Takto to malo byť

Ibizza klub

"Ahóooj!" Z davu sa ku mne rozbehla Zuza s Janou v tesnom závese.

"Tak tu si, aj s bratom." Fakt má o Maťa záujem? Ja by som si to asi bez Sáriných poznámok neuvedomila. Obzrela som sa, Maťo s Peťom sa pomalým krokom blížili. Mal by Maťo záujem? Zuza zjavne mala, lebo sa ani nepohla a čakala, kým prídu až k nám. Ale aspoň tu nestojím trápne sama.

"Sára tu ešte nie je?"

"Čo si, ona vždy mešká."

"Ahojte." To sa už Zuza zdravila Maťovi.

"Poznáte sa? Toto je Zuza, Jana, môj brat a toto je Peťo."

"Máte rezervovaný stôl? Keď nie, môžete sedieť pri našom."

"Rezervovaný stôl?"

"No dnes je plno, keď chceš sedieť, musíš si rezervovať a keď chceš sedieť pri parkete, už tobôž." Asi zase pôsobím hlúpo, ako spoločenský nevzdelanec. Denisa som tu nikde nevidela. Zuza sa snažila nadviazať nejakú konverzáciu, nevnímala som ju veľmi. Babenky boli vymaľované až, až, tak môj mejkap pôsobil  celkom decentne. 

"Neideme dnu? Ja by som si už aj niečo dala." Všetci sa pohli.

"A Sára?"

"Tá aj tak stále mešká, kým sa vychystá. Neboj nestratí sa, nájde nás." Moja výhovorka nezabrala a už sme sa pohli dovnútra. A čo Denis? Nevidela som ho tu a to vravel pôvodne, že ma vyzdvihne. Alebo je už dnu? 

Dievčatá mali objednaný  veľký box, fakt pri parkete. Usadili sa a zhodili bundy. Zuza mala dosť vyzývavý čipkovaný top. Peťo až zahvízdal.  Maťo sa obzeral po čašníkovi, aby ho zavolal. To je truľo. Ja som sa chvíľu obzerala dookola, až kým do mňa nedrgla Jana. Ja som fakt trápna, musím prestať. Jana na mňa kukala so spýtavým pohľadom.

"Čo?!" Opýtala som sa, keď ten pohľad stále trval.

"Čo si dáš? Už čaká len na teba." Kývla smerom za mňa a prekrútila oči. Hneď som sa otočila. Stála tam čašníčka a netvárila sa nadšene. Fakt som tak mimo, že som si nič nevšimla? Bola som zmetená.

"Kofolu." Trepla som prvé čo mi napadlo, len aby som už mala pokoj od čašníčkinho nepríjemného pohľadu. 

"Hej, čo si? Veď nešoféruješ. Daj si niečo normálne."Čašníčka už prestúpila z nohy na nohu. Nemala som šajnu, čo si dať. Čo si objednali oni? V diaľke som videla Denisových kamošov, zmätene mi oči behali hore-dole. 

"Neviem, čo si mám dať." Mala som chuť sa schovať pod Janinu bundu, čo bola vedľa mňa. 

"Bóže! Dá si vodku s džúsom." Zahlásila Zuza, čašníčka s poriadnym odfučaním odišla.   Ja som cítila nervozitu v žalúdku. Mala som sa najesť.    Denisovi kamaráti si sadali dozadu do rohu s rehotom a strkaním sa. Presne na opačný koniec parketu. Denisa som tam nevidela. 

"No, kde je ten tvoj pán úžasný?" Drgol do mňa Maťo. 

"Prestaň." Našťastie to nepovedal hlasno a nevzbudil tak pozornosť ostatných. Otočila som sa k nemu a povedala potichu, ale dosť dôrazne.

"Nikdy som nepovedala, že je to pán úžasný a nie je môj, jasné?"  

"Tak, kde je?" Aaaaa, ja mám dosť. Som dosť zmetená a naštvaná, z toho ako sa cítim, že neviem ako to berie Denis, že sa neviem pri ňom ovládať. Aj to ako sa cítim keď  ma pobozká, keď je pri mne. Veď ja sa fakt správam ako puľka, bodaj by si so  mnou nerobil čo chce, keď ja sa vôbec nebránim. A teraz tu ešte aj sliedim ako surikata. Vzdychla som si ťažšie ako som chcela. Práve čašníčka položila nápoje na stôl.