Becky a Keitha

22.kapitola - Láska až za hrob

Opäť žiadne vysvetlenie, len ďalšia spomienka. To bola už piata.
Tentokrát boli opäť staršou ženou. Opierajúc sa o vyzdobenú paličku kráčali po chodníku naprieč obrovskou spiacou záhradou, ktorá bola obklopená len ihličnatým lesom a troma veľkými sídlami. Ten večer bolo nebo celkom zatiahnuté, takže bola väčšia tma ako obyčajne. Ťažké sivé oblaky navyše vytvárali mimoriadne pochmúrnu atmosféru.
„Počasie je úplne ideálne," zamumlala si sama pre seba starenka.
Po chodníčku zabočila doľava a v prítmí lesa uvidela súkromný cintorín rodu Rubiusovcov, na ktorom pribudlo minulý rok viac hrobov, než by malo. Starenka šla toho dňa pozrieť svojho vnuka Milana a manžela Marlina.
Ako hľadela na chlapcov hrob, za chrbtom začula kroky.
„Martin a Lia, milé od nich, že prišli pozrieť vlastného syna," pomyslela si a otočila sa. Manželia k nej kráčali po chodníčku celkom mlčky, muž akoby sa hanbil, žena akoby sa snažila držať svoj drzý jazyk za zubami.
„Som rada, že ste prišli," poznamenala na oko sladko, no obaja dobre vedeli, ako to myslela.
„Matka, prosím, mohla by si sa tým prestať zaoberať?" poprosil ju čo možno najslušnejšie jej syn Martin.
„Dúfam, že ste obaja spokojní," začala nie prvýkrát, „dali ste si zabiť jediného syna."
„Lia by bojovať nezvládla," obraňoval svoju manželku, ktorá zatiaľ len vytrvalo mlčala.
„No, on to tiež evidentne nezvládol," odfrkla si a radšej pozrela na vnukov hrob, „nedávno mal dvadsaťtri, navyše bol úplné motovidlo, tenký ako slamka. A vy dvaja ste si mysleli, že to prežije?"
„Lia je..."
„Lia má mágiu," prerušila ho ostro, „a aj keby ju nemala, mala by svoje dieťa ľúbiť aspoň natoľko, aby sa zaň obetovala. Nechápem, ako môže byť jedno stvorenie také sebecké! Nezachráni si vlastné dieťa!"
„Ak by bol Milan ako ostatní mladí muži v jeho veku," ozvala sa odrazu Lia svojím povýšeneckým tónom, tá žena už na pohľad nevyzerala ako príjemná osoba, jej svokra ju prepaľovala nenávistným pohľadom, „tak by nebol ako špáradlo a bol by schopní poradiť si aj sám."
„Aha! Takže je to vlastne jeho chyba, všakže?" zhrnula dopálene, jej chrapľavý hlas sa zmenil na neznesiteľný škriekavý krik, keď sa naklonila k hrobu. „Počuješ, Milanko môj? Vraj je to tvoja chyba, že si zomrel! Nedokážem tomu uveriť! Mal by si sa hanbiť, drahúšik!"
Hlas zoslabol, kútiky úst sa sklonili, zvráskavená tvár sa ešte väčšmi skrčila a vyčerpaná šľachtičná začala plakať.
„Ako môže toto povedať, prezraď?" šepkala, keď si dlaňami zakrývala tvár. „Navyše synovi, ktorého mohla zachrániť."
„Poďme už," zavrčala Lia smerom k manželovi, „tú sentimentálnu strigu sa mi už nechce počúvať."
„Dávaj si pozor na jazyk!" napomenul ju, načo si vzdychol, ju nemalo zmysel poúčať. „Choď, prídem za tebou."
Nato starenka pocítila zozadu synovo objatie.
„Prepáč mi to," zašepkal, „viem, že máš pravdu a aby som bol úprimný, bol by som oveľa radšej, keby zomrela ona."
„Je to hrozná ženská," zafrflala šľachtičná, „ako vravíš, bodaj by zomrela!"
Niečo zašušťalo v kríkoch, no nevenovali tomu pozornosť.
„Nechám ťa tu samu, ja sa ešte zastavím v altánku," povedal a dal jej bozk na líce.
Starenka si potom sadla na lavičku a začala sa zhovárať so svojím vnukom tak, ako to mala vo zvyku.
„Ach Milanko, ani si nevieš predstaviť, ako veľmi nám chýbaš," vravela sťažka, „bude to už síce rok, no Elizabeth za mnou každý týždeň príde a spolu sa o tebe rozprávame. Len v dobrom, nemusíš sa báť!" Zažartovala a zasmiala sa. Keď si však uvedomila, že nik iný sa k nej nepridá, stíchla.
„Ty už sa smiať nikdy nebudeš, všakže?" zašepkala a pevne sa oprela o svoju palicu, keď ju opäť premohol smútok. Starej mame Lajze sa za jej jediným vnúčatkom cnelo viac, než komukoľvek inému.
Krovie opäť zašušťalo a potom sa ozvali kroky, ktorým už venovala pozornosť.
„Srdcervúce," poznamenal chladný hlas za jej chrbtom a jej srdce od strachu poskočilo. Pomaly sa otočila a za sebou uvidela stáť vysokú temnú postavu.
„Ste taká milá stará pani," povedalo stvorenie s ľútosťou, „teda, postaršia pani."
Skôr, než stihla Lajza vykríknuť, pokojne zaspala a viac sa neprebrala.
Jej syn Martin zatiaľ sedel na lavičke v altánku, vychutnával si ponurú atmosféru a premýšľal nad dňom, kedy mu oznámili, že prišiel o svojho jediného syna aj o otca.
„Prečo práve oni?" pýtal sa zamračenej oblohy. „Už len cesta tam môjho otca ubila na smrť! Bitka uprostred ničoho bola tá najbrutálnejšia zo všetkých, mali tam tie... tie príšery. Akú mali proti nim šancu?"
„Zdá sa, že žiadnu," odpovedal mu desivý hlas za jeho chrbtom, „tiež som tam bojoval a poviem vám, že proti tým deťom a starcom sa bojovalo skutočne skvelo."
„Kto ste?" otočil sa rozčúlene. Keď však uvidel ohavné stvorenie, jeho tvár sa zhrozila. V duchu ľutoval svoj tón a prosil, nech sa nad ním zmiluje.
„Som sprievodca," odvetilo skromne a Martin začal pomaly zaspávať, „poďte, zoberiem vás za synom."
„Stará striga," šomrala si zatiaľ jeho manželka Lia, „už od začiatku sa mi nepáčila. Ale nie, ja si musím vziať jej synáčika pre posilnenie rodov, aké typické! Teraz som odkázaná na to čakať, kým nezomrie."
„Už sa stalo."
Lia od ľaku nadskočila a otočila sa za neznámym. Zhrozila sa.
„Čo ste zač?" pýtala sa jachtavo.
„Vy ľudia ste samé: kto ste, čo ste, prečo tu ste," sťažovalo sa znudene, „ak by som dostal za každú takúto otázku Monétu, tak som už bohatší než vy."
Šokovaná šľachtičná len mlčala.
„Počul som, že ste obetovali vlastného syna," pokračoval v konverzácií celkom bezstarostne, „viete, aj môjho partnera rodičia obetovali, on však aspoň prežil. Teraz však vyzerá rovnako vábne ako ja a za to môže vaša rodina. Preto sme sa rozhodli, že každého z vás rozmaznaných sebeckých šľachticov znesieme zo sveta. Čo vy na to?"
„Ja za nič ne..."
„Kašlite na to," poradil jej, zahľadel sa jej hlboko do očí a ako opäť prehovoril, jej srdce prestalo biť, „navyše vy nie ste môj hlavný cieľ, ten nás ešte len čaká."
Posledné, čo uvidela, bol netvor, ktorý s úškrnom na tvári hľadel na posledný z troch sídel.