Becky a Keitha

5.kapitola - Sny, môžu za to sny

Nad lúkou sa vznášali húfy malých svetielkujúcich chrobáčikov, ktoré naplňovali okolitý priestor jemným bzučaním. To sprevádzal vietor so svojou píšťalkou, ktorá nielen znela, ale aj nežne ohýbala steblá tyrkysovej trávy.
„Aké čarovné je toto miesto," zašepkala Keitha, pričom sa jej v očiach odrážalo svetlo svetlušiek spolu s hviezdami.
„Skutočne, musíme však nájsť Felbínku," pripomenul a vydali sa naprieč lúkou, nasledujúc čarodejníka.
„Ako Felbínka vyzerá?" pýtala sa Keitha šepotom.
„Vyzerá ako malá fialová svetielkujúca líška," opísal ju potichu a mimoriadne jednoducho. Dievčatko prekvapene zodvihlo obočie.
„Líška? Zvláštne. Rozpráva?"
„Isteže, ale starým jazykom," vravel čarodejník, obzerajúc sa dookola, „Keitha, na tvoje otázky odpovedám veľmi rád, no teraz potrebujeme nájsť Felbínku, takže prosím- potichu."
Ako to dopovedal, spomedzi stebiel trávy vyskočilo stvorenie presne také, aké Alinghem pred chvíľou opísal. Bola taká elegantná a nedotknuteľná až sa zdalo, že sa im len prisnila.
„Páni! Je prekrásna," zašepkala užasnuto Keitha a začala od nadšenia točiť jedným zo svojich vrkočov. Pôsobilo to celkom tak, ako keď pes vrtí chvostom, keď má z niečoho radosť.
„Felbínka," prihovoril sa jej hlasnejšie čarodejník a predstúpil pred ňu, hľadiac do jej fialových očí, „potrebujeme tvoju pomoc."
Líška na neho nehybne hľadela a on bez pohnutia hľadel na ňu. Odrazu ten ušľachtilý tvor prikývol, zavrel oči a lúkou sa odrazu prehnal vietor omnoho silnejší, než ten jemný vánok, ktorý im robil spoločnosť dovtedy. Tento vietor nútil trávu zúrivo tancovať, vlasy plápolať ako nepokojný oheň a dokonca aj stromy neďalekého lesa sa klaňali jeho moci.
Tá sila vytvorila v tráve cestičku, ktorá viedla k tmavomodrému lesu. Všetci štyria sa po nej vydali a zatiaľ čo Keitha a Felbínka skackali ako šťastné lúčne koníky počas slnečného dňa, Alinghem a Becky sa len obávali, kam ich táto cesta dovedie.
Odrazu líška prestala skackať, predstúpila pred dva skrížené konáre stromov a viac sa nehla, len mlčky cestovateľov prepaľovala tým svojim okúzľujúcim pohľadom.
„Brána," zašepkala Keitha, potom pozrela na líšku, „ďakujeme, bez teba by sme sa domov nedostali."
„Áno, ďakujeme," napodobnila splašene jej pochvalu Becky.
Líška len prikývla.
Odrazu sa odrazila od zeme, vyletela vysoko do vzduchu a keď už to vyzeralo, že dopadne ňufáčikom na tvrdú zem, špička jej nosa preletela cez trávu ako cez vodnú hladinu.
A bola preč.
„To bolo prekrásne!" jasalo dievčatko, nato sa otočilo k Alinghemovi. „Ďakujeme aj tebe, vlastne predovšetkým tebe! Pomohol si nám zo všetkých najviac a sľúbil si nám pomoc aj v budúcnosti. Si taký dobrý človek, Alinghem!"
„Také zvláštne dieťa."
„Nie je zač," odvetil polichotený a zmätený priamosťou jej slov, „teraz však choďte a nezabudnite- zajtra príďte až po zotmení. Nechceme poplach!"
„Samozrejme," prikývla ryšavka a v tráve pohľadom vyhľadala Becky, ktorá na nich celý čas hľadela.
„Dozajtra si vybavím toľko zábleskov, koľko len budem môcť," sľúbil tieň, „ďakujem vám za vašu ochotu."
„Toho ďakovania na dnešný deň bolo až-až," poznamenal a mávol rukou, akoby ich odplašoval, potom sa však usmial, konečne ho vďaka nim čakalo niečo zaujímavé, „teraz už choďte, dávajte si pozor."
„Budeme," sľúbila Keitha, no keď opäť pozrela na svoju temnú spoločnosť, na niečo si spomenula, „Alinghem, pomôžeš nám trošku?"
„Samozrejme," ťukol si po čele, zamrmlal pár slovíčok, zvláštne vlniac prsty a Becky sa opäť zmenila na Temného ducha.
„Tak zajtra!" rozlúčila sa Keitha.
„Ešte nikdy som sa tak dlho nelúčila," pomyslela si pobavene a odvážne prešla cez bránu, v ktorej následne zmizla.
Cesta naspäť trvala sotva sekundu. Bolo to akoby okolie zaplavilo biele svetlo, ktoré následne vyhaslo, a keď otvorila oči, videla nočný park, v ktorom sa ešte v ten deň zhovárala so svojimi spolužiakmi.
„Je to tu také iné," zašepkala si sama pre seba, načo sa vedľa nej objavila aj Becky, „cez deň je to tu také melancholické, veľmi pokojné, no teraz mi to skôr pripomína zlý sen."
„Je tu trochu temno," pripustila Becky nezaujato, „poďme už, nechcem sa vystavovať celému svetu na oči."
„Isteže," prikývlo dievčatko a začalo svižne kráčať po ceste.
Míňala jednu lampu za druhou, prechádzala okolo rovnako vyzerajúcich domov, pričom cítila prítomnosť temnej bytosti, ktorá sa skrývala na miestach, kam svetlo nedosiahlo.
„Aké to teraz bude?" premýšľala, hľadiac na akrobatické čísla ducha, ktorý s ňou napriek obmedzeniu držal krok. „Becky bude stále so mnou, bude mojou najlepšou priateľkou, bude ma môcť vypočuť, keď mi bude smutno a bude ma môcť ochrániť, ak bude treba. Och, nad čím to premýšľam? Ona predsa nie je moja osobná príšera! A aj keby som veľmi chcela, nemôže ma pred ostatnými obraňovať, nikto o nej nesmie vedieť. Ona mi poskytuje spoločnosť, ja jej poskytnem bezpečie, obe budeme pociťovať výhody priateľstva, po ktorom tak túžime. Znie to celkom ako sen!"
Keď však prišla pred dvere domu, nastal problém.
„Kľúče sú vo vnútri," vzdychla si nešťastne, potom si však na niečo spomenula a otočila sa k Becky, „vravela si, že si sa z domu dostala cez okno v obývačke, je tak?"
„Áno," prikývla, snažiac sa tlmiť svoj zvučný a desivý hlas čo možno najviac.
„Nezavrela si ho, však nie?"
„Pre ryšavého vlka! Nie, to bolo nezodpovedné," karhala sa, no prerušila ju Keitha, ktorá hlavou tak energicky krútila, div si ju neodkrútila.
„Nie, to nám príde vhod, pretože sme sa vymkli," zdôvodnila a prešla pred okno v obývačke na prízemí, ktoré bolo pootvorené.
„Mohli vás predsa vykradnúť! Kto vie, či sa tak nestalo," pokračovala v obviňovaní Becky.
„Nechaj to tak," žiadala ju, preliezajúc cez okno, „teraz poď, som hrozne ospalá."

„Pripravená na trošku dobrého sladkého spánku," oznámilo dievčatko, keď sa zababušilo perinou až po bradu, stískajúc svoju handrovú bábiku Felíciu. Potom však otvorilo oči a uvidelo Becky ako temného ducha vznášať sa nad kreslom, neschopnú urobiť čokoľvek a odsúdenú na čakanie na ráno.
„Becky?" oslovila ju Keitha a menovaná na ňu upriamila zrak. „Čo robíš počas nocí, kedy tvoj... ako to povedať... spojenec spí?"
„Zväčša sa potulujem po dome alebo navštevujem rôzne miesta. Síce nemôžem ovplyvňovať svoje okolie, ale zato cestovať viem veľmi rýchlo. Navyše teraz, keď mám tú knižku od Alinghema, budem si môcť dlhé hodiny skrátiť čítaním."
„Mám nechať zapnuté svetlo?" pýtala sa, ukazujúc na stolnú lampičku.
„To nebude treba, potme vidím rovnako dobre ako ty počas dňa."
„Úžasné, budeš mi musieť povedať viac, ale to až zajtra," zhrnula, potiahla za malý motúzik od lampy a nastala tma, „dobrú noc, Becky."
„Dobrú noc, Keitha," zaželala, následne sa zamýšľajúc na tým, ako po dievčatku opakovala všetky zdvorilostné frázy. Ďakovania, želania dobrej noci.
„Nejako sa už učiť musím," zhodnotila a pozrela na knižku, ktorá ležala na stole. „Čaká ma zaujímavá noc. Len mi prezraď, milá knižka, čoho všetkého som ešte schopná?"
A keď sa už chystala vletieť medzi stránky a ponoriť sa do čítania, svetlo sa opäť zažalo a ak by to bolo možné, Becky by istotne dostala infarkt.
„Práve som si spomenula!" zvolala ryšavka a Becky na ňu nechápavo pozrela. „Tie záblesky, ktoré ste s Alinghemom spomínali, čo to je?"
„Keitha, je už neskoro na vysvetľovanie, veď ešte pred chvíľou si sa tešila na dobrý spánok," pripomínala, no dievčatko len pokrútilo hlavou.
„Nie, teraz už nezaspím, kým mi nepovieš, čo to je," oponovala jej, posadila sa a skrížila ruky na hrudi.
„Keitha..."
„No tak! Prosím, pekne prosím!" prosíkala úpenlivo so zopätými rukami.
„Keď ja si skutočne nemyslím, že je dobré vravieť takéto veci pred spaním," snažila sa z toho vykrútiť, i keď sama vedela, že tvrdohlavosť dievčatka bola silnejšia, než jej neochota.
„Ale ja sa nebudem báť," pripomenula jej Keitha s úsmevom, „ty vieš, že je to pravda."
Becky si teda vzdychla, pripravená na ďalšie rozprávanie.
„Pred chvíľou si sa pýtala, čo robím počas nocí, keď ostatní spia," ozýval sa v miestnosti zvučný hlas, ktorý spôsobil Keithe zimomriavky, cítila chlad a úzkosť, tušila, že táto kapitola jej príbehu nebude radostná, „to, čo som ti povedala, nie je celá pravda. V skutočnosti môžem spať aj ja, avšak môj spánok nie je bezstarostným odpočinkom mysle. Zakaždým, keď zaspím, objavím sa na neznámych miestach s neznámymi ľuďmi.
Zo začiatku som si myslela, že sú to len obyčajné sny, nič výnimočné, no už po pár nociach som spozorovala, že sa tie isté vízie opakovali znova a znova. Niektoré boli krásne, iné plné bolesti. Všetky si však pamätám do toho posledného detailu a všetky vo mne zakaždým vyvolávali silné emócie, ktorým doteraz nerozumiem. Zajtra sa to však zmení. Pôjdeme za Alinghemom a ukončíme toto trápenie."
„To je skvelé! Ty sa ho spýtaš na tie záhadné vízie a ja zase na moje sny," tešila sa a Becky opäť nechápala.
„Sny?"
„Áno, tak som sa dozvedela o vašej krajine," odvetila, no zdalo sa jej, že to nie je dostatočným vysvetlením, „každú druhú noc som sa vydala do záhadnej krajiny, rozprávala sa s princom, jedla jablká. Donedávna som si myslela, že je to len zvláštne, no teraz viem, že tá krajina naozaj existuje. Chcem preto vedieť, prečo sa mi tie sny snívajú."
„To je tiež dobrá záhada," uznala Becky, sama netušila, čo celá tá situácia mala znamenať, bolo to príliš zvláštne.
„Zajtra nám povieš o tých zábleskoch?" spýtala sa Keitha, keď opäť zaliezla pod perinu.
„Áno, porozprávam ich tebe aj Alinghemovi," prisľúbila a zvláštna biela žiara vytvorila na jej temnej tvári široký úsmev, ktorý by väčšinu ľudí vydesil, no dievčatku pripadal mimoriadne milý.
„Dobrú noc," zaželala ešte raz Keitha.
„Dobrú noc," odvetila druhý krát Becky.