sama."
„Tak to už býva," prehovoril prekvapivo chladne, „s každou osobou, ktorú v svojom živote stretneš, sa budeš musieť raz rozlúčiť. Je jedno či je to po roku, dvoch či dvadsiatich. Je to neodvratné."
„Ona sa však posunie dopredu bez problémov," zasyčala, objímajúc vlastné ramená, tieto myšlienky ju už dlho trápili, „ona odíde bez povšimnutia zatiaľ čo ja sa budem sama trápiť."
„To tak vôbec nemusí byť," opravil ju a jej orieškové oči na neho pozreli s odleskom nádeje, „môžeš sa tomu vyhnúť tak, že si tiež veľmi rýchlo nájdeš inú osobu, na ktorej ti bude záležať. Nemusíš byť sama."
„Ak sa s tým Becky dokáže tak ľahko vyrovnať, znamená to, že jej na mne nezáleží?" otrávila jej myseľ jedovatá myšlienka.
Vtom sa dvere za jej chrbtom opäť otvorili. V nich uvideli stáť vysokého tmavovlasého mladíka so sivými očami. Oblečený mal elegantný kožený kabát, vysoké čierne a vyleštené čižmy, hnedé nohavice, citrónovo-žltú košeľu, bielu kravatu s pripnutou striebornou sponou a toto všetko zapečatil biely plstený klobúk.
Ryšavkine negatívne myšlienky boli pri pohľade na novú Becky okamžite zahnané kamsi do kúta jej mysle, odkiaľ ju nemohli otravovať. Teda aspoň na tú chvíľu.
„Z Becky je fešák," uškrnula sa Keitha, načo mladík reagoval len otráveným odfrknutím.
„Snažím sa," odvetil pre čarodejníka úplne cudzí mužský uhladený hlas, „Alinghem, toto je moja základná ľudská podoba. Moje meno sa nemení, som stále Becky, avšak tentokrát ten Becky. Ako pomôcku pri skloňovaní môžeš používať meno Johnny. Zo začiatku ti to bude pripadať zvláštne, no postupne si zvykneš. Teda nie žeby som rátal s tým, že sa budeme vídať veľmi často..."
„Becky chce začať žiť úplne nanovo," objasňovala Keitha a modré oči si všimli smútok v tých hnedých, „aj mňa bude navštevovať len zriedka. Dúfam, že ťa to neurazí."
„Len mi občas napíš," žiadal a odpil si zo sladkého čaju, „nech si čas od času spomeniem na to, ako sme spoločne vypiekli s Astorom."
„Dobre," sľúbil Becky s pobaveným úsmevom. Aj on mal z ich víťazstva radosť. Potom opäť nahodil vážnu tvár a pozrel na ryšavku, ktorá na neho celý čas hľadela veľkými orieškovými očami.
„Hádam, že je čas rozlúčiť sa," usúdil a v miestnosti opäť zavládla pochmúrna atmosféra. Keitha vstala a pristúpila k vysokému brunetovi, z ktorého si predošlé roky zvykla často uťahovať. Keď však teraz hľadela do jeho vážnej tváre, pocítila plnú vážnosť toho, že sa ich cesty rozdeľujú. Jej srdce sa rozbúchalo ako opreteky.
„Niečo pre teba mám," zašepkala ryšavka, čo mladíka prekvapilo. Keitha z malého vrecka na svojej veste vybrala strieborný náhrdelník so zvláštnym príveskom.
„Je to malá zmrzlina," vysvetlila, keď mu darček ukazovala, „viem, že je to trochu hlúpe, ale nič lepšie mi nenapadlo."
„Je to od teba pozorné," povedal prekvapene a vzal striebornú retiazku do dlhých chudých prstov.
„Počkaj, ukážem ti, ako to má taký gentleman ako ty nosiť," ponúkla sa Keitha, keď si prívesok dostatočne poobzeral. Vzala retiazku a zapla mu ju za krkom. Potom ju založila za golier košele celkom ako viazanku a samotnú striebornú zmrzlinu schovala pod uzol na kravate.
„Tak, želám si, aby si ju nosil," prosila a jej hlas bol odrazu viac zastretý smútkom ako pred chvíľou, jej oči sa zaleskli dlho potláčanými slzami, „nech na mňa nezabudneš. Nech budeš kdekoľvek, naše spoločné spomienky budú s tebou."
V ten moment si bolestivo spomínala na všetky tie momenty, ktoré spolu zažili. Na nočné výlety a nespavosť, čajové večierky či raňajkovanie na rôznych netradičných miestach. Spomínala na strašenie spolužiakov, podvádzanie pri testoch či krátenie si času zaujímavosťami z histórie. Všetko to malo spoločné jedno- Beckyho prítomnosť. Bol tam vždy pre ňu, nech sa dialo čokoľvek, vždy bol jej verným tieňom. Ten však už musel ísť.
„Zbohom, Keitha," rozlúčil sa Becky, keďže dievčina po prvýkrát stratila reč. Nato ju objal a ona mu objatie opätovala, venujúc mu bozk na líce. Po tvári jej tiekli sklzy, jej telo sa chvelo od návalu toľkých emócií. Keď prehovorila, jej hlások bol tichý no predsa silný. Napriek pocitom vedela, že to tak bude lepšie.
„Zbohom, Becky."