Becky a Keitha

2.kapitola - Kľúč

„Becky, Becky," opakovalo stvorenie, so slovíčkom sa v ústach pohrávalo celkom tak, akoby ochutnávalo nejaký nový cukrík, „Becky! Áno, to meno sa mi páči, nechám si ho."
Keitha sa doširoka usmiala, ukazujúc biele zuby, a šťastne zatlieskala, so svojej novej spoločnosti mala stále lepší a lepší pocit.
„Skvelé! Tak a teraz mi povedz, čo si vlastne zač," navrhla a opäť si sadla na posteľ s rozžiarenou tvárou a Becky zvraštila čelo.
„Ty sa ma ani trochu nebojíš?" nechápala, ešte sa nestretla s takým záujmom.
„Nie, prečo by som mala?" nerozumela a to sa už mračili obe.
„Vieš, ľudia a najmä deti ma považujú za príšeru."
„Ja som na príšery zvyknutá," mávla nad tým rukou s úsmevom, „okrem toho mi povedali, že sa bojím len veľmi málo vecí, zvyčajne vraj ľudia majú strach z pavúkov, hadov, temných priestorov, alebo neznámych zvukov."
„Takže sa ničoho nebojíš?" nedokázala uveriť, no Keitha pokrútila hlavou.
„To netvrdím. Vieš, veľmi sa bojím časožravých červov," zdôverila sa s vážnou tvárou.
„Čože?"
„Sú to stvorenia, ktoré jedia čas! A to som si myslela, že názov je dosť jasný," karhala samú seba a ukázala na obrázok veľkého farebného tornáda, ktorý visel na stene. „Takto nejako približne to vyzerá. Vieš, oni môžu zjesť celé leto! To by spôsobilo, že by som sa odrazu mohla ocitnúť pred školou s taškou na chrbte. Alebo môžu odhryznúť hodný kus z tvojho detstva, takže sa ani nenadeješ a si dospelá. Najväčšia katastrofa by však nastala, keby zjedli tvoje narodenie, to by dokonca mohlo spôsobiť, že by si neexistovala! Môžu urobiť čokoľvek a kedykoľvek! Preto sa ich tak bojím."
„Ale čo napríklad hady?" nechápala stále Becky. „Veď tie sú také slizké, majú tie oči, ktoré ťa stále pozorujú a navyše ťa môžu zabiť bolestivou smrťou!"
„To je presne ono- jedenie času mi pripadá omnoho nebezpečnejšie a strašidelnejšie než predstava uštipnutia či zaškrtenia hadom," vysvetlila a na chvíľku sa zatvárila trochu previnilo, „vraveli mi, že je to veľmi nebezpečné najmä pre mňa. Kto vie, čo by som mohla totižto urobiť! Veľmi ľahko si môžem ublížiť, keďže ma strach nezastaví."
„Je ešte niečo, čo by som o tebe mala vedieť?" spýtala sa úprimne a už pôsobila viac ako človek než príšera.
„Je pre mňa veľmi ťažké niekoho nemať rada," zdôverovala sa, sklonila hlavu a keď hovorila, hľadela na svoje navzájom sa držiace ruky, „vlastnosti sú totižto dôvodmi, prečo si ľudia navzájom tak ubližujú, ak by ich nemali, tak by to bolo všetko oveľa krajšie. Radšej nemám rada veci, než ľudí, veciam to ublížiť nemôže."
Odmlčala sa. Potom tvár opäť zodvihla a pozrela na svojho hosťa s úsmevom na perách.
„Ale čo ty? Čo si zač?" položila jej otázku a opäť si sadla, pričom si rukami zaujato podopierala hlavu.
„Ide o to, že som... príšera," priznala skleslo, no nadšenie na bledej tvári od tej chvíle len silnelo, „je to trochu komplikované, neviem, či by som ti to mala vravieť."
„Samozrejme! Veď vieš, že mne len tak niečo strach nenaženie."
Becky si vzdychla, no bola ochotná tomu ryšavému dievčatku všetko povedať, napriek tomu, že to bolo pre ňu ťažké. No keď sa už chystala otvoriť ústa, opäť ich zavrela. Mala predsa toľko vecí, ktoré bolo potrebné vysvetliť, zabralo by to veľa času. Ale veď napokon jej predsa nemusí povedať všetko hneď!
„Jednoducho a proste," začala veľmi zjednodušenú verziu príbehu, „kedysi som bola tieň, presne taký, ktorý ťa nasleduje na každom kroku. To isté som robila aj ja až do dňa, v ktorý sa ma chceli zbaviť, kvôli súkromiu a podobný veciam. Nikto totiž nechce, aby s ním niekto bol dvadsaťštyri hodín. Tak som ušla do vášho sveta a teraz hľadám niekoho, kto by bol ochotný so mnou vydržať."
„Počkaj, počkaj," zakročila Keitha a v tom momente sa cítila ako najšťastnejší človek vo vesmíre, „ušla si do nášho sveta?"
„Áno! Ja pochádzam z celkom inej krajiny a ako tak pozerám, tak sa mi zdá," vravela a ešte sa obzrela po izbe, po všetkých tých obrázkoch na stenách, „že ju poznáš tiež."
„Je to svet so zlatovlasým princom?" pýtala sa a oči jej žiarili nadšením.
„Áno, aj obrovskými žabami, mačkami, porcelánovo bielym palácom a lesom, v ktorom stromy spievajú," vravela s rovnakým elánom, potom sa však uškrnula, „ale časožravé červy nemáme."
„To je dobre," vydýchla si od úľavy, potom však zo seba opar strachu striasla tak, ako pes kvapky vody, „ako si sa sem ale dostala?"
„Cez zrkadlo, ktoré máte na povale zahrabané pod krabicami so starými fotkami. Je tam kopa prachu," spomenula si a zakašľala, stále ho ešte cítila.
„Ale keď si prišla z povaly, tak prečo si priliezla z okna?" nechápala a Becky uznala, že to nie je až také hlúpe dieťa.
„Musela som niekoho nájsť a keďže v dome nikto nebol, tak som šla von cez okno v obývačke. Zakrádala som sa za kríkmi, ktoré má pred sebou našťastie každý dom, až som napokon po chodníku uvidela kráčať teba. Tak som ťa nasledovala."
„To sa ani nečudujem, že na mňa tí ľudia tak hľadeli," poznamenala a bola rada, že pozná dôvod.
„A teraz som tu a musím ťa požiadať o úkryt," vyklopila veľmi rada, že to už mala za sebou. Keithina tvár však posmutnela, to Becky vôbec nechápala.
„Myslela som si, že je to niečo dobrodružnejšie," zdôvodnila svoje sklamanie a jej hosť bol ešte viac zmätený, „ale tak či onak- dokedy by si tu chcela ostať?"
„Dokým nevymyslím nejaký plán."
„Čo má byť výsledok tvojho plánu?" pýtala sa so záujmom, očividne chcela ten problém riešiť, zamýšľať sa nad ním, čo sa Becky nepozdávalo. Sama už približnú predstavu mala, avšak prečo by jej to mala hovoriť? Dievčatko to však tak veľmi zaujímalo, že ak by mu neodpovedala, istotne by jeho srdce od smútku puklo.
„Chcela by som... no, bude to znieť zvláštne," začala opäť nesmelo a zdalo sa, že ľutuje, že vôbec začala. Stojí šťastie dievčatka skutočne zato?
Keď už dlho mlčala, ozvala sa Keitha:
„No tak! Pokračuj! Ak mi to nepovieš, nemôžem ti pomôcť a ja ti pomôcť chcem!"
Becky pokrútila hlavou a ryšavka videla, že v nej prebiehal akýsi vnútorný boj. Napokon však opäť zhlboka vydýchla.
„Dobre, keď si taká odvážna, ako si myslím, tak to znesieš," zhodnotila a tvár dievčatka sa rozžiarila, bola pripravená vypočuť si pravdu, „bola som tieň a ako taký nemôžem ovplyvňovať nič okolo seba a ani cestovať do Iného sveta. Preto, keď mi oznámili, že ma chcú navždy vyhnať, musela som zdúchnuť mimo náš svet. Aj keby som sa totižto skrývala v krabičke od zápaliek, našli by ma a odstránili, majú na to špeciálneho človeka, no o tom potom. Skrátka- keďže 2D objekty nemôžu cestovať cez zrkadlo, potrebovala som sa stať trojrozmerným objektom, ktorý by mohol ujsť do Iného sveta, mimo dosah toho špeciálneho človeka. Preto som využila svoje znalosti o mojich schopnostiach a možnostiach, ktoré som nadobudla počas svojho voľného času, a požičala si telo."
„Požičala si si telo?" zopakovala užasnuto a Becky bola rada, že sa v nej nemýlila.
„Áno," priznala s ťažkým srdcom, „bola to však jediná možnosť!"
„Si dosť rozhodená," zhodnotila so zvrašteným čelom, „nemusíš sa však báť, ja ťa súdiť nebudem, preto tu nie som."
„A prečo tu si?"
„Mám ti pomôcť, preto tu som," vravela a každým slovom Becky nedokázala uveriť, že sa rozprávala s trinásťročným dieťaťom, „povedz mi teda, čo potrebuješ, a ja urobím všetko pre to, aby som ti pomohla. Začínajú sa letné prázdniny, budem mať kopu voľného času."
„Ako vidíš, môj stav nie je najlepší, respektíve stav Persephony, ktorej telo som ukradla. Chudne veľmi rýchlo, moja energia ju zožiera a ja ju nechcem mať na svedomí. Potrebujem preto vymyslieť spôsob, akým ostať nažive spolu s Persephovou a zároveň sa nedať chytiť."
„To znie zaujímavo," poznamenala, pociťujúc radosť z toho, že sa konečne dialo niečo čarovné mimo jej hlavy, „máš nejaké nápady? Alebo ešte niekoho, kto by ti mohol pomôcť?"
„Poznám len jedného človeka, ktorý by mi dokázal pomôcť," povedala popravde a Keitha sa cítila ako balónik naplnený napätím, ktorý mal každou chvíľou vybuchnúť, „je ním čarodejník v mestečku Lapis, je tým najmocnejším v krajine, avšak nie je práve najtrpezlivejší, o pomoc ho totižto žiada príliš veľa ľudí a on toho už má dosť. Dúfam len, že nás vypočuje."
„Nás?" zopakovala, uvedomujúc si, že sa práve jej sen stával skutočnosťou.
„Myslela som, že máš záujem," spochybnila svoje závery Becky, no Keitha pokrútila hlavou
„Isteže mám záujem," ujasnila a vzdychla si s úsmevom na perách, „vieš, zakaždým, keď som sa budila zo sna som si želela, aby som sa aspoň raz mohla pozrieť na tie miesta aj počas dňa. A odrazu mi takáto možnosť prilezie k oknu a ja poviem nie? Už sa neviem dočkať! Kedy pôjdeme?"
„Hneď teraz," odvetila, akoby to bola úplná samozrejmosť, „takže si zbaľ všetko, čo budeš potrebovať na výlet, a pôjdeme."
„Dobre, ale počkaj," zadržala Keitha a začala sa hrabať pod posteľou, „keďže ideme do mesta a medzi ľudí, bude potrebné, aby si si na seba niečo obliekla, budeš tak pôsobiť menej temne."
Ako dopovedala, z všetkého toho haraburdia, ktoré pod svojou posteľou ukrývala, vybrala blankytné nedeľné šaty, dotrhané a špinavé.
„Raz som sa hrala v záhrade, keď rodičia neboli doma, chcela som si medzi korunami stromov pripadať čarovne," vysvetlila stroho, „ale myslím, že tebe budú tak akurát, možno ti budú trochu malé, ale stále lepšie ako nič."
Becky vzala šaty do tenkých chudých prstov a chvíľu látku hladila. Napokon si šaty obliekla a bolo to prvé oblečenie, aké mala v živote na sebe.
Postavila sa pred zrkadlo a chvíľku na seba hľadela, napokon sa v odraze objavila aj ryšavka, celá zvedavá, či sa jej príšerke ten návrh pozdával.
„Sú krásne," povedala šťastne a usmiala sa tak, ako jej to len jej drsná koža dovolila. Keitha si šťastne vydýchla, no rýchlo si spomenula na ich skutočný problém.
„Nemáme času nazvyš!" vyhlásila odhodlane. „Poď, Persephona slabne každou chvíľou, musíme byť také rýchle, ako to len pôjde!"
Becky prikývla a obe sa vydali na starú povalu. Vyliezli po rebríku, ktorý bol vo vedľajšej miestnosti, a oslepila ich čierno-čierna tma. Keitha nahmatala spínač a v jednej rýchlej chvíli osvetlila miestnosť jedna osamelá žiarovka, ktorá visela zo stropu. Jej svetlo odhalilo kopu prachu na podlahe a nábytku, Keithiným očiam neunikli stopy, ktoré kráčali od zrkadla k rebríku a pár rozhádzaných krabíc, ktoré zvykli stáť pred zrkadlo. Keď sa však naň pozrela, zhrozila sa. V ráme ostalo len zopár kúskov skla, zvyšok bol rozsypaný na zemi.
„Je to zlé?" spýtalo sa dievčatko a našťastie Becky pokrútila hlavou.
„Nie, to ja som ho totiž rozbila," zdôvodnila, a keď na ryšavku pozrela, pochopila, že si žiadala obšírnejšie vysvetlenie, „toto zrkadlo je brána do nášho sveta, avšak ak je jedna strana poškodená, táto priestorová rieka je celkom nefunkčná."
„Dobre, ako ho teda opravíme?" pýtala sa a strašidlo opäť v jej hlase počulo ten elán.
„To našťastie nebudeme musieť robiť."
Nato zaryla tenké ostré nechty do hrubej studenej kože, pevne ju zovrela a na mieste vpichu sa začala koža jemne chvieť až sa zdalo, že sa mení na skutočnú tekutú smolu. Na smolu, v ktorej bolo čosi ukryté.
Keď nechty vytiahla, držala malý úlomok sklíčka a Keitha naň hľadela ako na najvzácnejší diamant.
„Zrkadlo sa nemôže sceliť, pokiaľ nemá všetky kúsky pohromade," vysvetlila a usmiala sa na dievčatko, ktoré bolo každou chvíľkou viac vtiahnuté do kúzla dobrodružstva, ktoré ich čakalo.
Becky hodila sklíčko smerom k takmer prázdnemu rámu a vtom sa začali všetky drobné črepinky opäť zoskupovať do jedného veľkého celku a obe mali pocit, akoby čas kráčal naspäť. Každý úlomok skla sa ligotal v teplom svetle tej jedinej žiarovky, vyzeralo to čarovne, celkom ako krištáľový dážď. V jednom rýchlom momente všetky kúsky vleteli do rámu, poukladané vedľa seba na tisícinu milimetra presne.
A tak tam pred nimi stálo obyčajné zrkadlo, z ktorého však Becky nemala radosť.
„Toto je zlé," zašepkala a dievčatko sa zhrozilo.
„Ako veľmi?"
„Na cestovanie priestorovou riekou potrebuješ mať aktivovaný aspoň jednu z brán. Keď som sa sem dostala, tá v našej krajine bola, avšak zdá sa, že za ten čas ju už niekto stihol deaktivovať, pravdepodobne Persephonini rodičia."
„Čo teraz?"
„Budeme musieť nájsť kľúč, ten zrkadlo premení na bránu," vravela a bolo jasné, že tú úlohu považuje za nesplniteľnú. Pre Keithu to však bola dobrá správa.
„To nebude problém," vyhlásila, prekročila pár krabíc, prešla po starom zrolovanom koberci ako po mostíku a ocitla sa za zrkadlom. Keď sa rovnakou cestou vrátila, v ruke držala starý kľúčik s jemnými kvetinovými ornamentmi. V tej chvíli bola prekvapená Becky a bola to tiež ona, ktorá sa pýtala.
„Ako si vedela, že tam je?"
„Pred Vianocami sme tu hľadali ozdoby a ja som si všimla kľúčik prichytený zozadu na zrkadle, chcela som si ho vziať, ale mama povedala, že je dôležitý. Pamätám si to, lebo som ho vážne veľmi chcela, už som sa chystala, že si z neho urobím náhrdelník," vysvetľovala, zatiaľ čo si Becky obzerala strieborný kľúčik zo všetkých možných strán, „je veľmi pekný."
„Áno, a tiež veľmi dôležitý, tak ako povedala tvoja mama," povedala pohltená do čara starého kovu a usmiala sa, „teraz máme vďaka opatrnosti tvojej rodiny dvere otvorené. Alebo zrkadlo, ak chceš."
Pristúpila teda k nemu, pričom sa s jej krokmi rozliehal po miestnosti tichý čvachtavý zvuk. Prstami prechádzala po drevenom ráme, po všetkých drobných výrezoch a medzi tými pokrútenými vetvičkami s lístkami a kvetmi našla drobnú kľúčovú dierku. Zasunula do nej kľúčik a otočila ho v protismere hodinových ručičiek.
Ozvalo sa slabé cvaknutie a odraz v zrkadle nahradil vír tyrkysovej mágie, ktorý ožiaril celú miestnosť. Obrys Beckinej vyziabnutej postavy v tom svetle pôsobil veľmi odstrašujúco, a keď sa otočila, Keitha pochopila, že toto už viac nebol len žart či zábavka na vyplnenie popoludnia. Práve sa chystala vydať do nového sveta so zvláštnym stvoreným po boku.
Jej žilami prúdil adrenalín a jej rozhodovanie bolo podriadené nadšeniu.
Becky elegantne ukázala rukou na bránu ako gesto pozvania a na Keithinej tvári sa roztiahol úsmev, už sa svojho dobrodružstva nevedela dočkať.
„Smieme?" spýtalo sa dieťa smoly. Keitha k nej pristúpila a vzala ju za ruku, cítiac na svojej dlani ten chlad.
„Smieme," prisvedčila a ruka v ruke prekročili rám zrkadla.