Becky a Keitha

23.kapitola - Pomsta a sen

Spomienky Elizabeth Rubiusovej pokračovali.
Po dlhom behu sa ocitli na kraji dedinky s vysokými kamennými domami. Bol už večer, a tak dokonale splývali s tieňmi lesa.
Stvorenie noci River pristúpilo k jednému s veľkých stromov s hrubým kmeňom. Zatlačilo na správne miesto a odhalil sa tajný priečinok.
„Keď Stvorenie noci opustí ľudské telo, človek ostane úplne nahý," vravel temný hlas, keď zo stromu vybral malý vrecovitý batoh, „vzhľadom na to, že Piérre je dosť hanblivý na to, aby sa po dedine premával bez oblečenia, vybudovali sme si túto skrýšu, kde si svoje drahé oblečenie schováva."
„Nemajú náhodou oblečenie navyše?" spýtala sa Elizabeth.
„Máte aj nejaké pre Elizabeth?" opýtala sa za ňu Acsall.
„Máte šťastie, je tu košeľa a nohavice navyše," usmial sa doširoka River, „avšak nemôžem zaručiť, že ti padnú ako uliate."
Acsall schmatla oblečenie a odišla ďalej, aby mala Elizabeth aké-také súkromie.
„Toto nemôže dopadnúť dobre," zašepkala šľachtičná za duchovým chrbtom, keď sa obliekala.
„Chápem," pritakala tichým hlasom, „ak River skutočne zabil každého z tvojej rodiny, tak je to len otázkou času, kedy nás Astor chytí. Čo je však dobré pre teba, pretože ťa pustia a ty sa budeš môcť vrátiť k dcérke."
„Ale už k nikomu inému," zavzlykala a zaťala zuby, „všetci z mojej rodiny sú... a to som si myslela, že to už nemôže byť horšie."
„Je mi ľúto, že sa toto všetko stalo kvôli mne," ľutovala úprimne, „nasledujúce hodiny rozhodnú, čo s nami bude. Ak nás chytia, ja a River určite zomrieme, ak sa Riverov pán vyhovorí, že ho len ovládol, nič sa mu nestane a to isté platí pre teba."
„Ale prečo by si mala zomrieť aj ty?"
„Pretože toto celé bol môj nápad," vravela a ak by mohla, plakala by, „ja som ho presvedčila, aby sme spolu zomreli a o šesťdesiatsedem rokov vrátili medzi živých. Ak by som nebola taká nerozvážna, tvoj rod by pokračoval ďalej."
„Myslíš, že skutočne dostali všetkých?" pýtala sa najtichšie ako mohla, keď kráčali smerom k skrýši v strome.
„Narážaš na nášho rytiera," usúdila okamžite, „myslím, že sa o to ešte nepokúšali, inak by sme o tom už istotne vedeli. Jedine, že by od nej šli hneď k nám..."
Stíchla, keď sa pripojili k svojim komplicom. Piérre už mal na sebe rovnaké oblečenie ako Elizabeth, avšak jemu sedelo, samozrejme, väčšmi. Obaja však boli celkom holohlaví, bez obočia alebo mihalníc.
„Teraz sa na Petra vôbec nepodobáš," zamumlala Elizabeth, keď ho prepaľovala chladným pohľadom. Vedela, že tá osoba vyvraždila jej rodinu, no práve vtedy bolo najmúdrejšie nebojovať, teda aspoň fyzicky. Slov sa vzdať nehodlala.
„Mohol by si...?" zavrčal smerom k svojmu Stvoreniu noci.
„Samozrejme," prikývol River a razom obom na hlave vyrástli krátke vlasy.
„To ti bude musieť stačiť," rozhodol, keď v prstoch krútila svoje krátke blonďavé vlasy, nato ju schmatol za ruku, čomu sa všetci traja začudovali, „teraz už poď, ukážem ti, kde budeme bývať."
Ich temný spoločníci sa premenili na ich tiene, a tak tí dvaja nenápadne vstúpili do malého kamenného mestečka. Prešli niekoľko uličiek, keď sa ocitli pred vysokým a na pohľad mimoriadne studeným domom. Obišli ho a vzadu sa im naskytol pohľad na malé dvere umiestnené pod úrovňou chodníka.
Zišli k nim po schodoch, Piérre vybral z vrecka kľúče, ktoré stále nechával v batohu, a vošli do pivnice. Tá síce veľkosťou pripomínala priestrannú obývačku, no teplotou sa skôr ponášala na chladničku.
V miestnosti videla len jeden stolík, posteľ a skriňu. Zo stropu visela jediná lampička, ktorej mágia vo vnútri sa s ich príchodom rozžiarila na modro.
„Domov sladký domov a navyše chránený kúzlami. Tu nás Astor nezacíti," poznamenal nadšene Piérre a zavrel za zdesenou Elizabeth dvere. Bolo jasné, že jej tým chcel dať najavo, že nemá zmysel čakať na pomoc.
Väzenkyňa sa však tvárila pokojne. Také čosi sa predsa len dalo čakať.
„Takže takto si nažíva sériový vrah?" spýtala sa a bez zaváhania si sadla na posteľ, ktorá zavŕzganím oznamovala každý jej pohyb. Upriamila na blonďavého svoje hlboké oranžové oči, videla, že jej otázka ho zaskočila.
„Sériový vrah?" zopakoval potichu a zasmial sa. „Sám sa skôr považujem za služobníka spravodlivosti, ale hádam, že ma môžeš nazývať aj tak."
„Čo máš teraz v pláne?" pýtala sa ďalej.
„Vzhľadom na to, že sa mi podarilo pomstiť sa, tak sa chystám žiť život taký normálny, ako len bude možné."
„A čo bude so mnou?"
„Na to sa musíš spýtať Mira, toto bola jeho časť plánu," pokrčil plecami a jeho tieň sa premenil na ducha.
„Spýtať sa Mira?" zopakovali obe naraz.
„Teraz sa nevolá River ale Schwardmir. Ja ho volám len Mir," objasnil a s úsmevom pozrel na svojho partnera, „no nie je tak?"
„Hej, ale je to preto, lebo tento človek nie je schopný zapamätať si moje celé meno," zasmial sa Mir.
„To nie je pravda! Len je príliš dlhé na to, aby sa dalo efektívne použiť v konverzácií..."
„To ma teraz skutočne trápi najmenej," prerušila ich hádku Elizabeth, „povedz mi, Mir, čo bude teraz?"
„Mojím cieľom je naučiť sa vytvoriť si vlastné telo, to isté naučiť aj Acsall a potom sa od vás dvoch nadobro oddeliť."
„A čo urobíte so mnou?" opýtala sa opäť, keď sa odmlčal.
„Vzhľadom na to, že vieš, kde je náš úkryt, ťa budeme musieť..."
„To nedovolím," prerušila ho okamžite Acsall.
„Vôbec netuším, čo sa to s tebou porobilo! Veď to ty si toto celé šialenstvo začala, tak prečo ideš teraz proti mne?" nechápal a v hlase mu hralo zúfalstvo. Toto všetko predsa urobil pre ňu! Zabil všetkých tých ľudí, tak prečo ona nemohla nechať zomrieť ani jedného?
„Nikdy som nechcela, aby sa s teba stal chladnokrvný vrah," zdôvodnila, pochybujúc, či sa v tom oblaku dymu skutočne skrýva ten človek, ktorého miluje.
„Vojna dušu zmení," zasmial sa chladne, „o tomto sa však môžeme hádať neskôr, už je čas večere a tým pádom aj čas na lov."
„Lov?" zopakovala Elizabeth, no to už bol Mir preč.
„Ukradne pre nás nejaké jedlo," objasnil Piérre a sadol si vedľa nej, ona hľadela na jeho bezstarostný profil, skutočne jej pripomínal Petra, „ja sám zatiaľ nepracujem, no teraz by som si nejakú prácu mohol nájsť, keďže som si splnil svoju povinnosť."
„Tak to držím palce," odvetila bezvýznamne, premýšľajúc, aká by bola šanca, že by zvládla v noci ujsť a dôjsť do sídla práve v čase, kedy tam bude Astor. Ak by sa jej to podarilo, zachránila by tak seba aj dcéru, navyše by rytierom prezradila úkryt tých netvorov a celé toto šialenstvo ukončila.
Šanca na úspech však bola veľmi nízka.
„Teraz mi napadlo, že ak chceš žiť aj potom, ako sa od nás oddelia Stvorenia noci, musela by si tu ostať navždy," vravel Piérre a ona nedokázala uveriť, že tá milá osoba vedľa nej dovolila, aby vyvraždili celú jej rodinu. Napriek silným myšlienkam však počula jeho slová a presne vedela, kam tým mieril.
„Zabudni na to," prerušila jeho monológ.
„Ale veď ani nevieš..."
„Nevezmem si ťa a ani pre teba nebudem otročiť, rozumieš?" povedala rázne. Skutočne to bola šľachtičná so srdcom bojovníčky.
„Tak v tom prípade budeš musieť vymyslieť niečo iné, inak to budeme musieť vyriešiť najjednoduchšie," odvetil normálnym konverzačným tónom. To jej však vyhovovalo, nechcela, aby danú situáciu ešte viac vyhrocoval.
„Povedz mi však, ako je to medzi tebou a tvojím Stvorením noci?" spýtala sa, akoby sa poznali už celé roky, akoby to bol skutočne Peter. „Spomínal, že bojoval vo vojne."
„Nuž, je to trošku zvláštne," začal hanblivo, „po vojne ma totižto najprv odniesli do nemocnice a potom odviezli späť do mojej dediny. Tam však už nikto neostal, tak som sa rozhodol odísť a pracovať na mojej pomste.
Mojím cieľom bolo zabiť Petra, za ktorého ma rodičia obetovali. Tak som našiel jeho sídlo a len sníval, že sa tam jedného dňa dostanem a splním si svoj sen. Kúpil som túto pivnicu od muža, ktorému patrí zvyšok budovy, a začal plánovať.
Chcel som začať pracovať v ich sídle s falošnou identitou, tak by som sa dostal k Petrovi dostatočne blízko na to, aby som ho zabil či už nožom alebo jedom. Žiadnu výpomoc však nepotrebovali, po vojne vraj aj tak takmer nebolo koho obsluhovať, v tom čase len prepúšťali.
Bol som veľmi zúfalý, keď vtom ma raz v noci zobudil desivý hlas. Vraj sa dopočul o mojej túžbe po pomste a chce mi pomôcť. On mi mal poskytnúť silu, ja jemu zase svoje telo. Dohodli sme sa okamžite a stali sa partnermi.
Párkrát sme sa v noci vykradli z dediny, on prevzal kontrolu nad telom a len tak bezstarostne si užíval ľudské zmysli. Vravel mi, že nie je nič krajšie, než cítiť nočný vietor na tvári. Občas som mu dovolil použiť moje telo aj počas dňa, chcel totiž vidieť modré nebo. Vedela si, že Stvorenia noci sú úplne farboslepé ak neovládnu telo iného človeka?"
„O tom som nepočula."
„Je to skutočne tak! Mir sa dokáže tešiť z takých drobností ako je vietor či farba. O chuti ani nehovorím! Miluje ochutnávanie ovocia a zeleniny, teda aspoň to mu zatiaľ stačí. Nedokážem si predstaviť jeho nadšenie, keď po prvýkrát ochutná jahodový košíček."
„Vravel si, že chceš zabiť Petra," vrátila sa späť, „prečo si teda napokon zabil všetkých?"
„Tak to nie je," pokrútil hlavou, na tvári mal výraz učiteľa, „ja som zabil len Petra, tvojho vzdialeného bratranca. V tom okamihu mi totižto Mir dovolil kontrolovať telo, požičiavajúc mi tak veľkú silu. Zvyšných však zabil sám, ja som v tom čase nemohol nič robiť."
Vtom vstal a zamieril k malej kuchynke, ktorá bola skrytá v rohu.
„Takže Peter sa naspäť nevráti?" spýtala sa, narážajúc na fakt, že človek zabitý Stvorením noci opäť svojím spôsobom ožije.
„Vráti," opravil jej domnienku, vyberajúc zo skrinky handru a čistiaci prostriedok, s ktorými začal následne čistiť skromnú kuchynskú linku, „v tomto prípade totiž nezáleží na tom, či mi Mir na chvíľku dovolil pohrať sa. Ide o to, že to bol on kto to mal celé pod kontrolou, pazúr, ktorý podrezal Petrove hrdlo, bol jeho pazúr, bolo to Mirovo telo vyrobené z temnej mágie, ktoré zapríčinilo Petrovu smrť."
„Dobre, ale prečo si potom všetkých nezabil ty? Prečo ti Mir dovolil kontrolovať telo len pri Petrovi?" pýtala sa, sledujúc jeho bezstarostnú tvár.
„Taká bola dohoda," povedal hlbokým hlasom, v jeho tvári sa na chvíľku mihlo čosi temné a neľudské, „on my poskytol silu na to, zabiť Petra, ja som zase jemu dovolil používať moje telo a zabiť zvyšných Rubiusovcov. Ja som sa chcel pomstiť a bolo mi jedno ako, on chcel ďalej brať životy, tak sme sa dohodli. Za vyvraždenie tvojej rodiny teda môžeme obaja."
„Áno, avšak pre rytierov bude stále hlavným páchateľom Mir. Navyše môžeš tvrdiť, že len ťa ovládol proti tvojej vôli a vyhnúť sa tak trestu," uškrnula sa, snažiac sa ignorovať fakt, že sa rozprávali o smrti jej príbuzných.
„To by som neurobil," prehovoril pevným hlasom, ktorý ju prekvapil rovnako, ako jeho slová, odrazu znel celkom ako vojak, „dobre viem, že je to aj moja vina. Spravodlivosť je pre mňa veľmi dôležitá. Ak by nebola, tak by tvoja rodina ešte žila."
„Takže toto bola podľa teba spravodlivosť?!" vyprskla a to už stratila svoju pokojnú tvár. „Ako mohla napríklad moja stará mama za to, že sa sestra jej manžela rozhodla vymeniť svojho vnuka za teba?"
„Pravdepodobne nijak, avšak keď vidíš celú situáciu v kontexte, to, čo sme urobili, nebol až taký ohavný zločin," objasňoval s tónom toho najmúdrejšieho človeka v krajine, ktorý Elizabeth okamžite znenávidela, „napríklad tvoja stará mama bola už skutočne stará, všakže? Navyše jej zomrel manžel, jediná dcéra, dcérin manžel a aj manžel jej jedinej vnučky. Tieto dva fakty znamenajú, že bola už veľmi slabá a navyše tam nebol skoro nikto, kto by pri nej stál."
„Ešte dnes ráno som tam bola ja a moja dcéra, my tri sme si úplne vystačili. Navyše nám ostali aj ostatní členovia rodiny."
„Áno, všetko to boli ľudia schopní vyžmýkať z chudobného aj tú poslednú Monétu," držal sa stále svojej pravdy, spomínajúc si na moment, kedy im pani Rubiusová predostrela návrh, ktorý im všetkým zmenil životy. Jeho tón bol však celkom bezfarebný, „vy ste sa nezaujímali o to, že my zomrieme vo vojne kvôli vašim peniazom. Hlavné bolo, že ste naďalej mohli žiť ako v bavlnke."
„Ako v bavlnke? Ôsmi z našej devätnásťčlennej rodiny zomreli vo vojne!"
„Tak to sa máte, moji rodičia obaja zomreli na bojisku, najstaršia sestra tiež. Som jediný z našej rodiny, kto odišiel bojovať a prežil," vravel celkom bez emócií, akoby sa ho to už viac netýkalo. „A čo bolo so zvyškom rodiny? Nuž zatiaľ, čo sme my potili krv na výcvikoch, sa moja dvadsaťročná sestra Xailla mala starať o zvyšných dvoch súrodencov.
Áresovi vojaci však na svojej ceste z Esteriných hôr prechádzali aj cez našu dedinu. Xailla sa aj s o dva roky mladším bratom snažila brániť, oboch však rytieri zabili. Najmladšiu šestnásťročnú sestru, ktorá sa mohla ich smrti len prizerať, uniesli. Ani si nechceš predstaviť, čo jej urobili."
„Namiesto toho, aby si nás zabíjal, si mal hľadať svoju sestru!" vyštekla náhle na Piérra, ktorý každou chvíľou pôsobil väčšmi melancholicky.
„Našli ju počas môjho pobytu v nemocnici," schladil ju, „jej telo bolo pohodené v opustenej pivnici, celkom nahé, ubité. Zrejme... zrejme zomrela z všetkých nás najhoršie."
Elizabeth chvíľu nič nevravela, musela si svoje slová dobre rozmyslieť. Odrazu sa totižto dozvedela, ako táto príšera vznikla. Musela svoje pocity vyjadriť čo možno najpresnejšie.
Navyše mala s Piérra Desfrésa zmiešané pocity. Na jednej strane ju obral o takmer celú jej rodinu, na strane druhej jej však veľmi pripomínal Petra, s ktorým sa v detstve zvykla hrávať spolu s úbohým Milanom.
„Vidíš smrť všade naokolo a je jej tak veľa, až si napokon začneš myslieť, že je to normálne," šepkala, postavila sa a pomalými krokmi kráčala k tomu netvorovi stvorenému démonmi, ktorý na ňu upriamil svoje doširoka otvorené oči, bol zhrozený z jej pochopenia, „tvoje srdce je také doráňané, že napokon celkom skamenie, aby sa už viac nerozbilo. Myseľ spracovala toľko hrôz, že si už nedokáže spomenúť na slnečné dni. Ani sa nenazdáš a odrazu sa nájdeš stáť nad telami svojich nepriateľov, ktorých krv je na tvojich rukách. Povedz mi, čo urobíš teraz?"
Modré oči na ňu chvíľu uprene hľadeli, potom však zdesenie z Piérrovej tváre opadlo. Nahradil ho široký úsmev.
„Teraz to oslávim."
O chvíľu nato sa Schwardmir vrátil aj s taškou nakradnutých vecí. Tú Piérre vysypal na linku a usmial sa.
„Dnes sa poriadne najem," tešil sa, keď pripravoval svoju slávnostnú večeru, „možno niečo nechám aj tebe."
„Je mi úprimne ľúto, čo sa stalo tvojej rodine," povedala odrazu a vzala do ruky hrušku, ktorú zrejme na varenie nepotreboval a začala si ju hádzať z ruky do ruky, „avšak istotne si dobre pamätáš ten pocit, keď si sa dozvedel, že celá tvoja rodina je mŕtva. Ten pocit hrôzy je taký ohromný, že ho človek musí spracúvať postupne a veľmi pomaly a ani to mu nezaručuje, že sa celkom nezrúti. Prečo by si čosi také chcel dopriať aj mne?"
„Dobre vieš, že sme mali v pláne zabiť úplne každého v sídle, takže to, že žiješ a môžeš trpieť, je len výsledkom tvojej partnerky Acsall."
Elizabeth len mlčala. Dobre vedela, že ak by Stvorenie noci nemala, iste by už nebola medzi živými. Alebo nie?
„Avšak to kvôli Acsall ste všetkých zabili, nie je tak?"
„Nuž, ak by si Acsall nemala, vyzabíjali by sme ich tak či onak všetkých. Nezabíjali sme kvôli tomu, aby sa omylom nepripútala k niekomu inému ale preto, lebo sme chceli úplne vyhubiť rodinu Rubiusovcov. Preto sme sluhov len vyhádzali, oni nemuseli zomrieť, len byť v dostatočnej vzdialenosti.
Avšak, ak by si Acsall nemala, neviem, či by mal Mir takú motiváciu pridať sa ku mne."
„To je pravda," uznal duch, vznášajúci sa v rohu miestnosti, „nemyslím si, že by sa mi chcelo zabíjať všetkých tých ľudí, ak by to nemalo aj nejaký druhý účel."
„Takže tak je to," poznamenala a sklonila hlavu, mala malé šťastie v obrovskom nešťastí, vtom si však uvedomila, že to nebola otázka existencie ale ochoty a pozrela na svoje Stvorenie noci. „Nemôžem však Acsall viniť za jej prítomnosť, môžem jej len ďakovať za jej zmilovanie. Ak by sa ma nebola zastala, všetci Rubiusovci by boli teraz mŕtvi."
„Nie všetci, jediného Rubiusa som mal v pláne ušetriť, zachránil mi totiž život," opravil ju opäť a ona položila hrušku naspäť do misky s ovocím, práve totiž hovoril o osobe, na ktorú celý čas myslela, „Červený rytier mi zachránil život, ak by pri mne nebol v pravej chvíli, tak by ma tá vojna pripravila o viac než len polovicu zraku a oku milú tvár."
„Nevieš, čo s ňou je?" spýtala sa, v očiach jej žiarila nádej a on si to všimol. „Našej rodine odmieta písať a ty si bol pred rokom v jej vojsku. V porovnaní s nami si s ňou bol v kontakte nedávno."
„Je pravdou, že dozerala na náš tréning a tiež sa s nami počas večerí zhovárala," pripustil, miešajúc lákavo voňajúcu omáčku, „viem však len to, že teraz žije v Lapise. Navyše sa počas vojny zblížila s generálom Kydneyom, takže teraz možno žije práve s ním."
„Snáď bude konečne šťastná," vzdychla si.
Následne nechala Piérra variť, opäť premýšľajúc, či by sa jej podarilo ujsť do bezpečia.

Tie isté myšlienky ju zamestnávali aj keď ležala na deke na studenej zemi, snažiac sa zaspať. Pritom hľadela na blonďavého vraha, ktorý spal ako bábätko.
„Teraz by som sa mohla nenápadne vykradnúť von," napadlo jej, hneď nato však pokrútila hlavou, „čo si to namýšľam! Dvere na noc zamkol, navyše je tu jeho Stvorenie noci, iste ma bude celú noc strážiť."
„Neboj sa Eli, už idú," ozval sa hlas v jej hlave, patriaci Acsall.
„Rytieri? Zavolala si ich sem?" domyslela si a srdce jej od radosti bilo hlasne ako zvon.
„Neboj sa, budú tu každú chvíľu."
Pár sekúnd nato začuli rinčiace náhliace sa kroky, ktoré však zobudili Piérra.
„Čo sa to deje?" pýtal sa rozospane.
„Zdá sa, že nás našli," objasnil Schwardmir, ktorý vystúpil z tmavého rohu, „obávam sa, že nás niekto zradil."
Elizabeth zadržala dych, cítila, ako Acsall prešla vlna strachu.
„Videl som ťa, miláčik," usmial sa na ňu desivo, „za to si zaslúžiš trest a práve teraz mi napadá len jeden."
Biele žiariace oči upriamil na celkom bezbrannú šľachtičnú.
Ozvala sa rana ako z dela a drevené dvere sa rozleteli na kopu triesok. Strop pivnice sa premenil na zdroj silného bieleho svetla, len aby uvideli Temného ducha, ktorý sa skláňal nad pomaly umierajúcou dievčinou. Do miestnosti napochodovali vojaci a muž odetý v striebornom rúchu, ktorý len čo uvidel tú scénu, zhrozil sa.
„Takže ty si teraz Astor?" zasmial sa Mir, zdalo sa, že toho bielovlasého mladíka poznal. Mág zaťal zuby, mávnutím ruky okolo oboch Stvorení noci vyčaril nepriepustnú bublinu a lusknutím obviazal nepriehľadné šatky okolo ich dymových tvárí.
Astor sa potom sklonil k Elizabeth, rýchlo premýšľajúc, ako predísť jej vykrvácaniu. Tá však vzala jeho ruku a s pokojom v očiach hľadela do tých jeho. Ona už na rozdiel od neho prijala fakt, že sa jej koniec nezastaviteľne blížil.
„Moja dcéra," zvládla zašepkať, „je v poriadku?"
„Áno, nebojte sa, rytieri ju už strážia," uistil ju trasľavým hlasom, „ak však teraz chvíľu vydržíte..."
Pokrútila hlavou. Toto bol koniec.
„Nájdite Červeného rytiera, požiadajte ju... aby ju... vzala."
To boli posledné slová Elizabeth Rubiusovej.