Becky a Keitha

1.kapitola - Becky

Park bol to popoludnie pochmúrny, okrem pár detí v ňom nik nebol. Vietor prečesával korunu brezy, pod ktorou stála lavička. Na nej sedelo dievčatko v zelených šatách. Hľadelo na bledé tváre ľudí, počúvalo ich slová a premýšľalo nad tými zúfalcami, ktorí zvykli byť jej priateľmi.
„Tak čo, stále mávaš tie sny? Máš pre nás nejaké nové príbehy?" pýtal sa jeden protivný ryšavec s malým nosom. Dievčatko k nemu zodvihlo orieškové oči, no namiesto smútku, ktorý v nich chcel chlapec vidieť, uvidel len nadšenie.
„Áno, snívajú sa mi stále," pritakala s elánom, z jej očí sršali iskričky, „vlastne mám aj pár..."
Nedopovedala. Prerušil ju bujarý smiech, ktorému nerozumela.
„Ty si skutočne prípad!" chichúňal sa škodoradostne. „Ešte stále si nepochopila, že tvoje príbehy viac nikoho nezaujímajú! Si stále malé decko, veríš v drakov a príšery."
„Tak ako ty veríš v zajace a motýle, ja verím v drakov a príšery," odvetila úplne bez emócií, no s jemným úsmevom, chcela byť len milá, „nevidím dôvod, prečo by sme si mali naše svety navzájom kritizovať."
„Všetci žijeme v rovnakom svete! Žiaden tvoj alebo môj svet neexistuje! Je len náš svet, ten jeden, v ktorom žijeme. Preto si pre ostatných smiešna," vysvetľoval a opäť sa zachechtal, „si príliš ľahká korisť, Keitha."
Dievčatko príliš nerozumelo tomu, čo tým chcel povedať, vedelo totiž, že sa mýlil, vedelo, že ono malo v svojom živote niečo, čo on nie, niečo, čo mu nedokázalo vysvetliť, pokiaľ nebol ochotný počúvať.
Prikývlo však.
„Áno, som ľahká korisť," pritakala, vedela totiž, že je to pravda, „ale veľa s tým nezmôžem, pretože pri mne nikto nechce stáť."
Tým všetkých zarazila. Jej tvár bez akýchkoľvek negatívnych emócií na nich hľadela stále s úsmevom. Dobre vedela, prečo bola ľahkým terčom, bola totiž sama, uvedomovala si to lepšie, než by si boli mysleli, a nebála sa povedať to nahlas. Nebolo totiž nikoho, kto by sa k nej chcel pridať, nikto nechcel vytŕčať z radu spolu s ňou.
„Myslím, že si vystačím sama," prehlásila šepotom, ktorý sa rozľahol ihriskom, a dramaticky kontrastoval s jemným vetríkom, „teraz by som bola rada, keby ste odišli, prosím, je to pre mňa veľmi dôležité."
„Ale nevrav?" zakvičal ryšavý John, ktorého Keitha považovala za vodcu celej tej skupiny. „My odídeme, kedy sa nám len zachce."
„A nechcete teraz?"
„Nie!"
„Prečo? Máte snáď ešte niečo, čo môžete dodať?" spýtala sa trochu chladne, no predsa stále s úsmevom.
„Ja..." snažil sa nájsť slová, no napokon len zavrčal. „Fajn! Aj tak máme zaujímavejšie veci na práci. Tak krásne prázdniny, Keitha s príšerami!"
Prikývla a oni odišli. Keď hľadela, ako odchádzajú, pokrútila hlavou, čím starší boli, tím menej im rozumela. Bolo to, akoby všetci na svete nastúpili na jednu loď, zatiaľ čo ju zabudli na ostrove, zabudli a nechali tam, pričom oni sa plavili ďalej bez nej. Prečo ju tam však nechali? Nad tým si lámala hlavu.
„Prečo sa vzďaľujú?" šepkala chrbtom svojich spolužiakov, avšak nik okrem vetra ju začuť nemohol. Opäť len pokrútila hlavou, nikto ti predsa neodpovie, Keitha.
Hlavu zodvihla k sivému nebu, častokrát jej vraveli, že z neho spadla, ale vraj si pri náraze zrejme príliš udrela hlavu. Ako tak hľadela na dokonalú šedú, premýšľala.
Uvedomovala si, že aj tie príbehy mali svoju nevýhodu. Nevedela však, kto všetky tie problémy spôsobil, sny ona sama ovplyvniť nemôže a pokiaľ vedela, nikto ich z neba nezosielal. Tak prečo sa každú druhú noc vydávala do celkom nepoznaného sveta, do záhrady, v ktorej sa mohla rozprávať s malým princom?
Nechápte to zle, Keitha sa zo svojich snov tešila viac, než z čohokoľvek iného, jediné, čo ju mrzelo, bolo, že tí, čo kedysi počúvali, sa od nej odvrátili a za jej chrbtom si o nej šepkali. Veľmi sa s nimi chcela podeliť o svoje príbehy, ale oni nepočúvali a pritom jej na tom tak záležalo.
„Ako dlho budem ešte musieť kráčať sama?" pýtala sa neba v duchu. Keď odpoveď neprichádzala, vstala z lavičky a malými krôčikmi sa vydala po cestičke domov.
Keitha a jej rodičia bývali na Roseovej ulici v červeno-bielom domčeku. Dievčatku vždy pripadal mimoriadne čarovne, bol to jej zámok, ktorý rodine Roseovcov patril snáď odjakživa.
Ako tak kráčala po ulici, zbadala, že ľudia, ktorí práve do parku prichádzali, na ňu zdesene pozerali. Pokrčila však plecami, iste si ju len pomýlili s nejakou inou ryšavkou s vrkočmi. Nemohla však zo seba striasť pocit, že ju niekto sledoval. Vedela, že taký pocit mala už veľakrát, avšak zakaždým, keď ho mala, bol to pocit silný a neodbytný.
Rýchlo teda prebehla cez bráničku, vbehla do domu a šla na poschodie. Nikde inde na svete sa Keitha necítila tak v bezpečí, ako v svojej izbe. Tak tomu bolo aj ten deň, keď za sebou zavrela dvere a orieškovými očami prechádzala jeden detail za druhým.
Na oranžových stenách bolo zavesené množstvo obrázkov, každý do jedného znázorňoval niečo z jej krajiny, či už to bol palác, temný les alebo princ či žaba vo fraku. Napravo bolo postavené zrkadlo, ktoré bolo vďaka jej čistotnosti vždy čisté. V ľavom rohu stála posteľ, nad ktorou viseli vianočné svetielka oranžovej farby, v tme vyzerali v Keithiných očiach celkom ako hviezdy. Pod oknom oproti dverám stál stôl a na ňom bol opäť veľký neporiadok, množstvo zapísaných papierov, nakreslených obrázkov, ktoré čakali na svoje zavesenie, založenie do albumu či nalepenie do knižky.
Ryšavé dievčatko pristúpilo k stolíku, naklonila sa a otvorila okno, aby do miestnosti zavítal studený vzduch. Potom sa sklonilo k svojmu nočnému stolíku a z jeho zásuvky vybrala handrovú bábiku. Posadila ju na stôl a sama sa usadila na stoličku.
„Ak ti to poviem, neuveríš!" prihovárala sa svojej hračke celkom ako živej ľudskej bytosti, opäť začínala svoje rozprávanie so všetkým nadšením a dynamickými gestami rúk. „Tejto noci som sa opäť zhovárala so zlatovlasým princom, vravel mi, že je na neho matka veľmi prísna, no veď predstav si to- má len desať rokov a už sa učí tanec, históriu, detský šerm. Nie som si celkom istá, ako ten detský šerm síce môže vyzerať, možno je to celkom roztomilé, ale predsa len, nie je ešte primalý? Vysvetľoval mi, že on je princ a ak raz chce byť dobrým kráľom, musí sa učiť už od detstva, no nie je to múdre dieťa? Také cieľavedomé! Myslí do budúcna, myslím, že z neho skutočne bude dobrý kráľ. Mrzí ma však, že stále neviem jeho meno, za nič na svete si nespomeniem, že sa ho naň mám spýtať! Snáď sa mi to raz podarí."
Stíchla však a nebolo to preto, že by viac nemala čo povedať. Začula totiž zvláštny zvuk, čosi ako škrabanie na stenu domu, bolo pomerne hlasné, vlastne bolo každou chvíľou hlasnejšie.
Keitha rýchlo premýšľala, i keď bola mačka jediné reálne vysvetlenie, zdalo sa jej, že tvor, ktorý sa k jej oknu šplhal, musel byť väčší, bol totižto príliš hlučný. Pre ňu dával tiger väčší zmysel ako mačka.
Už-už sa chystala zavrieť okno, no jej ruka ostala na kľučke.
„Ešte nikdy som tigra nevidela," uvedomila si, „a práve v tento moment sa jeden škriabe k môjmu oknu! Bolo by hlúpe zavrieť ho."
Pustila teda kľučku, schmatla bábiku Felíciu, zhrnula papiere do zásuviek aj na zem a odstúpila od okna, čakajúc na tú veľkú šelmu.
V jednej rýchlej chvíli sa do parapetu zaryli pazúre, avšak tie nepatrili žiadnej veľkej mačke, patrili stvoreniu s rukou podobnou tej ľudskej, no s dlhými prstami, pripomínajúcimi skôr ihličky. Pazúre sa do dreva zaryli ešte hlbšie a tá neznáma bytosť sa vyhupla cez okno priamo na stôl. Tak Keitha uvidela skrčené chudé stvorenie, postavou pripomínalo človeka, kožou zase tekutú smolu, veľkými bielymi očami bezmyšlienkovitého tvora. Tie dve perly upieralo na dievčatko, ktoré naň hľadelo s otvorenými ústami.
Bytosť pomaly zliezla zo stola a pomalými ťarbavými krokmi kráčalo k ryšavke, no čím bližšie bolo, tým inteligentnejšie a reálnejšie v Keithiných očiach pôsobilo.
„Ako sa voláš?" spýtala sa zvedavo, s očami rozžiarenými. Žijúca smola naklonila hlavu na stranu, vyjadrujúc tým, že nerozumie.
„Ja nemám meno," odvetilo prekvapivo nežným dievčenským hlasom, ktorý síce aj samotné temné stvorenie zarazil, no v ten moment zaujalo dievčatko ešte viac, „narodila som sa len dnes."
„Takže ešte nemáš ani jeden deň?" odvodila Keitha a pristúpila k temnej bytosti bližšie. „Vieš, ja mám trinásť, ty ani deň, ale predsa si vyššia ako ja. To je trochu zvláštne."
„Vo vašom svete možno áno," pripustilo, očami behajúc po pehavej tvári, „ale tam u nás je to iné."
„U vás? Si z inej planéty?" pýtala sa ďalej nadšene. „Si mimozemšťan so skutočnou vesmírnou loďou?"
„Je pravda, že nie som z vášho sveta, ale loď nemám."
„Si skutočne zvláštne," poznamenala Keitha a opäť si ju prezerala, „mimoriadne kostnaté, čierne ako noc bez hviezd. Čo to máš za zvláštnu kožu? Prečo máš také veľké biele oči? A čo si zač?"
„Je to komplikovanejšie, než sa môže zdať, raz ti to vysvetlím," sľúbilo a obzrelo sa po izbe.
„Nechceš si sadnúť? Iste máš za sebou namáhavú cestu, vidím, ako sa kývaš zo strany na stranu," vravelo dievčatko prívetivo, vzalo to vysoké stvorenie za ruku, pričom pocítila jej chladnú slizkú kožu, a odviedlo ku kresielku, v ktorom veľmi rado čítavalo knihy.
„Si dievča alebo chlapec?" spýtala sa hneď, ako si stvorenie sadlo do kresla.
„Ťažko povedať, ako vidíš, som v podstate len kosť a koža. Čo by si povedala ty?"
„Dievča, kvôli hlasu," zdôvodnila a sadla si na posteľ oproti, pričom si hlavu podoprela rukami, uprene hľadiac na svoju novú kamarátku s radosťou v očiach, „musím ti totiž vymyslieť meno. Teda, pokiaľ smiem."
„To určite áno," povolila a z jej tváre bolo ľahké vyčítať značné zmätenie, ktoré sa však Keitha rozhodla zatiaľ ignorovať.
„Ako tak na teba pozerám," vravela pomaly a zamyslene, „budeš sa volať..."
Žmúrila oči, rukou si šúchala bradu tak, ako to robili dôležitý filozofi, jej myseľ kombinovala rôzne množstvo písmen a tých kombinácií bolo tak veľa. Keď pár sekúnd na nič neprichádzala, začala nervózne hladiť pravý ryšavý vrkoč, ktorý jej zakaždým pomáhal sústrediť sa. V tom ho pustila, oči otvorila nadšením dokorán a vyskočila na nohy, nabudená energiou svojho ďalšieho výmyslu.
„Becky!" zvolala, ukazujúc na ňu prstom. „Budeš sa volať Becky."