Becky a Keitha

29.kapitola - Dospievanie

Za oknom vládla tma a jesenný chlad, všetci obyvatelia mestečka Lapis už dávno spali. Všetci? Nie. Ešte stále ostával jeden domček, v ktorom bolo svetlo naďalej zažaté.
„Alinghem, je tu niečo, na čo by som sa chcela spýtať!" ozvalo sa dievčatko počas jednej z prehliadok, ktoré Becky musela povinne absolvovať každý mesiac. Čarodejník práve podľa odborných kníh kontroloval, či sa Beckyine svaly pripínali ku kostiam tak, ako mali. Keitha zatiaľ sedela na gauči pred dverami, celá nedočkavá.
„Na čo také sa chceš spýtať?" pýtal sa hlasnejšie, v hlase mu bolo počuť, že bol zaneprázdnený.
„Na zápisník, ktorý si nám dal!" vravela a začala sa hrabať v taštičke, ktorú na prehliadky vždy brala so sebou, „je v ňom totiž čosi zvláštne!"
„Teraz prejdeme na hrtan," oznamoval Becky, ktorá podľa toho vytvarovala svoje telo.
„Klop-klop," ozvalo sa spoza dverí aj so skutočným klopaním, „môžem teda vstúpiť?"
„Dobre teda," povolil a položil nástroje na stôl, pričom Becky opäť zhmotnila svoju hlavu, „vstúp!"
„Pozrite!" strčila mu Keitha zápisník pod nos, následne citujúc text v ňom. „Tento zápisník je osobným vlastníctvom Astora Morgyna Phoenixa a Alinghema Carrola."
„Čo to má znamenať?" pýtala Becky taktiež, postupne sa meniac na Temného ducha, celá zvedavá, čo im na to odpovie. V miestnosti sa rozľahlo nepríjemné ticho a bolo na Alinghemovi, aby ho preťal.
„Tá príhoda v bare nebola tak celkom začiatkom nášho nepriateľstva," priznal, odkazujúc na svoj prvý rozhovor s Astorom, o ktorom Keithe i Becky povedal, „o týždeň nato ma totižto Morgyn kontaktoval. Dodnes si pamätám, aké bolo pre neho ponižujúce žiadať ma o pomoc. Nevedel si totižto rady s istým projektom a keďže mu všade tvrdili, aký som schopný, po dlhom otáľaní sa rozhodol ma osloviť.
Začali sme teda pracovať na istom projekte, pričom som sa počas toho veľa naučil o Stvoreniach noci. Spoločne sme zo zápiskov, ktoré nám jeho predkovia zanechali, zostavili obsah tohto zápisníka. Na ten zápis na konci som celkom zabudol."
„Na akom projekte ste pracovali?" šepkala Keitha, keď vtom zhíkla. „Počkať! Astor nám spomínal, že sa snažil opäť pracovať na projekte Astora, ktorý žil ešte pred Veľkou vojnou. Jeho výsledkom bolo, že sa zabitý človek vrátil na tento svet oveľa skôr. Na tom ste pracovali?"
„Áno," nepopieral ani na chvíľu, „možno však viete, že Morgynov projekt dopadol neúspešne."
„Áno, vravel, že sa na neho vykašľal jeho pomocník... ktorým si bol ty!" tešila sa, keď do seba začalo všetko zapadať, jej dobrú náladu však pokazila ďalšia otázka, na ktorej odpoveď si nevedela spomenúť. „Prečo si s ním prestal spolupracovať?"
„Nemyslím si, že je vhodné vás tým zaťažovať," prehovoril s vážnou tvárou, „je to čisto vec názorov, ktoré sa v tomto prípade až príliš líšili."
„Alinghem, prosím!" prosíkala ryšavka a odrazu bola malým dieťaťom.
„Môžem vám povedať len to, že ten projekt priniesol veľa nešťastia mnohým ľuďom. Tí, ktorí o ňom vedia, nosia veľké bremeno, ktoré viac nie je možné zhodiť," vravel, jeho postaršia tvár sa mračila, oči uprene hľadeli na stránky zápisníku.
„Alinghem, ak to súvisí so Stvoreniami noci, mal by si nám to povedať. Musíme vedieť o každom nebezpečenstve, ktoré nám hrozí!" tvrdila Becky.
„Povedať presne to, čo je potrebné. Nie viac, nie menej," opakoval si Alinghem.
„Výsledkom tohto projektu malo byť čosi, po čom bažil kráľ Áres," vravel, jeho hlas bol hlboký, tichý a taký vážny, ako ešte nikdy, „Astor, ktorý sa k Áresovi pridal, pokročil v projekte viac, než si myslíme. Podarilo sa mu niečo nebezpečné a my musíme akémukoľvek budúcemu Astorovi zabrániť v dokončení jeho hrozného diela.
Všetci z nich sú zaslepení veľkou mocou, ktorú im ich mágia dáva. Všetci z nich bažia len po väčšej moci a kontrole. Nemôžeme im veriť."
„Nemôžeme im veriť?" zopakovala Keitha. Skutočne boli Phoenixovci až takí nebezpeční? Dokonca aj Michal?
„Rozumiem," prijala pravdu Becky okamžite.

„To je desivé!" zvýskla nadšene Keitha. Práve sa totižto Becky premenila na ňu, na ryšavé pehavé dievčatko s dvoma vrkočmi uloženými na chrbte.
Za oknom ešte stále zapadalo slnko, vzduch už voňal letom, ktoré sa pred niekoľkými dňami naplno začalo. Becky bola schopná sa za desať mesiacov naučiť potiahnuť svoje telo kožou, meniť podobu tváre, nechať narásť chlpy i vlasy a dokonca aj ovplyvňovať svoju výšku.
„Myslíš, že som ťa vystihla?" pýtala sa ustarostene, hľadiac do zrkadla. „Nie som si celkom istá tým nosom... a ani chodidlami."
„Je to skvelé!" uisťovala ju Keitha, keď sa postavila po jej ľavici. „Pozri! Vyzeráme ako dvojčatá!"
„Teraz vyzerám takmer ako človek," poznamenala šťastne, i keď Keitha začula v jej stále ľadovom hlase akúsi nespokojnosť. Tú cítila najmä v nenápadnom slovíčku takmer.
Poznámky však čítala, vedela, že Becky ešte čaká niekoľko ťažkých skúšok, pričom tou nasledujúcou bolo formovanie tela podľa určitého pohlavia.
„To zvládneš," uistila ju zas a znova. Položila jej ruku na rameno, v očiach mala hrdosť. Bola hrdá na svoju šikovnú príšerku.