Becky a Keitha

20.kapitola - Záhada bytia

„Dohodla si sa s Michalom kde a kedy ťa vyzdvihne?" pýtala sa Becky, ktorá sa opäť schovávala v Keithinom tieni. Kvôli Astorovi si dievčatko nemohlo dovoliť nemať tieň čo i len na chvíľku.
„Nie," odvetilo bezstarostne, kráčajúc svojou typickou skackavou chôdzou, „bude to pekná ranná prechádzka."
Tieň nenamietal, on určite unavený nebude.
„Stretnutie dopadlo celkom dobre, čo povieš?" pýtalo sa jej dievčatko, aby im cesta rýchlejšie zbehla.
„Som veľmi rada, že sa budem môcť premieňať, vyrieši to množstvo problémov naraz," vravela, no Keitha už priam cítila to prichádzajúce „ale", „avšak fakt, že sa rozdelíme najskôr o päť rokov..."
Odmlčala sa. Nevedela, aké slová použiť, aby tým Keithu nezarmútila.
„Necháp ma zle," začala pomaly, snažiac sa dať do svojho chladného hlasu aspoň trošku citu, „skutočne som si ťa obľúbila, si prvý človek, ktorý so mnou jedná ako s normálnou ľudskou bytosťou. A tiež viem, že ja som zase jediný človek, ktorý je ochotný ťa počúvať. Viem, že ma potrebuješ, avšak veľmi túžim byť ako ostatní aj navonok."
„Rozumiem," povedala a v jej hlase nehral nijaký veselý cit, „ale nemusíš sa o mňa strachovať, mám plán, pamätáš? Hneď, ako oslávim osemnáste narodeniny, sem prídem a už nikdy sa nevrátim späť. Vtedy sa od seba oddelíme, ja pôjdem k starým rodičom a ty zase za Persephonou. Stretávať sa však budeme!"
„Samozrejme!"
„Celkom dobrý plán, čo povieš?" usmialo sa dievčatko.
O pol hodinu zaklopala na veľké dvere sídla Phoenixovcov a čakala. Nemusela však dlho, majordóm Franc jej okamžite prišiel otvoriť. Hneď, ako spoznal jej pehavú tvár, usmial sa ako starý známy.
„Vy iste budete tá mladá dáma, ktorá k nám včera prišla na večeru, je tak?" prihovoril sa jej.
„Áno, tá krémová polievka bola vynikajúca!" spomínala si s radosťou.
„To rád počujem," uklonil sa jemne. „Prišli ste za Michalom?"
„Áno, máme naplánované také posedenie."
„Od skorého rána pobehoval po záhrade hore-dole, čudoval som sa prečo. Teraz je to už nad slnko jasné," poznamenal a pustil ju dovnútra. Následne ju cez veľkú obývačku odprevadil na zadnú terasu, kde už uvidela svojho strapatého kamaráta. Práve prestieral stôl tak, ako sa na banket patrí.
„Michal!" oslovila ho energicky a on sa k nej otočil. Okamžite sa jeho tvár rozžiarila a Keitha si to všimla.
„Keitha!" opätoval jej nadšenie aj úsmev. Potom ukázal na malú pyramídu dokonalých sendvičov.
„To je také krásne!" tešila sa ryšavka a od radosti si poskočila, potom sa zatvárila ustarostene. „A ja som ti priniesla len nejaké sušienky z obchodu..."
„To je v poriadku!" mávol nad tým rukou. „Ja som hostiteľ, a tak som jediný, kto sa smie strachovať! Prosím, sadni si."
Keitha sa usadila a Michal jej naproti.
„Vieš o tom, že toto je prvý banket, ktorý som kedy pripravoval?" nadhodil, keď im nalieval sladko voňajúci čaj, potom sa zasmial. „Samozrejme, že vieš. Matka už spomínala, že nie som práve obľúbený."
„A ja som spomínala, že to isté platí aj pre mňa," vravela s úsmevom a odpila si z šálky, nebolo pre ňu nič krajšie, ako keď jedna osamelá duša nájde druhú, „u mňa je to preto, lebo som mysľou stále v inom svete a to doslova."
„V Inom svete?" zopakoval užasnuto a položil čaj na podšálku, zrejme ho to skutočne zaujalo. „Matka nám o ňom niečo hovorila. Keďže je taká zhovorčivá, vie o mnohých veciach a to aj takých, o ktorých sa bežne nehovorí. Spomínala, že je v ňom málo farieb a takmer žiadna mágia!"
„To je pravda," potvrdila váhavo, „avšak málo farieb je len vo veľkých mestách, v prírode jej nájdeš habadej!"
„Ako si sa o Inej krajine dozvedela ty?" zašepkal a Keitha vtedy pochopila, že jej domov bol v tejto krajine veľké tajomstvo.
„No..." váhala, keď vtom si spomenula na svojho starého otca, „vravel mi o ňom môj starký, on totižto cestoval do tej krajiny a veľa sa toho o nej naučil."
„Cestoval?" nechápal, zrejme to nebola ani prinajmenšom bežná záležitosť.
„Áno, bol tam na expedícií, ktorú nariadil kráľ," hmlisto si spomínala na to, čo jej vravel Alinghem, „dokopy šli šiesti a mali aj nejaký špeciálny názov... no nespomeniem si."